Ranné kúpanie

Bolo veľmi teplé júlové ráno po nočnom daždi. Nad holou skalou sa vznášal opar, ale mach a štrbiny v bra­le boli ešte nasiaknuté vodou a všetky farby boli jas­nejšie než zvyčajne. Pod verandou sa rozprestieral pra­les, ešte stále v rannom tieni, hustý a plný zákerných listov a kvetín, musela si dávať pozor, aby ich pri hľa­daní nezlomila, kým si rukou prekrývala ústa, a celý čas sa obávala, že stratí rovnováhu a spadne.

„Čo to tam robíš?“ opýtala sa sa Sofia.

„Nič,“ odpovedala starká. „Teda,“ dodala nahnevane, „hľadám zuby.“

Vnučka vyšla z verandy a vecne sa spýtala: „A kde si ich stratila?“

„Tu,“ odvetila. „Presne tu som stála, museli mi vypad­núť kamsi medzi pivonky.“

Potom hľadali spolu.

„Pusť ma tam,“ povedala Sofia. „Lebo spadneš. Nechaj.“ Vzápätí sa vnorila pod kvitnúcu deku, po štyroch vliez­la medzi zelené steblá, bolo tam príjemne, s nádychom čohosi zakázaného, pôda bola čierna a mäkká a tam ležali zuby, biely a ružový starecký chrup. „Mám ich!“ Zakričala a vstala. „Môžeš si ich nasadiť.“

„Ale nesmieš sa dívať,“ povedala starká. „Je to príliš osobné.“

Sofia skrývala umelý chrup za chrbtom. „Ale ja sa chcem pozerať,“ trvala na svojom. Starká zaváhala, no potom si ich nasadila, išlo to raz­-dva a vlastne to celé ani nestálo za reč.

„Kedy zomrieš?“ spýtala sa vnučka. Odpovedala: „Čoskoro. Ale to ťa nemusí trápiť.“

„Prečo nie?“ spýtala sa vnučka. Neodpovedala jej, vyliezla na skalu a pokračovala ďalej do rokliny.

„Tam nesmieme!“ kričala za ňou Sofia.

Starká odvetila trochu opovržlivo: „Veď ja viem. Obe to máme zakázané, ale teraz pôjdeme, lebo tvoj ocko spí a nebude o tom vedieť.“

Schádzali po skale, mach sa kĺzal, slnko sa už vy­huplo hore a s ním stúpala aj para, celý ostrov sa kúpal v slnečnom opare, bolo to krásne.

„Aj ti vykopú jamu?“ spýtala sa malá dôverčivo. „Snáď áno,“ odvetila starká. „Poriadne veľkú.“ A šibal­sky dodala: „Takú, že sa do nej pomestíme my všetci.“

„A to už prečo?“ spýtala sa vnučka. Priblížili sa k mysu.

„Ešte nikdy som nebola tak ďaleko,“ povedala Sofia.

„A ty?“

„Ani ja,“ odvetila starká.

Dostali sa až tam, kde sa bralo terasovito zvažovalo do mora, každý krok bol tmavší a lemovali ho svetloze­lené trsy morskej trávy, ktoré sa vlnili s pohybmi vody. „Mám chuť si zaplávať,“ povedala vnučka. Čakala, že príde nejaké nie, ale neprišlo. Vyzliekla sa, pomaly a ustráchane. Lebo ako sa len dá spoľahnúť na člove­ka, ktorý ti všetko dovolí? Vošla do vody a povedala: „Je studená.“

„Jasné, že je,“ odvetila starká, myšlienkami celkom inde. „Čo si čakala?“

Vnučka vošla po pás do vody a stále napäto vyčkáva­la. „Zaplávaj si, povedala jej starká. Plávať predsa vieš.“

Určite je hlboká, pomyslela si Sofia. Asi starká za­budla, že som ešte nikdy neplávala v hlbokej vode sama, vždy len s niekým. A tak sa rozhodla vyjsť z vody na breh, sadla si na skalu a povedala: „Dnes bude iste veľmi pekné počasie.“

Slnko sa posunulo ešte vyššie na oblohu. Celý ostrov sa ligotal a more i vzduch sa len tak vznášali.

„Viem sa aj ponárať,“ povedala Sofia. „Ty sa vieš po­nárať?“

Starká odvetila: „Čoby som nevedela. Sústredíš sa, poriadne sa nadýchneš a potopíš sa. Na nohách ucítiš vlniace sa morské riasy, sú hnedé a voda je krištáľovo čistá, smerom hore celkom priezračná. A potom vy­pustíš bublinky. Kĺžeš sa. Zadržíš dych a len sa kĺžeš, otočíš sa, vystúpiš k hladine a tam vydýchneš. Vzná­šaš sa. Len sa vznášaš.“

„A celý čas máš otvorené oči,“ dodala Sofia.

„Samozrejme. Nikto sa neponára so zavretými očami.“

„Veríš mi, že sa viem ponárať, aj keď som ti to ešte neukázala?“ opýtala sa.

„Nemám dôvod ti neveriť,“ odvetila starká. „A teraz sa obleč, aby sme prišli domov, kým sa ocko zobudí.“

Starká pocítila prvú dennú únavu. Keď prídeme do­vnútra, pomyslela si, keď budeme doma, asi si trochu zdriemnem. A musím mu povedať, že to dieťa sa ešte stále bojí hlbokej vody.

Zobraziť diskusiu (0)