Na okno mi priletel

žltý vták,
sedí si na parapete,
žltý má zobák.

Vlákal som ho dnu
na chlebík a vodičku,
a potom mu rozmlátil
skurvenú hlavičku.

Tradičná pochodová pieseň Armády Spojených štátov amerických

Vojna sa nás pokúšala zabiť na jar. Keď sa ninivské planiny zazelenali trávou a oteplilo sa, hliadkovali sme na nízkych pahorkoch za mestami a mestečkami. Prechádzali sme po nich, s dôverou sme sa brodili vysokou trávou a ako pionieri prešľapávali chodníčky v poraste zbičovanom vetrom. Kým sme spali, vojna si trela svojich tisíc rebier o zem v modlitbe. Keď sme sa prebíjali vyčerpaním vpred, biele oči mala otvorené v tme. Kým sme jedli, vojna sa postila, nasýtená vlastnou biedou. Milovala sa, rodila a mohutnela ohňom.

Neskôr, v lete, sa nás vojna pokúšala zabiť, keď horúčava vytiahla z planín všetku farbu. Slnko sa nám vtlačilo do pokožky a vojna zaháňala obyvateľov do tieňa bielych budov. Všade hádzala biely tieň ako závoj cez naše oči. Každý deň sa nás pokúšala zabiť, ale nevychádzalo jej to. Niežeby nám bolo predurčené bezpečie. Neboli sme osudom predurčení prežiť. Popravde, nebolo nám predurčené nič. Vojna si zoberie všetko, čo môže mať. Bola trpezlivá. Nestarala sa o ciele ani hranice, ani či vás milovali mnohí, alebo nik. Vtedy v lete, keď som spal, ma vojna navštevovala v snoch a prezrádzala mi svoj jediný cieľ: pokračovať, iba pokračovať. A vedel som, že svoje si presadí.

Do septembra vojna zabila tisícky. Ich telá kde-tu lemovali zjazvené široké ulice. Skrývali sa v uličkách, ležali v nadutých kopách na cestách v kopcov za mestami, tváre spuchnuté a zelené, alergické na život. Vojna robila všetko preto, aby zabila každého: muža, ženu, dieťa. Ale zatiaľ zabila menej než tisícku takých vojakov, ako sme boli my dvaja s Murphom. Začiatkom obdobia, ktoré sa považovalo za jeseň, pre nás tie čísla predsa len niečo znamenali. S Murphom sme sa zhodli. Nechceli sme byť tým tisícim zabitým. Keď zomrieme neskôr, tak zomrieme. Česť byť míľnikom nech však pripadne niekomu inému.

Keď prišiel september, nevšimli sme si v podstate nijakú zmenu. Teraz však viem, že všetko, na čom bude kedy v mojom živote záležať, sa začalo vtedy. Možno trvalo trochu dlhšie, než sa v meste Al Tafar rozvidnelo, svetlo sa znieslo za ploché strechy a kľukaté promenády do tmy. Padalo na budovy v meste, biele a hnedasté, z hlinených tehál, so strechou z vlnitého plechu alebo betónu. Nekonečnú oblohu kde-tu prerušili oblaky. Zo vzdialených úbočí, kde sme celý rok hliadkovali, dul studený vietor. Hnal sa okolo minaretov, ktoré sa dvíhali nad citadelu, prúdil uličkami s trepotavými zelenými markízami von do pustých polí obklopujúcich mesto, až nakoniec narazil na osamotené domy, z ktorých trčali naše pušky. Naša čata sa premiestňovala sem a tam po stanovišti na streche, vo svetle tesne pred svitaním sme sa javili ako sivé šmuhy. Stále bolo neskoré leto, myslím, že nedeľa. Čakali sme.

Štyri dni sme sa plazili po štrku strechy. Šmýkali sme sa na pokrývke mosadzných plášťov, pozostatku po boji v uplynulých dňoch. Skrúcali sme sa do absurdných polôh a krčili sa pod bielymi múrmi nášho stanovišťa. Amfetamíny a strach nám nedovolili spať.

Vyklonil som sa zo strechy a vystúpil na nízky múrik, aby som zbežne preskúmal ten kúsok sveta, za ktorý sme zodpovedali. V puškohľade sa mi medzi sporou zeleňou vlnili územčisté budovy na druhej strane poľa. Z posledných štyroch dní bojov v otvorenom priestore medzi našimi stanovišťami a zvyškom Al Tafaru ostali naokolo porozhadzované telá. Ležali v prachu, roztrhané, rozdrvené a pokrútené, biele tuniky stmavnuté od krvi. Zopár tlelo medzi borievkami a preriedenými chumáčmi trávy, odkiaľ sa šírila zmes prenikavých pachov uhlíka, technického oleja a mŕtvol, ktoré sa pálili v náhle sviežom vzduchu rána.

