Absolvent City of London School a Magdalen College, Oxford, kde študoval na katedre moderných jazykov pôsobil ako lexikograf pre Oxford English Dictionary, ako kritik a literárny editor v médiách. Je autorom jedenástich románov, medzi ktoré patrí Metroland, Flaubertov papagáj, Dejiny sveta v 10 a 1/2 kapitolách, Keď ma ešte nepoznala či Arthur & George (posledné dve menované vyšli aj v slovenskom preklade); ako aj troch zbierok poviedok: Prejsť cez kanál La Manche, Citrónový stôl a Pulz. Knižne mu vyšli aj novinárske články v zbierkach Listy z Londýna, Niečo na preclenie a Puntičkár v kuchyni.

Frankofil Julian Barnes sa teší veľkému rešpektu nielen na britských ostrovoch a vo Francúzsku, ale aj v mnohých ďalších krajinách ako autor, ktorý sa zaoberá témami histórie, reality, lásky, pravdy. Jeho diela boli preložené do viac ako tridsiatich jazykov a priniesli mu aj mnohé významné ocenenia - v roku 2011 získal Cenu Davida Cohena za literatúru a za román Pocit konca prestížnu Man Bookerovu cenu.

Viac o Julianovi Barnesovi si môžete prečítať v texte Veroniky Geyerovej - Filosof a frankofil Julian Barnes , ktorý vyšiel v siedmom čísle literárneho mesačníka Host/2015 -

Pripomeňme si Juliana Barnesa ukážkami z knihy Roviny života, ktorú skvele preložil Pavel Vilikovský.

Spojíte dokopy dve veci, ktoré ešte nik nespojil, a niekedy to funguje, niekedy nie. Pilâtre de Rozier, prvý človek, ktorý vzlietol v balóne poháňanom ohňom, plánoval byť aj prvým, kto preletí Kanál z Francúzska do Anglicka. Na ten cieľ zostrojil nový druh vzdušného plavidla s vodíkovým balónom navrchu, aby malo lepší zdvih, a ohňovým balónom naspodku, aby sa dalo lepšie ovládať. Spojil tieto dve veci dokopy a 15. júna 1785, keď sa vetry zdali priaznivé, vzlietol z Pas-de-Calais. Smelý nový stroj rýchlo stúpal, ale ešte prv, ako dosiahol líniu pobrežia, na vrchu vodíkového balóna sa zjavili plamene a celé nádejné vzdušné plavidlo, ktoré sa teraz jednému pozorovateľovi javilo ako nebeská plynová lampa, sa zrútilo na zem a pilot i spolupilot zahynuli.

Spojíte dokopy dvoch ľudí, ktorých ešte nik nespojil, a svet sa niekedy zmení, niekedy nie. Môžu sa zrútiť a horieť, alebo horieť a zrútiť sa. Ale niekedy sa vytvorí niečo nové, a vtedy sa svet zmení. Pospolu sú v tom prvom uchvátení, v tom prvom burácavom pocite povznesenia väčší ako ich dve samostatné ja. Pospolu vidia ďalej a vidia jasnejšie.

