Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Juraj Karpiš: Zlé peniaze

Ponúkame vám ukážku z viac ako 500 stranovej krízovej mozaiky pre neodbornú verejnosť ekonóma Juraja Karpiša, z ktorej sa dozviete, kto zapríčinil krízu, či prežije euro a praktické rady, ako žiť dobrý život napriek zlým peniazom.

Keď sú topiaci sa prieberčiví

Zhubné efekty záchrany súkromných finančných inštitúcií štátom možno ilustrovať na prípade investičnej banky Bear Stearns. Fed zorganizoval a prefinancoval záchranu tejto banky na počiatku krízy, začiatkom roka 2008. Veritelia banky dostali vďaka štátu späť všetky svoje peniaze. Dokonca aj akcionári, ktorí by prišli v prípade absencie ochrannej ruky štátu pred kapitalistickým peklom o 100 % hodnoty svojich podielov, mali získať aspoň 10 dolárov za akciu.[1] Tento darček od štátu vyslal dôležitý signál ďalším investičným bankám, ktoré sa nachádzali v podobných problémoch. Namiesto toho, aby v nasledujúcich mesiacoch húževnato zháňali kapitál, kde a ako sa len dalo, boli prieberčiví ako miss strednej školy na maturitnom večierku. Verili, že im chrbát kryje Fed a ponuky na dodatočný súkromný kapitál si môžu vyberať. Dopriali si luxus vyčkávania na zlepšenie situácie v cenách finančných aktív, a tým aj ceny ich akcií. V tom čase sa kríza ešte naplno nerozbehla a na trhu ešte existovalo relatívne dosť záujemcov o kapitálový vstup do problematických investičných bánk. Dokonca aj o kúpu neslávne známej Lehman Brothers sa v lete 2008, iba pár mesiacov pred jej kolapsom, zaujímala megapoisťovňa MetLife, britská banka Barclays či japonskí investori. Existujúcich potenciálnych investorov však nakoniec odradili nerealistické požiadavky bankárov týkajúce sa podmienok, za ktorých mal nový kapitál do bánk vstúpiť. Topiaci sa si vyberali záchranárov.

S implicitnou garanciou zo strany Fedu počítali nielen investičné banky, ale aj ich veritelia a celý finančný trh. Preto to obrovské prekvapenie a následná panika, keď Fed oznámil, že investičná banka Lehman Brothers nie je Bear Stearns, a otočil sa jej chrbtom. Jednou hypotézou, prečo tak dramaticky ochladol vzťah štátneho regulátora práve k tejto banke po toľkej bezhraničnej láske k celému sektoru, je, že na rozdiel od Bear Stearns, kde boli vo veľkej miere veriteľmi ostatné americké investičné a komerčné banky, pri Lehman Brothers boli veritelia viac koncentrovaní a z veľkej časti zahraniční. Štátnym úradníkom sa preto mohlo zdať, že bankrot tejto banky neohrozí veľkými stratami na medzibankovom trhu americký tieňový bankový systém, ale veľká časť bolesti sa exportuje mimo americké hranice. Na prvom mieste síce bola veľká americká banka Citi, ale zvyšok tvorili záväzky hlavne voči veriteľom z Japonska, kórejským a iným ázijským bankám, ktorým chýbal lobistický vplyv na americkú administratívu a telefónne číslo na vtedajšieho ministra financií Hanka Paulsona.[2]

So záujmom poisťovne MetLife o kúpu Lehman Brothers je spojený aj jeden príbeh, odhaľujúci spôsob fungovania štátnej regulácie a motivácie regulátora. Záujem MetLife bol vážny, keďže táto firma chcela prostredníctvom investičnej banky vstúpiť do nového sektora. V rámci due diligence, ktoré malo zhodnotiť reálnu situáciu kupovaného subjektu, poisťovňa detailne preskúmala súvahu a finančný stav Lehman Brothers a to, čo našli, ich vôbec nepotešilo. Zistili, že Lehman je mŕtva banka. To bolo ešte začiatkom leta 2008. Členovi predstavenstva jednej spoločnosti disponujúcej výsledkami prieskumu napadlo, že zadarmo pomôže štátnemu regulátorovi v jeho verejnoprávnej funkcii ochrancu stability finančného sektora a podelí sa s ním o výsledky prácnej, detailnej a drahej analýzy finančnej situácie jednej z najväčších amerických investičných bánk. Zavolal vtedajšiemu prezidentovi newyorskej pobočky Fedu Timothy Geithnerovi a vysvetlil mu, čo MetLife v úprimnej snahe nakúpiť zistil. Poprednému predstaviteľovi Fedu vysvetlil, že majú v revíre škodnú, že v nimi dohliadanom sektore pôsobí obrovská nesolventná banka a že by s tým mohli niečo spraviť. Geithner sa za túto občiansku službu nepoďakoval. Naopak, v telefónnom rozhovore sa správal pohŕdavo a spochybňoval pravdivosť a relevanciu poskytnutých informácií.[3] Varovania ignoroval. O niekoľko mesiacov neskôr bankrot Lehman Brothers spustil paniku na finančných trhoch a zdesení predstavitelia Fedu strašili amerických politikov v Kongrese návratom do stredoveku. V januári 2009 Geithnera povýšili na ministra financií.


