Keď chýba perspektíva
V básni z výšky zo zbierky Žitava skicuje Filip Németh paradoxnú situáciu, v ktorej človek ostáva v kontakte s prírodou, doslova nohami na zemi, no de facto sa od nej cez obrazovku vzďaľuje.
dnes zostávaš dole
stúpa len kamera
vrtule bzučia ako
postrekovacie mašiny
dívaš sa kolmo dolu
na dedinu aj na seba
a vidíš že tej kolmosti
chýba perspektíva
z výšky (Filip Németh, zb. Žitava, 2023)
Zbierka Filipa Németha Žitava je o tom, z akých rôznych uhlov sa pozeráme na krajinu, resp. na prírodu. K uvažovaniu nad týmto problémom nabáda aj šikovné riešenie edície Lentikular – viacrozmerná poézia vydavateľstva BRAK. Obálka v sebe totiž skrýva dve fotografie, líšiace sa (ne)prítomnosťou živej prírody. Aj báseň z výšky pripomína kľúčové postavenie perspektívy.
Nohami na zemi?
V interpretovanej časti textu sa dozvedáme, že ak sa chceme rozhliadnuť, už nemusíme „vystúpiť na kopec“, stačí ostať „dole“ a nechať „stúpať“ dron ako extenziu fyzického zraku subjektnej osoby. Otvárajúca sa ruptúra medzi technologickým a prírodným sa prirovnaním „ako / postrekovacie mašiny“ ďalej rozširuje. Vidíme zradnosť technooptimistického prístupu ku klimatickej kríze – ten nás nielenže nespasí, ale počas rútenia sa do záhuby nám ešte pohodlne prekryje oči.
Samotná situácia je vlastne paradoxná: človek ostáva v kontakte s prírodou, doslova nohami na zemi, no de facto sa od nej cez obrazovku vzďaľuje. Subjektná osoba tu však s odstupom vidí nielen terén, ale i (najmä?) seba, čo je azda vždy akosi znepokojivo surreálne či absurdné (ako by zhodnotil Sartre). Pri každom sebazhliadnutí totiž hrozí emergencia pocitu rozdvojenia. Samozrejme, zaujímavo sa tu ozýva aj „poslanie“ modernej poézie, založenej práve na sebapozorovaní a sebavyjadrení.
Len sa dívať
Nad rámec narážky na expresionistickú či modernistickú poetiku sú záverečné dva verše napokon aj ironickým komentárom k neuchopiteľnosti vlastnej individuality, a to aj napriek snahe „vystúpiť zo seba“. Zároveň môžu byť aj spochybnením celého procesu sebareflexie, keďže „chýbajúca perspektíva“ vypovedá o neuvedomovaní si našich vlastných slepých škvŕn (napríklad privilegovanosti).
Záverečný obraz básne je aj podnetom na širšiu reflexiu: na prírodu totiž vždy nahliadame v antropocentrickom skreslení – čím viac však využívame technológie, tým môže byť skreslenie väčšie (ani prírodné vedy nie sú skutočne „objektívne“). Azda je potom odpoveďou (nielen?) na klimatickú krízu nechať aspoň časť prírody „len tak“, a ak už intervenovať, tak iba pohľadom – a v ideálnom prípade len vlastným zrakom.
Filip Németh: Žitava
BRAK, 2023
(text je súčasťou instagramového projektu @instapretacia)