Tisícoraké spôsoby prekračovania hraníc
V začiatkoch komunistického režimu alebo po krachu Pražskej jari mala emigrácia na Západ dramatický charakter. Utekalo sa cez prísne strážené pohraničné pásma, za štekotu psov, riskujúc zastrelenie, utopenie v hraničnej rieke a tisíce iných nástrah. Novonadobudnutá sloboda bola radikálna.

Najnovší príbeh Susanne Gregor, ktorá sa narodila v Žiline a už dve desaťročia žije vo Viedni, je výrazne prostejší (to nie je výčitka).

Alan sa ako devätnásťročný tesne pred krachom režimu rozhodol odísť za lepším. Bál sa mínových polí na maďarsko-rakúskej hranici. V Hamburgu pri vykládke nákladnej lode prišiel k zlomeninám všetkých kostí ramenného kĺbu. Aj preto sa z neho neskôr stal ambiciózny a extrémne pracovitý ortopéd.

Po revolučnej zmene v Československu sa celá rodina stretla v malom viedenskom byte. Všetci skončili „u susedov“, hoci za stále prítomnou kultúrnou, mentálnou a jazykovou bariérou. Stačia pritom len tri hodiny po diaľnici, aby sa vrátili „domov“.

Sebe vlastným spôsobom sa uchytili. Miša na rozdiel do brata lekára ponúka cez telefón tlačiarne, ale nakoniec spolu s priateľom nájdeným v Banskej Bystrici zakotví v Berlíne.

Emigrantská sága trochu inak
Nejde o štandardnú emigrantskú ságu. Súrodenecký vzťah je plachý, krehký a zaťažený výčitkami. Toto všetko by sa dialo aj bez odchodu do novej vlasti.

Na druhej strane emigrantské pocity nemožno z prežívania týchto hrdinov vymazať. Myslia na svoj akcent, ktorý ich odhalí. Obhajujú sa a vysvetľujú, hoci to už nie je nutné. Vracajú sa do starej vlasti. Tá sa hýbe dopredu vlastným tempom alebo sa nehýbe vôbec.

Nová vlasť znamená expanziu možností a vyhliadok. Súčasne prináša aj nepekné riziká tvrdého konkurenčného prostredia a podrazov maskovaných v sterilnej atmosfére a slušných spôsoboch. „Prekračovanie hraníc z vás ešte neurobí nového človeka.“ Ľudské trápenia sú univerzálne, hoci dostávajú špeciálny ráz v konkrétnych kulisách a časoch.

Všetci sme v nejakom zmysle emigrantmi. Zanechávame za sebou krajinu detstva. V slabej chvíli na ňu spomíname s nostalgiou. Inokedy – v realistickom rozpoložení – si uvedomíme aj jej nástrahy a zrady.

Hľadáme hranice zlomu, prechodu do iného života. Túžobne vyzeráme nové obzory nezávisle od toho, či sa v noci snažíme nepozorovane prejsť za železnú oponu alebo len vo vlastnom vnútornom svete opúšťame to, čo bolo.

Sme otrokmi nových cieľov až do chvíle, keď nás prepadne existenciálna prázdnota. Narodili sme sa s údelom mentálne odchádzať do exilu, a to viacnásobne. Vždy bez istoty toho, čo príde. Je to nevyhnutnosť, trápenie i šťastie zároveň.

Susanne Gregor: Voľným pádom

Preklad: Paulína Čuhová

Literárna bašta, 2024

Zobraziť diskusiu (0)