Pravdaže, láska nemusí byť podelená rovnomerne; stáva sa to azda iba zriedkavo. Povedzme to ináč: ako sa tí obliehaní Parížania z rokov 1870 – 1871 dostali k odpovediam na svoje listy? Môžete vyslať balón z Place St. Pierre a predpokladať, že pristane na nejakom príhodnom mieste, ale ťažko môžete očakávať, že ho vetry, čo aké vlastenecké, privejú na spiatočnom lete späť na Montmartre. Navrhovali sa rozličné stratégie: napríklad umiestniť spiatočnú poštu do veľkých kovových gúľ a tie splaviť dolu prúdom do mesta, kde ich chytia do sietí. Samozrejmejším nápadom boli poštové holuby, a istý milovník holubov z Batignolles dal vrchnosti k dispozícii svoj holubník: s každým balónom by sa mohol poslať košík vtákov, ktoré by sa vrátili s listami. Ale porovnajte, aký náklad unesie balón a aký holub, a predstavte si tú ťarchu sklamania. Podľa Nadara s riešením prišiel istý strojník , ktorý pracoval v cukrovare. Listy plánované pre Paríž sa mali napísať čitateľným písmom na jednu stranu papiera, s adresou príjemcu navrchu. Potom by sa v zbernej stanici po stovkách uložili vedľa seba na plátno a odfotografovali. Snímka by sa mikrograficky zmenšila, poštový holub by s ňou priletel do Paríža a tam by sa znovu zväčšila na čitateľnú veľkosť. Vzkriesené listy by sa potom vložili do obálok a doručili na uvedené adresy. Bolo to lepšie ako nič; pravdu povediac, bol to technický triumf. Ale predstavte si mileneckú dvojicu, kde jeden môže písať súkromne a obšírne na obe strany papiera, a skryť do obálky tie najnežnejšie slová, a druhý je obmedzený stručnosťou a vedomím, že súkromné city by mohli byť vystavené verejnému pohľadu fotografov a poštárov. Hoci – nefunguje a nepôsobí na nás niekedy láska práve takto?

Sarah Bernhardtovú fotografoval Nadar – najprv otec, neskôr syn – po celý jej život. Prvýkrát mu sedela, keď mala asi dvadsať rokov, v čase, keď sa Félix Tournachon venoval aj inej, hoci kratšej kariére: tej s Obrom. Sarah ešte nie je Božská – je neznáma, ctižiadostivá, no na portrétoch už vyzerá ako hviezda. Zaujíma jednoduchú pózu, zahalená do zamatového plášťa alebo splývavého šálu. Plecia má holé; okrem drobných reliéfnych náušníc nemá na sebe šperky; vlasy sú prakticky neupravené. A taká je aj ona: cítime viac ako náznak, že pod tým plášťom či tým šálom toho veľa nemá. Má neprístupný, a tým zvodný výraz. Je, pravdaže, veľmi krásna, pre dnešné oko azda väčšmi ako v onom čase. Zdá sa, akoby stelesňovala pravdivosť, teatrálnosť a tajomnosť – a vedela tie abstrakcie zladiť dokopy. Nadar urobil aj fotografiu aktu, o ktorom niektorí tvrdia, že zobrazuje ju. Zachytáva do pása nahú ženu, ktorá jedným očkom vykúka spoza rozprestretého vejára. Nech už je to, ako chce, Bernhardtovej portréty v plášti a šále sú rozhodne erotickejšie.

Pri výške sotva stopäťdesiatjeden centimetrov sa súdilo, že na herečku nemá správnu veľkosť, a že je aj priveľmi bledá a priveľmi chudá. Zdalo sa, že je impulzívna a prirodzená tak v živote, ako aj v umení; porušovala divadelné pravidlá, často vychádzala na proscénium, aby tam vystúpila s prejavom. Spala so všetkými svojimi hlavnými partnermi. Zbožňovala slávu a sebapropagáciu – alebo, ako to zamatovo vyjadril Henry James, bola „postavou ako stvorenou na to, aby budila pozornosť.“ Jeden kritik ju rad za radom prirovnal k ruskej princeznej, byzantskej cisárovnej i osmanskej begum, a uzavrel to slovami: „Predovšetkým, nik nemôže byť väčšmi slovanský ako ona. Je oveľa slovanskejšia ako všetci Slovania, ktorých som v živote poznal.“ Krátko po dvadsiatke mala nemanželského syna, ktorého nedbajúc na nesúhlas všade vodila so sebou. Bola Židovkou v prevažne antisemitskom Francúzsku a v katolíckom Montreale hádzali na jej koč kamene. Bola statočná a odvážna.

