Odolať chodu sveta
Kolibrík, aj napriek drobnejšiemu vzrastu, celkom jasne patrí k neprehliadnuteľným zástupcom vtáčej ríše. Húževnatý operenec s typicky mihotavým trepotom krídel v okamihu prelietava z miesta na miesto, ale zároveň akoby len stál zavesený vo vzduchu v jednom pevnom bode. Marco Carrera by mohol byť jeho vernou ľudskou obdobou. V detstve a ranej mladosti bol útly až tak, že ho i vlastná matka, hoci aj dobromyseľne, ale nakoniec predsa len zahanbujúco titulovala podľa vtáčieho originálu. Čo zanedbala príroda, to v rámci experimentálnej liečby úspešne vytlačia rastové hormóny a Marco vykročí smerom k dospelosti ako pohľadný muž uspokojivo priemernej postavy, ktorý sa dokáže vypracovať na etablovaného očného lekára s dlhoročnou praxou.

Navyše mu je nadelený plný a búrlivý život s množstvom takých pádov a kotrmelcov, že by vystačili aj piatim, nieto pre jedného. Veľmi stručne by sme ich mohli pomenovať ako zmes kvanta komplikovaných medziľudských vzťahov zasahujúcich najbližšie i širšie okolie, nedorozumení, tragických omylov, zlých rozhodnutí, prešľapov, klamstiev, rozháranej psychickej výbavy, rôzne podmienených odmietaní komunikovať, mimoriadne bolestivých strát skoncentrovaných v najcitlivejších miestach či ťažkých bojov s minimálne jedným rýdzo vlastným osobným démonom. Rámec tomu dávajú na prvý pohľad možno nenápadné, ale jasne prítomné kulisy moderného, krkolomnou rýchlosťou sa meniaceho sveta, v ktorom náš vľúdny a vyložene dobrý (on taký skutočne je!) hrdina urputne trepe krídlami, aby zostal svoj. Aby aspoň kúsok niečoho uchoval takpovediac bez zmeny. Ukotvený v čomsi pevnom, trvalom a nepominuteľnom. Aby tí, na ktorých záleží najviac, mali nejakú istotu, že predsa len existuje bezpečný fliačik pevniny v rozbúrenom oceáne, kde je všetko na svojom mieste.

Ako a do akej miery sa Marcovi Carrerovi (po)darí budovať záchranné siete pre blížneho svojho i seba samého, môžeme ako tichí svedkovia postupne odhaľovať na stránkach tohto pozoruhodne vystavaného textu. Možno nebudeme so všetkým súhlasiť, pravdepodobne i zaoponujeme či vyslovíme kritiku. Iste aj v čírej bezmocnosti len dojato pokrútime hlavou nad tragikou bytia. Neraz však príde aj na humorný úškrn, aj na úprimné emócie, a práve preto nebudeme ľutovať žiaden čas venovaný neľahkému príbehu v podaní Sandra Veronesiho.

Ako to uchopiť?
Moderne! Treba povedať, že autor k spracúvanej problematike pristupuje so skutočne sviežimi nápadmi. Funkčne využíva viacero formálnych postupov a rozprávačských perspektív. Niektoré kapitoly z roztriešteného a časovo nelineárneho celku by dokonca mohli hravo obstáť ako samostatné poviedky. Tieto, povedzme tradičnejšie poňaté literárne útvary, sú vhodne doplnené o menej frekventovanú a dnes už takmer úplne mŕtvu listovú formu, pričom jej moderné deriváty v podobe mailovej komunikácie či krátkych, resp. chatových správ majú v románe hojné zastúpenie. Podstatné je, že jednotlivé elementy tvoria harmonicky zosúladený kaleidoskop. Príťažlivý a dobre čitateľný, kde si z precízne opracovaných fragmentov radi vyskladáme zrozumiteľnú konečnú podobu.

K tomu výrazne napomáha i samotný Veronesiho iskrivý jazyk, nepopierajúci zaužívané predstavy o „typicky talianskom natureli“. Iste, je tam aj temperament, však prečo aj nie? Sandro Veronesi vie napísať aj skutočne extrémne dlhé vety, ktorých bleskurýchla kadencia je obdivuhodná. Nejde však o žiadne prázdne tliachanie, keďže vyznieva skôr celkom vážne, trpko, neraz boľavo či nefalšovane dojímavo, pričom autor si do rozprávania pritiahne i prenikavú analýzu aktuálneho, čoraz zosieťovanejšieho spoločenského stavu s jeho rôznymi nedostatkami a úskaliami.

I preto si dovolím Kolibríka považovať za hlboko ľudský príbeh, ktorý by sa skutočne mohol stať. Mňa o tom Sandro Veronesi bezvýhradne presvedčil.

Sandro Veronesi: Kolibrík

Slovart, 2021 (edícia MM)

Preklad: Stanislav Vallo

296 strán

Zobraziť diskusiu (0)