Hoci sa tu politika nikdy nespomenie, ide o silne politický román. Píše sa rok 1938 a románová hrdinka Manod má osemnásť rokov. Práve vtedy sa na jej ostrove stanú dve neobvyklé udalosti. Príliv vyhodí na pobrežie telo mŕtvej veľryby a na ostrov pripláva čln s dvoma anglickými antropológmi. Joan a Edward sú vzdelaní a materiálne zabezpečení anglickí intelektuáli, ktorí tam prišli robiť etnologický výskum. Ako prekladateľka a tlmočníčka z waleského jazyka sa im ponúkne osemnásťročná Manod, ktorá tu žije s otcom a mladšou sestrou, stará sa o chod domácnosti, kým otec živí rodinu lovom homárov.

Manod je emočne inteligentná, bystrá, sama sa naučila čítať z časopisov a kníh, ktoré na ostrove nechali jeho návštevníci. Má vysnené predstavy o pevnine a túži sa tam dostať a ďalej sa vzdelávať. Uvedomuje si, že má len dve možnosti, buď ostane na ostrove a čaká ju manželstvo, alebo odíde, ale opustí otca a sestru. Manod sa postupne zbližuje s dvoma Angličanmi a na povrch sa dostáva hrozivý podtón ich šovinistickej ideológie.

Joan a jej spôsob reči a myslenia čitateľa čoraz viac presviedčajú o jej sympatiách k narastajúcemu britskému nacionalizmu. Ten začal prekvitať najmä po smutne slávnej manifestácii v roku 1934, ktorú viedol vtedajší anglický fašistický líder sir Edward Mosley v Birminghame. Britská fašistická strana mala v tých časoch väčšinu stúpencov z aristokracie, patril sem aj vojvoda z Windsoru, brat anglického kráľa Juraja VI. Ani sám Winston Churchill sa vtedy netajil nadšenými sympatiami k Mussoliniho vláde v Taliansku.

O tom, pravdaže, dievča žijúce na odľahlom ostrove nič nevie. Veľká časť spoločnosti, kam patrí Joan a Edward, tiež obdivuje hnedé košele a oni dvaja chcú svojím antropologickým projektom poskytnúť verejnosti romantizujúci, nacionalisticky podfarbený obraz o živote na ostrove. Ponúkajú iluzórnu, a pritom vedecky úplne chybnú interpretáciu ostrovného života, ktorý nie je vôbec ideálny. Čitateľ si pomaly uvedomuje, že títo dvaja manipulujú aj Manod a skutočnosť podávajú skreslenú, nerealistickú a často až teatrálne zinscenovanú. Ostrovná komunita, ktorú tvorí dvanásť rodín – pätnásť mužov, dvadsať žien a dvanásť detí –, žije úplne inou realitou. Z predchádzajúcej vojny sa nikto nevrátil, klimatické zmeny nútia rybárov loviť v čoraz nebezpečnejších vodách, mladí odchádzajú na pevninu, aby našli prácu v továrňach, a boj o prežitie je veľmi ťažký.

Whale Fall je anglický výraz označujúci telo mŕtvej veľryby, ktoré vyvrhne príliv na breh a postupne sa stane na dlhší čas osobitným ekosystémom a obživou pre iné živočíchy, ktoré na ňom parazitujú. Inokedy zase nahromadením plynov veľrybie telo exploduje a rozmetané zvyšky obrovského cicavca zápachom zamoria celé okolie. Táto mŕtvola je v pozadí celého rozprávania a akoby symbolizovala obdobie pred vypuknutím druhej svetovej vojny a vymierajúcu komunitu Walesanov a dvoch Angličanov, ktorí sa na nej svojím spôsobom tiež priživujú.

… dlho som hľadel na túto zem, aby som pochopil, aké je na nej moje miesto…

(R. S. Thomas)

Tieto slová známeho waleského básnika R. S. Thomasa, ktorý celý život ostro vystupoval proti anglickým snahám o kultúrnu asimiláciu Walesu, použila autorka na úvod svojho vynikajúceho románu.

Whale Fall zaradili medzi najlepšie debuty tohto roku. Elizabeth O’Connor, ktorá je írsko-waleského pôvodu, žije v Birminghame, kde na miestnej univerzite ukončila doktorandské štúdium literatúry. Časopisecky publikovala poviedky, za ktoré získala v roku 2020 cenu White Review Short Story Prize.

Zobraziť diskusiu (0)