Prirodzene, mala nepriateľov. Jej úspech, pohlavie, rasový pôvod a bohémska extravagantnosť pripomínali puritánom, prečo hercov zvykli pochovávať do nevysvätenej pôdy. A v priebehu desaťročí jej herecký štýl, kedysi taký originálny, nevyhnutne zastaral, pretože prirodzenosť na javisku je rovnakým remeselným trikom ako naturalizmus v románe. Ak na niektorých čaro vždy pôsobilo – Ellen Terryová ju nazvala „priesvitnou ako azalka“ a jej vystupovanie na javisku prirovnala k „dymu z horiaceho papiera“ – iní neboli takí láskaví. Turgenevovi, hoci bol frankofil a aj sám dramatik, sa zdala „falošná, chladná, afektovaná“, a odsúdil jej „odpudivú parížsku eleganciu“.

Freda Burnabyho často opisovali ako bohéma. Jeho oficiálny životopisec napísal, že žil „úplne povznesene a absolútne nedbal na konvencie“. A dobre poznal exotiku, ktorú si Bernhardtová iba prisvojila. Nejaký cestovateľ mohol do Paríža priniesť správy zďaleka; nejaký dramatik z nich vykradol témy a efekty; a potom nejaký dizajnér a kostymér priviedol ilúziu, ktorá ju obklopovala, k dokonalosti. Burnaby tým cestovateľom bol: prenikol hlboko do Ruska, prešiel celú Prednú Áziu a Stredný Východ i nahor proti prúdu Nílu. Preputoval fašodským krajom, kde obe pohlavia chodili nahé a farbili si vlasy na jasnožlto. V historkách, ktoré sa s ním spájali, často vystupovali čerkézske dievčiny, cigánske tanečnice a pekné kirgizské vdovy.

Odvodzoval svoj pôvod od Edwarda I., kráľa známeho ako Dlhonohý, a vyznačoval sa cnosťami ako odvaha a pravdovravnosť, o ktorých si Angličania myslia, že sú vlastné iba im. Ale bolo na ňom čosi znepokojujúce. Jeho otec bol vraj „melancholický ako kuvik, ktorý húkal v jeho parku“, a Fred, hoci energický a extrovertný, zdedil tento znak. Bol mimoriadne silný, no často chorý, trápili ho bolesti pečene a žalúdka, „gastritický katar“ ho raz zahnal do zahraničných kúpeľov. A hoci bol „v Londýne i Paríži veľmi populárny“, Národný biografický slovník o ňom napísal, že žije „hodne sám“.

Konvenční ľudia znesú a často sú aj očarení istou nekonvenčnosťou; zdá sa, že Burnaby prekračoval tú hranicu. Jeden z jeho oddaných priateľov ho nazval „tým najneporiadnejším lumpom, aký kedy žil,“ čo sedí „ako vrece obilia na koni.“ Súdili o ňom, že má „cudzokrajný výzor“ s „orientálnymi črtami“ a mefistofelovským úsmevom. NBS nazval jeho výzor „židovským a talianskym“ a poznamenal, že jeho „neanglický zjav“ ho „viedol k odmietaniu pokusov získať jeho portréty“.

Žijeme v nížinách, na rovine, a predsa – a preto – máme ambície. Sme pozemšťania, no niekedy dosiahneme až k bohom. Niektorých povznáša umenie, iných náboženstvo; väčšinu láska. No keď sa povznesieme, môžeme sa aj zrútiť. Mäkkých pristátí je málo. Môže sa stať, že nás bude pohadzovať po zemi tak silno, až nám bude nohy lámať, a povlečie nás to k nejakej zahraničnej železnici. Všetky ľúbostné príbehy sú príbehmi žiaľu. Ak nie hneď spočiatku, tak neskôr. Ak nie pre jedného, tak pre toho druhého. A niekedy pre oboch.

.......

