Srdce zvona vie, ako to všetko bolo, lebo má lepšiu pamäť ako srdce ľudí. Stane sa strašné nešťastie. Starostka Tůmová objaví slovenské slovo, ktoré čeština nepozná. Dozvieme sa, akú pálenku pije náš dôstojný pán, neodsúdime ho, ale pochopíme. Všetci, ktorí zaplatili zálohy na byty v obecnej bytovke, ešte stále nevedia, kedy sa nasťahujú. Naša starostka sa rozzúri.

V lete 1941 čítali kňazi v katolíckych kostoloch po celom území Slovenského štátu pastiersky list, v ktorom stálo, že rekvirácia zvonov je životne potrebná na to, aby sa víťazný postup našich spriatelených vojsk nezastavil, ale veriaci postihnutých diecéz nech sa neboja, nech si nezúfajú, toto opatrenie je iba dočasné, väčšiny zvonov, najmä tých najstarších a najvzácnejších, tých s priečnym červeným pruhom, ako bol aj ten náš, sa to nedotkne, tie budú ako posledná rezerva len pre ten najkrajnejší prípad zhromaždené v zbernýchskladoch v Protektoráte a na území Slovenského štátu. Písalosa v pastierskom liste.

Náš zvon Jeremiáš, poltonový obor z chýrnej zvonárskej dielne plzenskej Pernerovskej famílie z roku 1862, bol uskladnený spolu s ďalšími piatimi vzácnymi solitérmi na Morave vo vykosťovacej hale ostravského bitúnku a tu prečkal až do konca vojny.

Po vojne, v štyridsiatom siedmom, rozhodla vláda za vďačnej podpory československej konferencie biskupov, že zvony rozvezú po železnici späť do miest a obcí v Čechách, na Morave aj na Slovensku. Práve u nás si Beneš len pár mesiacov pred tým, než dá obesiť Tisa, aspoň trochu vylepší reputáciu, a treba teda povedať, že akcia sa vydarila a že slovenskí katolíci prežívali šťastné chvíle. Aj u nás v Slovenskej Seči.

Pred šesťdesiatimi deviatimi rokmi na Zelený štvrtok popo- ludní teda priviezla veľká nákladná drezína z moravskej strany po koľajniciach náš zvon, ktorý strážili dvaja mitrošovskí revo- luční gardisti s puškami a jeden z nich bol komunista Vendelín Tůma, Fráňov otec, Vlastin svokor.

Ich bojová úloha bola na prvé počutie prostá a jednoduchá: vrátiť do zvonice sečského katolíckeho kostola zvon a počas troch dní aspoň hodinu vyzváňať na oslavu víťazstva nad fašizmom, ako rozhodol Revolučný koordinačný výbor v Břeclavi aj partizánske velenie z Malaciek.

Z Holíča, kde bol vtedy krátko pracovný tábor nemeckých zajatcov, priviedli partizáni a štábny kapitán Židlovský de- sať nemeckých zajatcov, ktorí mali náš zvon vytiahnuť hore na zvonicu. Ako, to nevedel nikto.

Ešte aj dnes sa v krčme čas od času vedú dlhé rozhovory, debaty a hádky, ako sa to vtedy celé udialo. Jednu z verzií pozná a šíri aj naša starostka, jasná vec, jej svokor tam tomu vtedy velil.

Veliteľ Tůma dal najprv napiecť chlieb, Nemci boli vychud- nutí, sotva chodili, potom kováč Javorka so synom, ktorí mali spolu jednu pušku bez nábojov a jednu berettu, odviedli šty- roch Nemcov za dedinu na okraj Tlstého lesa, kde im prikázali spíliť tri rovné buky, čo sa napokon aj podarilo.

Trvalo im to až do tmy, medzitým sa v tom pôstnom čase pred kostolom varil v kotli zemiakový guláš, ženy frflali, že je predsa pôst, ale aj tak poslušne znášali čerstvo upečené, ešte teplé a hojne pomúčené guľaté bochníky v slamených košíkoch a poslušne ich ukladali do radu na plachtu ku vchodu do kostola.

Keď sa nemeckí zajatci večer spolu s revolučnými gar- distami a partizánmi najedli, šli spať do Ferenčíkovej stodoly do sena a strážili ich kapitán Židlovský a veliteľ Tůma.

Na druhý deň, na Veľký piatok, len čo sa začalo rozvid- nievať, tie buky aspoň nahrubo otesali a v priebehu dopoludnia brvná horko-ťažko vytiahli na zvonicu, potom obedovali, väčšina tých Nemcov guláš nechcela, že sa postia, pomodlili sa, trhali chlieb holými rukami a zapíjali vodou z obecnej vahadlo- vej studne. Tůmovej svokor potom spomínal, že tomu nechceli veriť, ale že naozaj boli tí fašistickí psi takíto pobožní.

Ukážka od Anasoft litera

Zobraziť diskusiu (0)