Kazuo Ishiguro sa narodil v Japonsku, ale v útlom detstve sa jeho rodičia presťahovali do Veľkej Británie a on sám je považovaný za významného britského autora, osobitne aj vďaka Nobelovej cene za literatúru, ktorú dostal v roku 2017. Veľmi známy je koniec koncov aj u nás, či už z českých, alebo zo slovenských prekladov. Ak literatúru prirovnáme k rozsiahlemu lesu, tak Ishiguro si v ňom vyberá málo známe chodníky, hoci sa občas napojí na všeobecne navštevovanú trasu. Neobmedzuje sa žánrami, ich typické charakteristiky pretvára do originálnych podobenstiev. Vo svojej tvorbe využíva aj presahy do fantastiky, pričom vyvoláva dojem, že opisované javy už existujú, len v nejakej inej krajine a k nám sa dostanú možno o nejaký čas, ale neodvratne. Ishigurove príbehy vypovedajú veľa o povahe človeka, medziľudských vzťahoch a hľadaní podstaty života. Takým je aj román Klára a slnko.

Hlavnou postavou románu je humanoidný robot Klára, pričom účelom tohto typu robotov je slúžiť ľuďom ako „umelý priateľ“. Kláru si kúpi dievča Josie trpiace ťažkou chorobou. Tá je vedľajším výsledkom genetickej modifikácie, pretože v neurčitej budúcnosti budú mladí ľudia túžiaci po vyššom sociálnom statuse nútení podstupovať genetickú úpravu. Ak ju nepodstúpia, ich životné šance na uplatnenie prudko klesajú. Rozhodnutie ostať nezmenený charakterizuje Ricka, Josinho priateľa, s ktorým Josie plánuje budúcnosť. Klára sa po odchode z obchodu ocitá v spleti medziľudských vzťahov, a keďže je rozprávačkou príbehu, udalosti získavajú trochu exotický nádych, prispievajú k tomu aj občas nezvyčajné pomenovania ľudí, ktoré Klára používa.

Zápletka nie je vystavaná na konflikte medzi robotom a človekom, je to skôr sonda do interakcií medzi ľuďmi a robotmi, pričom ide o značne pokročilé technológie umožňujúce viacvýznamovú komunikáciu. Nemajú však napr. základné znalosti o fyzike, čo trochu kazí dojem z niektorých situácií, hlavne v Klárinom vnímaní slnka. Charakterizuje ho naivita a až nábožná bázeň podobná uctievaniu totemov, akoby kognitívne funkcie umelej inteligencie robota nezahŕňali žiadne znalosti o prírodných vedách, ale vyžadovali si priamu empirickú skúsenosť. Zvláštne tiež pôsobí, keď Klára už býva u Josie (podľa všetkého ďaleko od mesta) a pred výletom autom povie, že v aute nikdy nesedela. Ako sa teda dostala do domu, keď ju Josie s mamou kúpili? Napriek týmto ojedinelým zvláštnym okolnostiam je román myšlienkovo stimulujúci, a to práve z dôvodu skúmania ľudí pohľadom inej bytosti.

Dôležitou vrstvou románu sú totiž vzťahy medzi ľuďmi, opisované až mechanicky, pretože Klárine pozorovania vychádzajú z analytického prístupu (hoci hovorí aj o vlastných emóciách). Motivácie ľudského konania si vždy racionalizuje a odôvodňuje spôsobom „príčina – následok“. Zdá sa, že ľudským postavám zásadne chýba kontakt s inými osobami a nemajú veľa príležitostí si ho rozšíriť. Nie je ani úplne jasné, v akom type spoločnosti alebo v ktorom časovom období sa dej odohráva, ale je zrejmé, že veľkú úlohu tu zohráva podaný výkon, sociálny status a „vylepšenia“ mladých ľudí, náznakom aj rozdelenie na enklávy bohatstva vs. násilná periféria.

Klára a slnko je určite román pre všetkých, ktorí si kladú otázku, či existuje ľudská prirodzenosť a čo ju reprezentuje, osobitne vo vzťahu k technológiám, ktorých cieľom bude človeka napodobniť. Čo ak sa ukáže, podobne ako v románe, že roboty dokážu prejavovať viac empatie ako živí ľudia? Ako potom odlíšime človeka od umelej bytosti?

Kazuo Ishiguro: Klára a slnko
Preklad: Vladislav Gális
Odeon, 2022

Zobraziť diskusiu (0)