Pozerám sa na svoju kľúčenku (ktorá bývala jej): sú na nej iba dva kľúče, jeden k predným dverám domu a jeden k zadnej bráne cintorína. Toto je môj život, myslím si. Všímam si zvláštne nadväznosti: kedysi som jej natieral chrbát olejom, lebo jej ľahko vysychala pokožka, teraz natieram olejom vysychajúce dubové označenie jej hrobu. Ale čo akoby sa stratilo, je cit pre systém vecí. Na začiatku života Fred Burnaby zoskočil zo šesťmetrového gymnastického náradia a zlomil si nohu. Ku koncu života, keď hrala La Toscu, Sarah Bernhardtová zoskočila z hradieb Castela Sant´ Angelo, len aby zistila, že javiskoví zriadenci zabudli navŕšiť matrace, ktoré mali zmäkčiť jej pád; zlomila si nohu. Keď už sme pri tom, Nadar si zlomil nohu, keď sa zrútil Obor, a moja žena si zlomila nohu na schodoch pred dverami. Myslíte si, že by v tom mohol byť systém, zatiaľ čo predtým by to bolo vyzeralo iba ako čudná, ale banálna zhoda okolností, iba otázka výšky, toho, ako ďaleko v živote každý z nás spadne. Možno, že žiaľ, ktorý ničí všetky systémy, toho ničí ešte viac: presvedčenie, že nejaký systém vôbec jestvuje. Ale myslím, že bez takéhoto presvedčenia nemôžeme prežiť. Spisovatelia sú presvedčení, že ich slová vytvárajú systémy, ktoré sa, ako dúfajú a veria, spájajú do myšlienok, príbehov a právd.

Najprv Nietzsche, potom Nadar. Boh je mŕtvy a už nás nevidí. Musíme sa teda vidieť my. A Nadar nám na to poskytol odstup, výšku. Dal nám Boží odstup, výhľad z Božieho oka. A skončilo sa to (momentálne) východom Zemegule a tými fotografiami urobenými z obežnej dráhy okolo mesiaca, na ktorých naša planéta vyzerá viac-menej ako ktorákoľvek iná planéta (iba pre astronóma nie): mĺkva, krútiaca sa, krásna, mŕtva, bezvýznamná. Práve tak nás možno videl Boh, a preto sa vytratil. Pravdaže, ja na vytrateného Boha neverím, ale taký príbeh predstavuje pekný systém.

Keď sme zabili – alebo vyhnali – Boha, zabili sme aj seba. Uvedomili sme si to vtedy dosť jasne? Niet Boha, nie je posmrtný život, nie sme my. Samozrejme, mali sme pravdu, keď sme Ho, toho nášho dávneho imaginárneho priateľa, zabili. A posmrtný život by sa nám tak či onak neušiel. Ale odpílili sme konár, na ktorom sme sedeli. A výhľad stade, z tej výšky – aj keby to bola iba ilúzia výhľadu – nebol taký zlý.

Stratili sme Božiu výšku a získali Nadarovu; ale stratili sme aj hĺbku. Kedysi, pred dlhým časom, sme mohli zísť do Podsvetia, kde mŕtvi ešte žili. Teraz už pre nás tá metafora nefunguje a môžeme schádzať nadol iba doslova: hĺbiť jamy, prevŕtavať sa k minerálom, a tak ďalej. Namiesto Podsvetia Podzemie. Niektorí z nás pôjdu na samom konci do zeme. Nie veľmi ďaleko, iba dva metre; ibaže keď tam stojíte a hádžete kvety na vrchnák truhly, ktorý na vás žmurká mosadznou menovkou, škála hĺbky vám uniká. Vtedy máte dojem a pocit, že dva metre sú riadny kus dolu.

Niektorí ľudia, akoby sa chceli vyhnúť takej hĺbke a získať trochu výšky, dávajú vyniesť svoj popol raketou hore na oblohu: čo najbližšie k nebu, ako sa len dá. Sarah Bernhardtová a jej spoločníci veselo vyhadzovali balast na dohora vyvrátené tváre užasnutých pozemšťanov – anglických turistov, francúzskych svadobčanov. Možno niekto, kto sa pozrel nahor na nečakanú raketu na oblohe, už dostal do tváre plnú hrsť ľudského popola, ktorý len nedávno opustil krematórium. V budúcnosti budú bohatí a slávni nepochybne vysielať svoj popol na obežnú dráhu okolo Zeme, alebo aj obežnú dráhu okolo Mesiaca.

