Ako veľmi tu bolo cítiť Turkov?

Keď som raz išiel po tureckej ulici, pristavil sa pri mne chlapík, horlivo sa so mnou začal baviť, ako sa patrí, v materinskom. Ja som sa zhovievavo usmieval, no neporozumel som ani slovo. Ešte som sa nazdal, že si ten neborák za pochodu tie zvláštne výrazy vymýšľa. Mal som nutkanie improvizovať s ním, ale keďže som slušne vychovaný, najskôr som ho vypočul. Až na potom som si šetril pár otázok, ale ako som sa snažil, tak som sa snažil, nedokázal som ich naformulovať v takej ľúbeznej melódii ako on. No fakt. Pekný je to jazyk. Znie romanticky. Taktne som sa vyhovoril angličtinou, do ktorej tiež plynule prešiel, a v rozpačitom rozhovore vysvitlo, že si ma pomýlil so starým známym. Vraj som sa mu zdal vyšší, ale inak som fyziognomicky úplne ich. Čo na tom je, neviem. Tak hlboko do histórie nášho rodu som sa nedostal.

Jedno je ale isté, Turci alebo, presnejšie, Osmania zanechali v našich génoch nezmazateľnú stopu. Veď sa v našich končinách, koťuhy, rozvaľovali skoro šesťsto rokov. Niekedy citeľnejšie, inokedy tiež okato. A táto vynútená spoločnosť ovplyvnila nielen našu módu. Skúste si pozrieť napríklad uhorského palatína Mikuláša Esterházyho. Dolomán so zdobeným zapínaním, menta ako od sultána. Veď už iba turban chýba. Rozhodujúcou udalosťou, chcelo by sa povedať zápasom titánov, bola ale bitka pri Moháči. Z titánstva nás ale vylieči Excel, lebo matematicky sme nemali skoro žiadnu šancu. Ale zase pristávka pri móde, aspoň sa náš mladušký Ľudovít II. Jagelovský na ten riskantný marš vydali dobre oblečený. A z kontextu tiež plynie, kto ho takto vystrojil. Ako nám pápežský vyslanec Burgio zdelil:

„Dňa 27. júla 1526, približne o 17. hodine, sa jeho Veličenstvo kráľ vydal z hradu plne ozbrojený, pričom mal na sebe plášť z levozlatej látky, bohato vyšívaný zlatými pruhmi. Celá jeho výzbroj aj výstroj koňa boli nesmierne luxusné, darované kráľovnou. Keď dorazil ku kostolu svätého Žigmunda, zosadol z koňa a chvílu sa modlil pred hlavným oltárom“ (str. 77).

Pre predstavu, v týchto bitkách sa už ozývalo aj nejaké to trilkovanie strelných zbraní. Ťažkopádnych, hovädskej váhy, ale oproti takto mierenej strele s dosahom na tristo metrov je aj dobre vybavený jazdec pekná, ale stále priechodná masa šrotu. Hej, ale aj z našich radov občas dačo prdlo, hej.

Až sa zem triasla

A potom sa vydal na pochod taký marš, že si ho budete mať chuť nakresliť. Ale garantujem, že sa to asi realite ani nepriblíži. Tak sa na nich hemžilo zlato a železo a zbroj. Či to pomohlo? Nie. Ale aspoň sme tureckým zbrojnošom nahnali trochu do gatí našou ťažkou jazdou. Tá ich tak poblúznila, že si ju v pamätných skiciach zamieňali s celou našou armádou (a to slúži ku cti, lebo inak nás častovali spojeniami ako „naničhodní neverci“). Varadínsky biskup František Peréni, inak vraj veselý človek, však prečítal bojaschopnosť lepšie ako stratégovia, lebo konštatoval, že za našu vieru práve ide padnúť dvadsaťtisíc mučeníkov.

Aby ste ale nabrali dokonalý obraz o dobre vyspoilovanej bitke, trošku sa potrápte s tým textom. Nože. Archeológ a historik Roman Mocpajchel a historička Helena Gahérová nám to naservírovali úsporne a prehľadne. Veď aj Juraj Červenák to čítal (vďakabohu), aj úvodník napísal. Takže nech ste pri čítaní jeho najbližších kníh, takpovediac, „na jednej vlne“, zvedzte čosi viac o tejto dramatickej a, žiaľ, aj diskurz meniacej šarvátke pri dedinke Földvár. Pre dobrých čitateľov a čitateľky terénu je tu aj malá pozvánka na zvedavý výlet. Vraj je zo desať lokalít, kde táto lokalita s kostolíkom ležala. Presne sa to nevie. V každom prípade aj toto miesto pomohlo v identifikácii bojových koordinátov tejto bitky, ktorá bola taká obrovská a ničivá, že len pri pochode na toto krviprelievanie zažil Dunaj rozšírenie svojich prúdov o dve ramená, márnosť šedivá.

Voda sa však napokon stala osudnou aj pre samotného kráľa Ľudovíta, ktorý vo virvare bitky zmenil smer útoku a na spiatočnej ceste sa pod jeho smrť podpísali vyčerpanie, zmieňovaná voda a váha brnenia. Odvážny ale určite bol a nezľakol sa ani tých nepriaznivých živých čísiel.

Nielen to, ako nedopadla táto bitka dobre, ale aj o to, čo po nej nasledovalo – to všetko nám Roman Mocpajchel umne naordinoval do dvesto strán, po ktorých sa vám bude ešte ťažšie veriť, že je čosi také ako nadvláda hegemóna možná na toľké roky. Naši starí rodičia to vedia. Niektorí pozabudli. Ale to sa stáva. Zabúdať je ľudské. Aby sme ale ľudskosť posilňovali a s ňou aj súdnosť, je tento príspevok do populárneho povedomia o histórii užitočnou zastávkou.

Roman Mocpajchel: Moháč. 1526

mamaš, 2026

Zobraziť diskusiu (0)