Otočil som sa, znovu prikrčil pod múr a zapáli si cigaretu, žeravý konček som chránil v skrčenej dlani. Ťahal som dlhé šluky a fúkal dym k vrchu strechy, kde sa rozťahoval, stúpal a mizol. Z cigarety mi visel stále dlhší popol a zdalo sa mi, že trvalo veľmi dlho, kým spadol na zem.

Ostatní z čaty sa začali pohybovať po streche, zrážali sa s rozochveným jemným svetlom brieždenia. Sterling odpočíval s puškou odloženou na múriku, celý čas, ako sme čakali, driemal a v spánku sa strhával. Občas mu odkväcla hlava a vtedy sa obzrel, aby videl, či ho niekto neprichytil. V ustupujúcej tme sa na mňa zoširoka zaškeril, dvihol ukazovák a votrel si do očí tabasco, aby nezaspal. Obrátil sa k nášmu sektoru a pod výstrojom sa mu viditeľne rysovali napnuté svaly.

Po pravom boku som počul dýchať Murpha, čo mi dodávalo pokoj a vyrovnanosť. Zvykol som si, že Murph prerušoval ten rytmus dýchania rutinným odpľúvaním do ostro páchnucej mláčky tmavej tekutiny, ktorá sa medzi nami rozrástla. Usmial sa na mňa. „Chceš trochu tabaku, Bart?“ Prikývol som. Keď mi podal plechovku Kodiaku z potravinového balíčka, napchal som si tabak medzi ďasno a spodnú peru a zatlačil zvyšok cigarety. Vlhký tabak štípal, až mi slzili oči. Odpľul som si do mláky medzi nami. Bdel som. Zo sivého skorého rána sa vynorilo celé mesto. V rozhádzaných oknách budov za mŕtvolami na poli viseli kde-tu biele zástavy. V tmavých dierach rámovaných zubatým sklom vyzerali ako čudná háčkovaná vzorka. Okná boli vsadené v budovách namaľovaných nabielo, ktoré na slnku vyzerali ešte belšie. Riedka hmla okolo Tigrisu sa rozplynula a odhalila zvyšné stopy života, vo vlahom vetríku z kopcov na severe sa trepotali biele plachty prímeria nad tými istými zelenými markízami.

Sterling si poklopkal po ciferníku hodiniek. Vedeli sme, že čoskoro bude muezín spievať z minaretov tajuplnú melódiu molových tónov a zvolávať veriacich k modlitbe. Bol to signál a my sme vedeli, čo znamená – že prešli dlhé hodiny, že sme sa priblížili k nášmu cieľu, ktorý bol taký nejasný a cudzí ako nerozpoznateľné brieždenia a súmraky, s ktorými prichádzal.

„Do strehu, chlapi!“ rázne zašepkal poručík. Murph sa narovnal a pokojne votrel malú bodku maziva do spúšte pušky. Vsunul do komory náboje a hlaveň oprel o nízky múrik. Pohľad mu utkvel dolu na sivých rohoch, kde ulice a uličky ústili rovno do poľa pred nami. Videl som, aké má modré oči, bielka pretkané červenou. Za posledných pár mesiacov sa mu prepadli hlbšie do očných jamiek. Občas sa stávalo, že keď som sa naňho zadíval, videl som len dva drobné tiene, dve prázdne jamky. Uvoľnil som záver, aby sa náboj zasunul do komory a kývol som naňho. „Už je to tu zas,“ povedal som. Usmial sa kútikmi úst. „Všetko po starom,“ odvetil.

