Opäť ekológia

Na pozadí prípadu letušiek a ich boja proti rovnošatám, ktoré skomplikovali život tisícom zamestnancov, niektorým zničili zdravie alebo ich pripravili o možnosť žiť bez zdravotných obmedzení, a v konečnom dôsledku aj o prácu, autorka odkrýva pozadie chémie v móde. Radí sa tak do tematickej línie autorov environmentálne orientovaných diel zacielených na odkrývanie špinavých zákutí jedného z najproblematickejších odvetví priemyslu. Po dnes už kultovom dokumente The True Cost (2015) a knihách ako Život na míru (Absynt, 2021) je toto dielo tak ďalším príspevkom do reportážnej literatúry, ktorý si našiel uprostred pomerne exponovanej témy svoje biele miesto.

Greenwashing? Tentoraz určite nie.

Zelená je v kurze a problémov, o ktorých treba uvažovať, je viac ako riešení. O to viac čitateľov poteší, že nejde o jednostranný ideologický pohľad, ktorý by ponúkal víziu utopickej spoločnosti a slnkom zaliate dni budúcej zelenej revolúcie. Autorkino uvažovanie nie je zaťažené mizantropiou ani alibistickým odstupom „osvietenejšieho“ človeka západu. K problematike pristupuje vecne, s rešpektom voči obetiam aj s úprimnou snahou pochopiť a vysvetliť systém, ktorý umožňuje vyrábať, predávať a nosiť doslova toxické oblečenie. Vyhýba sa lákadlám čierno-bieleho nazerania na daný jav a v záujme o komplexnejšie pochopenie veci ponúka okrem aktuálneho stavu aj exkurz do minulosti v kapitole Dejiny chémie v oblečení. Netrpí nostalgiou za idylou zelenej a neproblematickej minulosti ani predstavou absolútnej dysfunkcie súčasného stavu. Práve vďaka tomu si autorka udržala balans, pri postupnom odkrývaní problematiky zdravotných a environmentálnych rizík používania niektorých chemikálií pri výrobe a farbení textílií neopomína ani ekologické opatrenia a zmeny k lepšiemu, ktoré videla v niektorých továrňach v Indii (hoci to má ďaleko k ideálnemu stavu).

Rovnako citlivo pristupuje k spotrebiteľom nebezpečného/problematického tovaru, ako aj k utrpeniu zamestnancov či k ekonomickým a morálnym dilemám majiteľov textilných tovární. Zároveň si autorka uchováva profesionálny odstup od témy aj kritický prístup k informáciám.

„Medzičasom som vyspovedala desiatky vedcov, výskumníkov, jednotlivcov venujúcich sa chemikáliám v našom oblečení, a keď som si uvedomila súvislosti medzi chemikáliami, odevnými firmami a chorobami, viackrát som zažila situáciu, ktorú dokážem opísať len ako desivé rozčarovanie“ (s. 179).

Ani to, že kniha primárne vychádza z amerického spotrebiteľského prostredia, nie je celkom na škodu, a to práve preto, že je často v konfrontácii k tomu európskemu, prípadne k legislatíve Európskej únie. Čitateľ tak získava ucelenejší prehľad. Koniec-koncov, toxicita v oblečení v ére sociálnych sietí a online hyperrýchlych a ultrajednoduchých nákupov v podstate už nepozná hranice.

„Mnohí Američania sa utešujú myšlienkou, že to, čo sa deje v Indii (a v Bangladéši a v Číne), je síce smutné, ale nemá to s nimi nič spoločné. Nie je to tak. Šičky v Tiruppúre a americké zákazníčky môžu deliť tisícky kilometrov, ale sme pokrvné sestry. V rovnakej krvi nám kolujú rovnaké toxické chemikálie pochádzajúce z rovnakých odevov“ (s. 199).

Čo s tým?

Autorka neponúka žiadne overené recepty, definitívne zistenia ani slepú vieru v certifikáty a osvedčené značky pre budúce nákupy. Namiesto toho uvádza informácie k iniciatívam za bezpečnú chémiu v oblečení (s ich pozitívami aj negatívami), taktiež niekoľko odporúčaní, ako eliminovať škodlivé účinky chemikálií používaných v textile na naše telá.

„Stačí, aby ste si svoje zdravie vážili viac než trendy na TikToku a marketingové sľuby o oblečení ‚bez starostí‘. Pred nákupom sa zhlboka nadýchnite. Presvedčte sa, či to isté nenájdete v secondhande alebo u svojich známych. Dávajte prednosť tradičným, prirodzeným vláknam“ (s. 277).

Alden Wicker: Zabijaci v móde

Preklad: Peter Tkačenko

N Press s.r.o., 2024

Zobraziť diskusiu (0)