Knižnica sveta na 160 stranách
Čítať Borgesa znamená vstúpiť do ohromnej zrkadlovej siene, kde tisíce zrkadiel predstavujú knihy, z ktorých vychádzal a ich vzájomné odrazy sú rozhovory naprieč časom a priestorom. Netreba sa báť stratiť sa v nich. Naša súčasnosť je len jedným z odrazov, komunikuje s minulosťou a takto sa nám prihovára Borges cez priestor a čas. Nemusíme poznať všetky literárne odkazy v jeho poviedkach (to ani nie je v našich silách), aby sme pochopili s akým gigantom sme sa stretli. Na ramenách jeho tvorby sa postavili v 20. a 21. storočí nespočetní ďalší autori a bude to tak naďalej.
Nové slovenské preklady kníh Fikcie a Alef ukazujú, akým fascinujúcim spisovateľom bol Jorge Luis Borges (1899 – 1986). Jeho texty sú vstupnou bránou k ďalším a ďalším knihám z kultúr celého sveta. Obratne kombinoval fantastiku, mytológiu, filozofiu, ezoterické smery, teológiu, mystiku, to všetko a viac v prózach s prvkami esejí alebo naopak, pretože veľké umenie nie je jednoznačné. V poviedkach je okrem toho aj istý diel mystifikácií alebo výmyslov zakomponovaných tak zručne, až vyvoláva údiv, ak sa pokúšate nájsť dodatočné informácie o zmienených autoroch alebo sektách a zistíte, že neexistujú. Na zmätenie čitateľa (alebo na vyvolanie silného dojmu z erudície) využíval Borges rád určité zoznamy, kategorizovanie alebo súpisy. Výborným príkladom enumerácie, akú zvykol často používať je poviedka Teológovia plná špekulatívnej teológie vrátane heréz a kacírstiev.
Hlavné témy, s ktorými sa stretneme v poviedkach knihy Alef sú smrť, labyrinty, zrkadlá, nesmrteľnosť, dvojníci, povaha reality. Borges sa zaoberal aj témou národnej identity, viacero próz v knihe sa odohráva v 19. storočí, postavy sú gaučovia, ale aj autorovi predkovia. Nevyhol sa ani zásadným otázkam jeho doby, akou bol napr. nacizmus, čo zachytil v poviedke Deutsches Requiem. Zásadné pre poviedky je aj ich umiestnenie. Ruiny, zaniknuté alebo stratené mestá, priestory, v ktorých sa dá veľmi ľahko stratiť alebo známe miesta, kde sa odrazu objaví niečo mimo známeho sveta. Labyrint ako metafora zložitosti existencie s rozsiahlym potenciálom blúdenia, slepých uličiek a nečakaných vyústení. To je zas text Asterionov dom.
Osobitnou témou u Borgesa je pamäť. Prvá kapitola prvej poviedky Nesmrteľný začína slovami „Pokiaľ si dobre pamätám...“ a slovami o pamäti začína aj Funes a jeho pamäť z knihy Fikcie II Artefakty: „Pamätám si...“. Na obidvoch textoch vidieť ako Borges spájal pamäť s identitou človeka, pričom dokonalá pamäť Funesa bola rovnakým prekliatím ako nesmrteľnosť Josepha Cartaphilusa, ktorému spomienky mizli alebo sa rozplývali v čase. V inej poviedke, Emma Zunzová, zas hlavná postava reflektuje minulosť slovami „spomenula si (snažila si spomenúť)“ a o pár riadkov ďalej pri inej spomienke „spomenula si (ale na to nikdy nezabudla)“. Každému, kto má hlbší záujem o problém témy pamäti u Borgesa odporúčam knihu Memoria fantastika od Renate Lachmann (Hermann & synové, 2002). Lepšiemu porozumeniu textov v Alefe pomáhajú aj veľmi vhodne doplnené poznámky a vysvetlivky na konci knihy.
Kniha Alef má pozoruhodnú grafickú úpravu, jej autorom je, rovnako ako pri knihe Fikcie, Marek Kianička. Samostatné znaky pred niektorými poviedkami zvýrazňujú aj ďalší aspekt Borgesových textov a ním je jeho záľuba v rôznych rébusoch, hádankách a takmer detektívnych záhadách, kde je cesta k nájdeniu vraha zaujímavejšia ako samotné záverečné odhalenie. Estetická krása kniha motivuje k opakovanému listovaniu a napovedá, že ide o ten druh literatúry, ktorý sa otvára hlbšiemu porozumeniu až opätovným čítaním. Pretože Borges nebol len autor, bola to nesmierna knižnica nápadov, originálnych pohľadov na svet, vytvárania konceptov a ich zavrhovania.
Vyššie spomínané poviedky Emma Zunzová a Asterionov dom si môžete prečítať na medziknihami.sk.
Jorge Luis Borges: Alef
Preklad: Barbara Sigmundová
Artforum 2019