Do tej budovy sme prišli v prvých hodinách boja, keď z mesiaca vykúkal len rožtek. Nikde sa nesvietilo. Vozidlom sme prerazili chatrnú kovovú bránu, ktorú kedysi natreli na tmavočerveno, ale bola už dosť zhrdzavená a nebolo vidno, čo je červený náter a čo je hrdza. Keď sa z auta sklopila rampa, vyrútili sme sa ku dverám. Zopár vojakov z prvého družstva trielilo dozadu a zvyšok čaty sa nakopil vpredu. Naraz sme vykopli oboje dvere a vbehli dnu. Budova bola prázdna. Ako sme prechádzali jednou miestnosťou po druhej, baterky pripevnené na konci hlavne vyrezávali do tmy úzke valce svetla, ktoré však nestačili na to, aby sme niečo videli. Vznášal sa v nich prach, ktorý sme vírili. V niektorých miestnostiach boli poprevracané stoličky a nad parapetmi okien s vystreleným sklom viseli farebné tkané koberčeky. V budove nebol nik. Občas sa nám však zazdalo, že sme niekoho zbadali, a vtedy sme rázne zarevali na tých, ktorí tam neboli, aby si ľahli na zem. Postupne sme takto prešli každou miestnosťou, kým sme sa nedostali na strechu. A keď sme už boli hore na streche, pozorne sme sa zadívali na pole. Bolo rovné, samý prach, a za ním sa rozprestieralo tmavé mesto.

Na úsvite toho prvého dňa prišiel na plochú betónovú strechu náš tlmočník Malik a sadol si vedľa mňa ku stene, o ktorú som sa opieral. Hoci sa ešte nerozvidnelo, zdalo sa, že je takmer svetlo, pretože obloha bola biela, ako býva, keď ide snežiť. Počuli sme, že v meste sa bojuje, ale k nám sa to zatiaľ nedostalo. Ten vzdialený lomoz rakiet, guľometov a helikoptér, ktoré v podstate vertikálne zlietali k zemi, nám však hovoril, že sme vo vojne.

„Toto bola kedysi moja štvrť,“ povedal mi Malik.

Vedel skvele po anglicky. V hlase mal glotálny prízvuk, ale nie výrazný. Často som ho prosil, aby mi pomohol s mojou chabou arabčinou a naučil ma správne vyslovovať to či ono slovo. „Šukran.“ „Afwan.“ „Qumbula.“ „Ďakujem.“ „Prosím.“ „Bomba.“ Pomohol, ale vždy napokon povedal: „Kamarát, potrebujem sa rozprávať po anglicky. Kvôli cviku.“ Pred vojnou študoval na univerzite literatúru. Keď školu zavreli, prišiel k nám. Nosil kuklu, ktorá mu zakrývala tvár, voľné kaki nohavice a vyblednutú smokingovú košeľu, ktorá vyzerala, akoby ju mal každý deň nanovo vyžehlenú. Kuklu si nikdy nezložil. Keď sme sa ho raz na to s Murphom spýtali, ukazovákom si prešiel po okraji kukly, ktorý mu visel na krk. „Zabijú ma, že som vám pomáhal. Zabijú mi celú rodinu.“

Murph sa prikrčil a bežal k nám z opačnej strany strechy, kde hneď po príchode pomáhal poručíkovi a Sterlingovi pripraviť guľomet. Keď som ho pozoroval takto v pohybe, mal som dojem, že je z tej plochej púšte na nervy. Že kvôli tým nízkym hrebeňom v diaľke je preňho tá vyschnutá hnedá tráva údolnej nivy dokonca ešte neznesiteľnejšia.

„Hej, Murph,“ povedal som. „Malik v týchto končinách býval.“ Murph sa rýchlo skrčil a sadol si ku stene. „Kde?“

Malik sa postavil a ukázal na rad domov, ktoré akoby prirodzene vyrastali zo zeme v čudnom, nie celkom pravom uhle. Domy stáli na opačnej strane poľa na začiatku nášho sektora. Trochu ďalej za predmestím Al Tafaru bol sad. Z plechových sudov a kopcov odpadkov šľahali plamene, oheň sa rozháral na okrajoch mesta akoby bez príčiny. Murph ani ja sme sa nepostavili, ale videli sme, kam Malik ukazuje.

„Na tomto poli pani Al-Šarifiová dávnejšie sadila hyacinty.“ Doširoka roztiahol ruky a ako nimi mával v širokom oblúku, pripadal mi, akoby zvolával na zhromaždenie.

Murph chytil Malika za manžetu vyžehlenej košele. „Dávaj pozor, chlapče. Veď ťa zbadajú.“

„Bola to taká bláznivá stará vdova.“ Malik si založil ruky vbok. Pohľad mal otupený od vyčerpania. „Ženy zo susedstva jej tie kvety závideli.“ Malik sa zasmial. „Obvinili ju, že určite používa nejaké čary, keď tak rastú.“ Potom stíchol a položil ruky na múr z vysušeného blata, o ktorý sme sa opierali. „Ľahli popolom v bojoch minulú jeseň. Tento rok sa už ani nepokúsila znovu ich zasadiť,“ dokončil Malik stroho.

