Román Kokoro je posledným románom japonského spisovateľa Sósekiho Nacumeho, po ňom napísal ešte dve zbierky autobiografického charakteru. Čitateľom môže byť Nacume známy dielom Sanširó, ktoré vyšlo vo vydavateľstve Argo v roku 1996. Po dlhých dvoch desaťročiach tak na česko-slovenský knižný trh prišla ďalšia kniha z pera tohto nesporne zaujímavého japonského spisovateľa.

Pri čítaní najviac bije do očí japonský či Nacumeho minimalizmus postáv, ktorý je v ostrom kontraste so šírkou a predovšetkým psychologickou hĺbkou deja a jednotlivých postáv. Román je rozdelený na tri časti, v ktorých je hlavnou postavou starší muž. V celom románe sa nedozvieme jeho meno, jeho priateľ, mladý študent, ho nazýva jednoducho profesor. Kým v dvoch častiach je rozprávačom mladý študent, cela tretia, najnáročnejšia, najhutnejšia a zároveň najdlhšia časť románu, je vlastne jeden predlhý list, ktorý píše profesor svojmu mladému priateľovi. Tento originálny Nacumeho počin ešte viac zvýrazňuje a podtrhuje komornosť a minimalistickú čistotu románu, Nacumeho cieľom je odstrániť všetko prebytočné (v tomto prípade postavy a vzťahy), čo by mohlo rušiť či brzdiť snahu autora upriamiť cieľ na to podstatné. Na profesora a jeho život.

Vynikne tak ústredná téma románu Kokoro (kokoro je možné preložiť ako srdce, duša alebo podstata) a tou je téma viny a odpustenia. To samo osebe nemusí byť výnimočné a ojedinelé, stačí spomenúť Zločin a trest od Dostojevského či Pokánie od McEwana. Čo Kokoro robí výnimočným, je exotika prostredia a autora.

Kokoro bolo napísané (a aj sa odohráva) na konci obdobia Meidži v Japonsku. Po dvestoročnej extrémnej izolácii Japonska od celého sveta sa nástupom cisára Meidžiho (odtiaľ pomenovanie obdobia Meidži) začína prudká modernizácia, industrializácia a otvorenie sa Japonska západnému svetu, jeho mysleniu, kultúre a životnému štýlu. Nacumemu sa podarilo zachytiť ducha doby, ostrý konflikt medzi tradíciou a modernizmom, medzi vidieckym a mestským štýlom života, medzi japonským konzervativizmom a liberalizmom. Celý tento konflikt premietol do duše jedného staršieho bezvýznamného profesora.

Zároveň v tomto prostredí a konflikte dvoch kultúr, z ktorých jedna umiera a je nenávratne pohlcovaná novou, zasadil večnú tému viny a odpustenia. Avšak bez židovsko-kresťanských reálií, počnúc Jóbom, pokračujúc Dostojevským, Rothom, Jungom a končiac psychológiou 20. storočia. Nič z toho. Nacume sa pozerá na vinu a a odpustenie výsostne z japonského pohľadu nepoznačeného západným štýlom myslenia a filozoficko-teologického dedičstva. Jeho pohľad je prezentovaný samurajským etickým kódexom bušidó a slovom džunsi. Čo tieto slová znamenajú, sa čitateľ dozvie pri čítaní románu Kokoro.

Nacume vedome či nevedome ukazuje etickú veľkosť a zároveň i limity japonskej tradície. Celý tento obraz, ktorý nám Nacume ponúka, je však neotrlý, pre Európana nepoznaný a veľmi zvláštny. Otvára dvere do miestností, ktoré sú pre nás cudzie a nové, a hovorí: Neposudzuj, pozeraj, ničoho sa nedotýkaj, nesúď. Mnohé z toho, čo vidíš, je len minulosť. Ale bez nej nepochopíš prítomnosť.

A byť sprievodcom duše (kokoro) japonského obdobia Meidži a zároveň duše (kokoro) jedného bezvýznamného profesora, tak toto sa Nacumemu podarilo dokonale. Priam majstrovsky.

Sóseki Nacume: Kokoro

Vyšehrad, 2020

Preklad: Michael Weber

Zobraziť diskusiu (0)