Existenčný paradox

Ústrednými postavami príbehu je manželský pár, ale centrom deja nie je ich život ako taký, ale ich prežívanie a optika videnia sveta. Bežné záležitosti, ktoré z časového hľadiska zväčša tvoria centrálnu časť ľudského života, ako práca či profesijné ambície, sú v kontexte diela spomenuté, ale akosi „upozadené“, nie sú predmetom rozprávania. To, čomu v skutočnosti ako ľudia venujeme väčšinu pozornosti, sa tak v texte stáva margináliou, ktorá zaniká v poetických opisoch všedných nevšedností, ako sú rôzne prírodné javy, akty kontaktu s prírodou (napr. susedkino zametanie lístia s osobitným významom) či živé tvory. Cez toto vnímanie postáv príbehu autor vytvára zvláštne nenápadné pnutie, ktoré je všadeprítomné – i keď pod hladinou lyrického príbehu, takmer až s absenciou výraznejšieho deja.

„Vrátili sme sa domov, navečerali sa a opäť sme si každý sadli k stolu pri južnom okne k zvyčajnej mravčej práci. Ani sme sa nenazdali, a nastala hlboká noc. Žena sa zrazu z ničoho nič pozrela priamo nad seba a jeme zhíkla. Zdvihol som hlavu a uvidel, ako sa cez celú plochu mriežkovaného skleného stropu dovnútra leje mesačné svetlo...“ (s. 20)

Takaši Hiraide takto vytvára akýsi paradox, miestami až s latentnou naliehavosťou mementa. Nenápadne tým načrtáva otázku autenticity bytia vo svete preplnenom vecami, rutinou a zároveň akousi artificiálnou prázdnotou, v ktorej sa snažíme hľadať, na čom záleží.

Letmý dotyk skutočného

„Od radosti som zatajil dych. Je to on! Po takom dlhom čase, hoci rok ubehol rýchlo. Tu, v strede záhrady, ktorá začína strácať stopy ľudskej prítomnosti a ktorá bola taká izolovaná od okolia, až pôsobila čudesným dojmom, som na chvíľu držal na špičke ukazováka dve veľké zložené oči a štyri priesvitné krídla“ (s. 66).

Existenčné motívy ako autenticita bytia, samotný život i jeho absencia, smrť a odkaz, rodičovstvo, láska, utrpenie, blízkosť i odcudzenie a mnohé iné sa objavujú vo forme náznaku, napríklad nenápadnej poznámky susedy vypovedanej do prázdna. Prípadne nie sú spredmetnené slovom, ako vzájomný vzťah protagonistov, čo možno latentne podčiarkuje prirodzenosť, intimitu a dôvernosť manželskej lásky. Nielen diskrétnosť, ale aj ich anonymita odkazuje k univerzálnosti a všeobecnosti všetkého ľudského, čo je nám vlastné. Tiež naliehavá túžba po spojení s niečím prirodzeným zhmotnená napríklad v až takmer zúfalom hľadaní nového bytu s výhľadom na starý známy strom. A v závere je recipientom už tušená odpoveď na nepoloženú otázku, či a prečo vlastne bola mačka hosťom.

Príbeh takmer bez príbehu

Takaši Hiraide je majstrom náznaku a svoj autorský formát dokazuje predovšetkým dôverou vo svojho čitateľa. Preto v deji nie je nič navyše, je zredukovaný až na podstatu, ak si vypožičiame slová prekladateľky, je to „navonok banálny, v podstate neepický príbeh manželov – tridsiatnikov, korektorky a editora, ktorým do života vojde tajuplná mačka“ (obálka).

V prípade knihy Mačací hosť jej obsah skutočne závisí viac od typu recipienta než autorského subjektu, avšak pozorný, premýšľavý a dialógu otvorený čitateľ po obrátení poslednej stránky určite nezostane sklamaný. Tak ako tak, kniha môže byť pre každého minimálne ochutnávkou doposiaľ nepoznaných literárnych obzorov, a teda nevšedným exotickým hosťom domácej knižnice.

Takaši Hiraide: Mačací hosť

Preklad: Eva Luka

Modrý Peter, 2023

Zobraziť diskusiu (0)