Snažil som sa predstaviť si, aké to bolo tam žiť, ale nešlo mi to, hoci sme dávnejšie hliadkovali práve v tých uliciach, o ktorých Malik hovoril, pili sme čaj v malých hlinených chatrčiach a ruky mi stískali žilkami pretkané ruky starcov a stareniek, ktorí tam bývali. „Dobre, kamoško,“ povedal som. „Ale odstrelia ti riť, ak sa nestiahneš.“

„Škoda, že ste nevideli tie hyacinty,“ povedal.

A potom to začalo. Pripadalo mi, že prechod jedného momentu do druhého má vlastnú trajektóriu, čosi ohraničené a zároveň rozpínavé ako nekonečná deliteľnosť čísel pokračujúcich v rade. Zo všetkých tmavých kútov domov na druhej strane poľa vyleteli stopovky, no žiariacich šmúh nebolo zďaleka toľko ako striel. Počuli sme, ako nám párajú vzduch okolo uší a plieskajú o hlinené tehly a betón. Murph ani ja sme si nevšimli, kedy zabili Malika, ale obaja sme mali na uniforme jeho krv. Keď sme dostali povel zastaviť paľbu, nazreli sme ponad nízky múrik a Malik tam ležal v prachu, okolo neho samá krv.

„Nepočíta sa, že?“ spýtal sa Murph.

„Nie. Nemyslím.“

„Na akom sme čísle?“

„Deväťsto šesťdesiatosem? Deväťsto sedemdesiat? Musíme to preveriť, keď sa vrátime.“

Vtedy ma krutosť vlastnej rozpoltenosti vôbec neprekvapila. Nič sa nám nezdalo prirodzenejšie, ako keď niekoho zabili. Teraz však v bezpečí teplej chaty nad bystrinou v Blue Ridge premýšľam, ako som sa cítil a správal v tých dvadsaťjeden rokoch, a môžem si len vravieť, že sa tomu nedalo vyhnúť. Musel som ísť ďalej. A aby som mohol ísť ďalej, musel som mať jasný pohľad na svet, zamerať sa na podstatu. Pozornosť venujeme len nezvyčajným veciam a smrť nebola nezvyčajná. Nezvyčajná však bola guľka adresovaná na vaše meno alebo priamo pre vás nastražená improvizovaná výbušnina. Práve pred tým sme sa mali na pozore.

Na Malika som potom už veľmi nemyslel. Pripadal mi ako vedľajšia postava, akoby vystupoval len v mojom živote, ktorý išiel ďalej. Vtedy by som to nevedel jasne vyjadriť, ale vycvičili ma myslieť si, že vojna spája, že nič iné na svete ľudí väčšmi nezbližuje. Sprostosť. Vojna rodí ohromné zástupy solipsistov: čím mi dnes zachrániš život? Umrieť je jedna cesta. Ak ty umrieš, tým pravdepodobnejšie neumriem ja. Tajomstvom tkvie v tom, že nie si nič: splývaš v mori čísel, si len číslo v mori prachu. A tak akosi sme sa nazdávali, že tie čísla označujú našu vlastnú bezvýznamnosť. Domnievali sme sa, že ak budeme obyčajní, nezomrieme. Zamieňali sme si koreláciu s príčinou a pripisovali sme zvláštny význam portrétom mŕtvych úhľadne priradeným k číslam totožným s umiestnením dotyčných na rastúcom zozname obetí zverejňovanom v novinách ako svedectvu, že vojna má jasné pravidlá. Mali sme pocit, a cítili sme to len v letmých okamihoch synáps, že tieto mená boli na zozname už dávno pred príchodom smrti do Iraku. Že tieto mená tam boli už vtedy, keď spravili tie fotky, keď im pridelili číslo a určili miesto. Že od toho okamihu boli mŕtvi. Keď sme si prečítali meno seržant Ezekiel Vasquez, dvadsaťjedenročný, Laredo, Texas, #748, zabitý pri prestrelke z ručných zbraní v Baquba v Iraku, boli sme si istí, že roky chodil po južnom Texase ako duch. Podľa nás bol mŕtvy, už keď letel, a ak sa bál, keď sa C-141, v ktorom cestoval do Iraku, prudko naklonilo a stočilo na oblohe nad Bagdadom, bolo to úplne zbytočné. Nemusel sa ničoho báť. Bol vonkoncom nezdolateľný – až do dňa, keď ho už nebolo. A rovnako špecialistka Miriam Jacksonová, devätnásťročná, Trenton, New Jersey, #914, ktorá zomrela v Landsthulskom regionálnom zdravotníckom centre v dôsledku zranení utŕžených pri mínometnom útoku v Samarre. Mali sme šťastie. Nie, že ju zabili, ale že nezabili nás. Dúfali sme, že bola šťastná, že stihla využiť svoj špeciálny status predtým, než neodvratne zablúdila pod padajúcu mínu, keď vyšla von, aby si na šnúru za prepravným kontajnerom vyvesila práve vypratú uniformu.