Je tu ešte otázka rozdielu medzi žiaľom a trúchlením. Môžete sa ich pokúsiť rozlíšiť tvrdením, že žiaľ je stav a trúchlenie je proces; no oba sa nevyhnutne prekrývajú. Slabne stav? A napreduje proces? Ako to uhádnuť? Je azda ľahšie uvažovať o nich metaforicky. Žiaľ je vertikálny – a vyvoláva závrat – zatiaľ čo trúchlenie je horizontálne. Žiaľ vám skrúca žalúdok, oberá vás o dych, zastavuje prísun krvi do mozgu; trúchlenie vás odvieva novým smerom. No keďže vás teraz obklopuje mrak, nedá sa uhádnuť, či ste bezmocne uviazli, alebo sa klamlivo pohybujete. Nemáte nijaký užitočný vynálezček, pozostávajúci z drobného papierového padáčika a päťdesiatich metrov hodvábnej šnúry. Viete iba toľko, že nemáte veľkú moc ovplyvniť veci. Plavíte sa vzduchom po prvý raz, sám pod vakom s plynom, vybavený niekoľkými kilami balastu a poučený, že tá vecička vo vašej ruke, ktorú ste nikdy nevideli, je lanko k záklopke.

Spočiatku robíte ďalej to, čo ste robievali s ňou, či už z návyku, lásky, alebo z túžby po systéme. Čoskoro si uvedomíte, v akej pasci ste sa ocitli: lapený medzi opakovaním toho, čo ste robili s ňou, ale bez nej, a teda s vedomím, že vám chýba; alebo podnikaním nových vecí, vecí, ktoré ste s ňou nikdy nerobili, a teda s vedomím, že vám chýba ináč. Ostro pociťujete stratu spoločného slovníka, obrazov, prekáraní, skratiek, súkromných žartov, pochabostí, hraných výčitiek, milostných poznámok pod čiarou – všetkých tých nejasných narážok, ktorými vaša pamäť prekypuje, ale márne by ste ich vysvetľovali nezasvätenému.

Všetky dvojice, aj tie najbohémskejšie, si v spoločnom živote vybudujú systémy, a tieto systémy majú ročný cyklus. Takže „rok číslo jeden“ je ako negatívny obraz roku, na ktorý ste boli zvyknutý. Namiesto aby bol preplnený udalosťami, teraz je preplnený ne-udalosťami: Vianoce, vaše narodeniny, jej narodeniny, výročie vášho zoznámenia, výročie sobáša. A tie prekrývajú nové výročia: dňa, keď sa dostavil strach, dňa, keď po prvý raz spadla, dňa, keď šla do nemocnice, dňa, keď z nemocnice vyšla, dňa, keď zomrela, dňa, keď ju pochovali.

Myslíte si, že „rok číslo dva“ nemôže byť horší ako „rok číslo jeden“ a domnievate sa, že ste naň pripravený. Myslíte si, že ste sa už stretli so všetkými rozličnými druhmi bolesti, ktoré budete nútený znášať, a že po tomto už bude nasledovať iba opakovanie. Ale prečo by opakovanie malo znamenať menej bolesti? Tie prvé opakovania vás nabádajú uvažovať o všetkých opakovaniach, ktoré prídu v budúcich rokoch. Žiaľ je negatívnym obrazom lásky, a ak láska môže rokmi narastať, prečo by nemohol aj žiaľ?

Julian Barnes: Roviny života

Artforum 2015

preklad: Pavel Vilikovský

Ukážka z textu Veroniky Geyerovej o Julianovi Barnesovi, ktorému bolo venované siedme číslo literárneho mesačníka Host/2015 - Filosof a frankofil Julian Barnes

Ukážka z knihy Stolek s citróny

Recenzia knihy Stolek s citróny

Zobraziť diskusiu (0)