Väčšinou je to o záchrane veriteľov - prípadová štúdia AIG

Záchrana American International Group (AIG) je prípadovou štúdiou neschopnosti štátnych orgánov efektívne regulovať finančný sektor. Táto spoločnosť predávala okrem životných poistiek a iných štandardných poistných produktov aj poistenie (Credit Defaul Swaps) na dlhové cenné papiere prostredníctvom svojej finančnej dcéry. Tie v priebehu krízy strácali hodnotu. Napriek tomu, že tvorili iba malý zlomok jej celkových záväzkov, dostali ju na pokraj bankrotu, keďže z prepadov cien hypotekárnych cenných papierov vyplynula povinnosť okamžite zložiť veľký objem kapitálu ako záruku proti prípadnému poistnému plneniu v budúcnosti. AIG nemala dostatok peňazí, aby tieto krátkodobé záväzky uhradila. Po niekoľkých telefonických rozhovoroch ministra financií USA a bývalého partnera investičnej banky Goldman Sachs Hanka Paulsona s vtedajším šéfom Goldman Sachs sa spustila záchrana AIG z verejných zdrojov. Spoločnosť získala úver z Fedu v New Yorku vo výške 85 mld. dolárov. Rovnako ako v prípade záchrany Bear Stearns, centrálna banka použila 70 rokov starú výnimku, ktorá umožnila centrálnej banke vo Veľkej hospodárskej kríze poskytnúť úver vo výnimočných prípadoch jednotlivcovi alebo súkromnej inštitúcii. K tomuto úveru neskôr pribudol ďalší vo výške 37,8 miliardy [1], 70-miliardová injekcia do vlastného kapitálu AIG z programu TARP a nákup problematických aktív AIG v hodnote 52,5 mld. dolárov amerických štátom.[2] Mnohým uniká, že pri záchrane väčšiny finančných inštitúcií nejde ani tak o ich akcionárov, ako o manažérov a veriteľov. Manažéri si tak ešte môžu doplatiť odmeny a veritelia neprídu bankrotom o veľkú časť svojich pohľadávok. Pri hľadaní osôb, ktoré usilovnou prácou a kontaktmi pomôžu vybaviť štátnu záchranu, preto netreba hľadieť na majiteľov nešťastných inštitúcií, ale skôr na predstaviteľov ich najväčších veriteľov. Tak to bolo pri záchrane „Grécka“ v eurokríze a rovnako aj pri záchrane AIG v USA. Vďaka peniazom daňových poplatníkov mohla finančná dcéra AIG ďalej existovať a vyplatiť svojich veriteľov, ktorí mali pohľadávky vyplývajúce z nakúpených poistiek. Zaujímavosťou je, že najväčší objem pohľadávok držal francúzsky bankový gigant Société Générale, preto možno záchranu AIG považovať aj za nepriamu podporu európskeho bankového sektora. Druhým najväčším veriteľom s 12,9 miliardami dolárov bol už spomínaný ministrov poradca na telefóne, investičná banka Goldman Sachs. Ak by sme aj uverili katastrofistom v americkom Fede a na americkom ministerstve financií, ktorí celú akciu spustili, stále ostáva nezodpovedaná otázka, prečo pri záchrane nezastupovali záujmy daňových poplatníkov a nežiadali od veriteľov AIG spoluúčasť na celej operácii. Veď práve oni uverili solventnosti AIG a urobili množstvo hlúpych investičných rozhodnutí, ktoré následne podľa štátnych predstaviteľov ohrozili finančný systém, svet a slnečnú sústavu. Namiesto tvrdého vyjednávania o výške haircutu, odpisu časti pohľadávok veriteľov, stredný manažment Fedu v New Yorku , ktorý pomoc riadil, poslal strednému manažmentu veriteľských bánk priateľskú otázku, či by boli ochotní vzdať sa v rámci záchrany časti svojich pohľadávok voči AIG. Žiadne stretnutia s riaditeľmi veriteľských bánk, žiadny nátlak a tvrdé podmienky zo strany regulátora a veriteľa poslednej inštancie zastupujúceho daňových poplatníkov. Jednoduchý dotazník. Na veľké prekvapenie, veritelia odpovedali: „Nie.“ Preferujú 100 centov peňazí daňových poplatníkov na každý dolár, ktorý im AIG dlží.[3]Jedinou výnimkou bola švajčiarska banka UBS, ktorá so zvyškami švajčiarskej starosvetskej bankárskej slušnosti veľkoryso ponúkla, že je ochotná vzdať sa dvoch percent z pohľadávky. Regulátor obhajujúci záujmy voličov a daňových poplatníkov túto ponuku ignoroval a všetkých vyplatil v plnej výške. [4] Timothy Geithner, vtedajší šéf Fedu v New Yorku, manažér celej operácie tlačil na to, aby finančné inštitúcie v pozícii veriteľov nestratili ani cent. S týmto cieľom ponúkal súkromným protistranám aj v iných záchranných programoch za skupované toxické aktíva veľmi štedré, netrhové ceny.[5] Ako ukázali neskôr vyžiadané emaily, Geithner zakázal vedeniu AIG poskytnúť o konečných príjemcoch záchrany akékoľvek informácie nielen verejnosti, ale dokonca aj ďalšiemu štátnemu regulátorovi akciových trhov - SEC.[6] Detaily pomoci investičným bankám záchranou AIG boli zverejnené až v marci 2009, čiže dva mesiace po tom, ako bol Geithner vymenovaný za ministra financií. Úlohu Geithnera v tomto znárodnení strát finančníkov zhrnula vtedajšia šéfka amerického fondu poistenia bankových vkladov Sheila Bair: „Problémom bol samotný Tim Geithner.“ Sama navrhovala reštrukturalizáciu viacerých finančných inštitúcii, otvorenie zmlúv niektorých zlých hypoték a donútenie bánk realizovať straty ich odpísaním. No na tieto návrhy padal prach na Geithnerovom stole, keďže „bolo ľahšie vypisovať množstvo šekov veľkým finančným inštitúciám“. Aj preto si Geithner od nej vyslúžil titul „hlavný záchranca“.[7] Mozaiku dopĺňajú informácie, že dvaja Geithnerovi oficiálni poradcovia dostávali za prednášky od súkromných finančných inštitúcií, ako napríklad Goldman Sachs, odmeny vo výške niekoľko miliónov dolárov.[8] Wall Street na svojich hrdinov nezabúda a „hlavný záchranca“ sa po opustení ministerského postu cez karuselové dvere dostal na prezidentskú stoličku private equity firmy Warburg Pincus.[9] Paradoxom celého príbehu záchrany AIG je, že investičná banka Goldman Sachs by pravdepodobne neprerobila ani v prípade, keby haircut na ich pohľadávkach dosiahol niekoľko desiatok percent. Proti riziku ich nesplatenia sa poistili predajom AIG akcií nakrátko. Prepadom ich ceny Goldman Sachs zarobil 10 miliárd dolárov. 12,9 miliardy, ktoré prišli od daňovníkov cez AIG, tak boli už len príjemným zlepšením výsledkov.