Samozrejme, že sme sa mýlili. Naším najväčším omylom bolo myslieť si, že záleží na tom, čo si myslíme. Teraz sa zdá absurdné, že sme všetky úmrtia vnímali ako potvrdenie vlastného života. Že pre každé z tých úmrtí bol vyhradený konkrétny čas, ktorý tým pádom nemohol byť určený pre nás. Nevedeli sme, že ten zoznam nemá koniec. V myšlienkach sme sa dostali len po tisícku. Nikdy nám nenapadlo, že aj my by sme mohli patriť medzi tých, čo majú čoskoro zomrieť. Kedysi som sa domnieval, že som asi iba konal tak, ako mi kázal taký rozporný život a že každý jeden krok, ktorý som spravil v súlade či nesúlade s touto filozofiou, rozhodoval, či sa zaradím do zoznamu mŕtvych, alebo sa mu vyhnem.

Teraz viem, že to tak nebolo. Neexistovali nijaké guľky s mojím ani s Murphovým menom. Ani nijaké bomby vyrobené priamo pre nás. Ktorékoľvek by nás boli zabili úplne tak isto, ako zabili nositeľov dotyčných mien. Predurčený sme nemali ani čas, ani miesto. Prestal som už premýšľať o tých centimetroch naľavo či napravo od mojej hlavy a aj o tom, že rýchlosťou väčšou o päť kilometrov za hodinu by sme sa dostali rovno na nastraženú výbušninu. Nestalo sa to. Nezomrel som. Murph áno. A hoci som tam nebol, keď sa to stalo, som pevne presvedčený, že keď Murpha zabili, tie špinavé nože, ktoré ho dobodali, boli namierené proti „niekomu od nepriateľa“. Neboli sme ničím výnimoční. Ani tým, že sme žili. Ani tým, že sme zomierali. Dokonca ani tým, že sme boli obyčajní. Predsa však dúfam, že sa vtedy vo mne skrývalo aj trochu súcitu a že keby som mal šancu vidieť tie hyacinty, bol by som si ich všimol.

Malikovo telo, prehnuté a dokaličené na zemi pri budove, mnou neotriaslo. Murph mi podal cigu a zložili sme sa naspäť pod múrik. Ale nemohol som prestať myslieť na ženu, ktorú mi pripomenul Malik, ponúkala nám čaj v malých, trochu obitých šálkach. Tá spomienka mi pripadala neuveriteľne dávna, pochovaná v prachu, akoby čakala, kedy ju kto opráši. Pamätám si, ako sa tá žena červenala a smiala a ako nemohla nebyť krásna napriek veku, veľkému bruchu, niekoľkým zažltnutým zubom a pokožke, ktorá vyzerala ako zem v lete, popraskaná a suchá.

Možno to bolo skutočne tak: pole samý hyacint. No nebolo také, keď sme obsadili budovu, ani štyri dni potom, ako zomrel Malik. Zelené steblá trávy, ktoré sa vlnili vo vetríku, spálil oheň a letné slnko. Družný dav hlasno pokrikujúcich ľudí v dlhých bielych tunikách sa z ulice plnej obchodíkov vytratil. Niektorí ležali mŕtvi na nádvoriach alebo v čipke uličiek mesta. Ostatní kráčali alebo sa niesli na nemotorných vozoch, išli peši alebo v oranžovobielych kraksniach, na vlečkách ťahaných mulmi alebo v zovretých skupinkách po dvoch po troch, ženy i muži, starí i mladí, zdraví i ranení. Všetok život Al Tafaru ostal len v tom pochmúrnom sprievode tiahnucom z mesta. Prechádzali okolo našich brán, múrov a palebných pozícií, von do vyprahnutých septembrových kopcov. Keď platil zákaz vychádzania, hľadeli uprene do zeme. V tme vyzerali ako rad farebných škvŕn a uberali sa preč.

Zobraziť diskusiu (0)