Tak ako Macondo, aj fiktívna dedinka Maran ležiaca vysoko v arménskych horách je odlúčená od vonkajšieho sveta a konkrétneho časopriestoru. Odzrkadľujú sa v nej tragické dejiny 20. storočia, či už je to strašný hladomor, boľševická revolúcia, svetové vojny alebo vojna o Náhorný Karabach. Jednotlivé udalosti však nezapadajú do historickej časovej osi a čitateľ si užíva príbeh ako nadčasové podobenstvo a obraz tragických arménskych dejín. V románe vlastne zmienka o Arménsku vôbec nie je, no odkazuje naň autorkin pôvod, arménske slová a motívy z arménskej histórie a rozprávok. Krehký a podivuhodný príbeh, vychádzajúci zo starých tradícií a povier, je popretkávaný lyrickými pasážami, láskou k prírode, ľuďom i zvieratám. Ukazuje silu spolupatričnosti a nezlomného ducha. Zázrak, ktorý sa udeje na záver, je nečakaný, no uveriteľný. Život, hoc ťažký, vie niekedy poriadne prekvapiť. Na zázraky nikdy nie je neskoro a sú všade okolo nás, len treba otvoriť myseľ a srdce.

Román o rodine a sile spoločenstva získal prestížnu ruskú literárnu cenu Jasnaja Poljana, dosiahol medzinárodný úspech a bol preložený do 14 jazykov. Vydavateľstvo Artforum ho publikovalo v preklade Zuzany Bujačkovej. Svetoznáma spisovateľka Ľudmila Ulická sa o knihe vyjadrila ako o „balzame na dušu“ a nedá sa s ňou nesúhlasiť.

Kedysi v dedine pulzoval čulý život, ozýval sa džavot detí, krik trhovníkov a hlasy stoviek dedinčanov. Kto nezomrel počas hladomoru, toho si vzala vojna. V kamennom náručí domčekov ostalo pár desiatok starnúcich obyvateľov. Nedokázali opustiť hroby blízkych. Jednou z nich je Anatolija Sevojancová, trpiaca nejasnou chorobou a chystajúca sa na smrť. Aby s ňou a hospodárstvom susedia nemali po smrti veľa práce, nachystala si oblečenie do truhly a opatrila hydinu. Lenže smrť nie a nie prísť, pretože osud si pre ňu pripravil niečo úplne iné. Na stránkach knihy sa odkrýva minulosť rodiny a informácie o prekliatí, čo ju postihlo pred niekoľkými generáciami. Anatolija nikdy nedostala dar počať dieťa, a tak sa s láskou starala o všetky detváky z dediny v dedinskej knižnici, až kým tragické udalosti nenarušili idylku. V prvej časti je naznačených a nedopovedaných mnoho informácií, no pred čitateľom sa postupne odkrývajú a osvetľujú v ďalších kapitolách. Spoznáme Vana Melikanca a jeho ženu Valinku, ktorým sa po dvore prechádza záhadný snehobiely páv, sympatického kováča Vasilija so srdcom na dlani, liečiteľku Jasaman a taktiež Akopa – chlapca so schopnosťou vidieť anjelov, ktorého prorocké vízie dokážu ochrániť Maran pre skazou. Všetky postavy v príbehu, ktorý pokojne označím za rozprávkový (jeho atmosféra je naozaj čarovná), prirastú čitateľovi k srdcu. Rozprávanie plynie pomaly, v harmonickom duchu a udržiava čitateľa v príjemnom napätí. Hoci sa zdá, že bolesť strieda bolesť a pohromy sa valia jedna za druhou, neobávajte sa. Neha, vrelosť, priateľstvá a všedné okamihy dní vykúzlia nejeden úsmev. Keď sa na onen svet poberie manžel jednej z postáv, žena mu nedá do truhly nové topánky, ktoré si kúpil deň predtým. Veď je to škoda. Lenže on sa potom vo sne vracia s výčitkou a vdove neostáva iné, len mu ich poslať do záhrobia po zosnulej susede. Farárovi skoro zabehlo, keď zbadal, čo má starenka obuté k parádnym pohrebným šatám. A takýchto láskavo-vtipných okamihov je v knihe viac. Trebárs také pytačky. „Priniesol som ti darček, kosu, – rozpačito zo seba vysúkal Vasilij a rozhnevaný vlastnou nerozhodnosťou, namrzene dodal: – A chcel som ťa požiadať o ruku.“

Magické prvky, ktorými je kniha prešpikovaná, pôsobia úplne prirodzene, nič nasilu, nič navyše. Sny, veštby a proroctvá sú v Marane bežnou a neoddeliteľnou súčasťou života obyvateľov. Do toho krásna lyrika, brilantné opisy prírody, kvetov, stromov, chrobákov, vône tradičných jedál aj s podrobnou prípravou, oddanosť a nezištná pomoc dedinčanov – to všetko je pomyselným pohladením a opakom dnešného konzumného a egoistického spôsobu života. Narine Abgarian s veľkou nehou vykreslila jednotlivé charaktery, atmosféru a emócie. Román Z neba spadli tri jablká je dokonalým čitateľským zážitkom a potvrdením univerzálnej pravdy, že láska vždy víťazí nad smrťou.

Narine Abgarian sa narodila v arménskom meste Berd a ako 22-ročná sa presťahovala do Moskvy. Vo svojich prózach sa vracia do Arménska, k detstvu a mladosti. Počas dospievania ju poznačil traumatizujúci rozpad Sovietskeho zväzu a hlboká ekonomická kríza. Nebola elektrina ani chlieb, zem postihlo jedno z najväčších zemetrasení 20. storočia a neľútostné boje v Náhornom Karabachu. Pre dramatické udalosti stratila na mnoho rokov pamäť. V dospelosti si nedokázala spomenúť na desaťročie svojho života, preto v tvorbe siahala do spomienok a pamätí predkov. Abgarian je exemplárnym príkladom toho, že písanie môže mať terapeutický význam, keďže sa jej po zapísaní najhlbších zážitkov spomienky na 90. roky vrátili.

Recenzia pôvodne vyšla na blogu Sieťovka a je tu publikovaná so súhlasom autorky.

Zobraziť diskusiu (0)