[1]
Ročné maximum ceny akcie pred krízou bolo 133 dolárov.

[2]
Calomiris, 2012

[3]
Tamtiež


[1]
Board of Governors of the Federal Reserve System, 2008d

[2]
Board of Governors of the Federal Reserve System, 2008e, Board of Governors of the Federal Reserve System, 2009d

[3]
Tu je zoznam najväčších veriteľov AIG, ktorí dostali vďaka štátnej pomoci od AIG 100 centov za každý dolár pohľadávky: AIG, 2008

[4]
Podľa Barofskeho, bývalého šéfa inštitúcie vytvorenej na dohľad nad použitím TARP peňazí. Special Inspector General for TARP program (Barofsky, 2012, BNN, 2012)

[5]
Nasiripur, 2010a

[6]
Nasiripur, 2010b

[7]
The Daily Bail, 2012

[8]
Schmidt, 2009

[9]
Banerjee, Katz, 2013


Zobraziť diskusiu (0)

Zlé peniaze

Zlé peniaze

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš napísal tučného sprievodcu krízou aj pre neodbornú verejnosť.V knihe hľadá príčiny prečo padli banky a európske štáty si nevedeli požičať. Poukazuje na slabé miesta fungovania dnešného finančného systému, keď sa možnosť tvoriť peniaze z ničoho zneužíva na sledovanie cieľov politickej triedy a finančníkov. Banky pomáhajú financovať sľuby politikov. Tí im na oplátku pravidelne pomáhajú z problémov za naše peniaze. Po kríze sa ľudia opäť stali rukojemníkmi. Museli sme zaplatiť účty za banky, ktoré sú údajne príliš veľké na to, aby padli. Dôležitou časťou knihy sú možné budúce scenáre a konkrétne návrhy ako žiť dobrý život napriek zlým peniazom. Doplnkom knihy je pravidelne aktualizovaná internetová stránka www.zlepeniaze.eu, ktorá je úložiskom stoviek grafov, údajov a odbornej literatúry, ktoré autor zozbieral počas písania knihy.

Kúpiť za 16,11 €

Podobný obsah

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Otevřel jsem knihu Příběhy opředený život A.J. Fikryho. A tam po pár stránkách našel tohle knihkupecké vyznání:

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Martin C. Putna napsal knihu o souvislostech ruských dějin. Jaký div, že se z knihy stala událost a žádané zboží. Rus je v tancích zase za humny...

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Koncom februára Artforum vydáva knihu americkej autorky Flannery O´Connorovej. Kúsok americkej južanskej gotiky ochutnajte už teraz: