Plastový kovboj

Teraz po rokoch s Tatínkem zasa kráčam ulicou. Konečne sami. Ide dva kroky predo mnou a mne sa zdá, akoby sa každým jeho krokom viac a viac stmievalo. Ide pomaly, možno kvôli mne, lebo ho zdržiavam. Obaja sa trochu tackáme. Tatínek preto, že na jednu nohu kríva, a ja preto, že na chrbte nesiem harmoniku. Je priťažká. Ale som odhodlaná túto cestu zvládnuť. Tak si ju kde-tu počas chôdze nadhodím, aby mi neoškrela plecia, a kráčam ďalej.

Dedina je tichá a pokojná. V oknách domov s nízkymi plotmi, cez ktoré vidno celé predzáhradky, sa mihajú podvečerné postavy. Skoro na každom dvore sú otvorené vráta. Len v niektorých z dvorov stojí auto. Na príjazdových cestách sa hrajú deti. V šere pofajčievajú dospelí, postávajú susedky, občas niekto prejde na bicykli. Počuť džavot a odkiaľsi aj gitaru. Žiadne plastové pieskoviská, žiadne grily, žiadne bazény. Iba večerné poletovanie lastovičiek a netopierov a vôňa ohňa a špekáčikov. Pouličné lampy sa rozsvietia, až keď sme skoro na mieste, v hospode Na hřišti. Tatínek sa na mňa pred dverami pohostinstva otočí a zoširoka sa usmeje, až sa mu čosi radostne zablýska v očiach. Sekundu-dve postojí a potom veľavýznamne pokýva hlavou, akoby sme už o chvíľočku mali vstúpiť do celkom iného sveta, akoby mi chcel ukázať svoj jediný skutočný domov. Potom mu konečne napadne vziať mi harmoniku a prehodiť si ju na svoje plece. „Vždyť to máš, holka, moc těžký. Cos něco neřekla?“

Vo vnútri mi chvíľu trvá, kým zaostrím. Rozsvietená sála s nízkym stropom je plná hluku a tvárí vykúkajúcich z cigaretového dymu. „Chceš kofolu?“ opýta sa Tatínek cestou k výčapu. „Malou kofolu a jedno velký,“ povie hospodskej, bez toho, aby počkal na moju odpoveď. „Tady si sednem.“ Odsunie stoličku pri jednom zo stolov a harmoniku položí na zem. O chvíľu mi pred očami prudko pristane hlboký ženský výstrih a na stole, hneď vedľa preplneného popolníka, pohár s tmavým nápojom a pollitrák piva s dokonale bielou čapicou. Tatínek sa hospodskej poďakuje úklonom hlavy, otvorenou dlaňou prejde po skle pohára a s chuťou sa z neho napije. Kvapky z oroseného krígľa mu stekajú na rukávy montérok uviazaných okolo pása.

„To je ta tvoje dcera?!“ ozve sa od vedľajšieho stola, práve keď si Tatínek utiera penu z fúzov.

„Ta ze Slovenska?“

„Tak vidíte, že nelhal!“ povie niekto ďalší a všetci sa rozosmejú.

„Tak ať něco zahraje! Naco má tu harmoniku?“

„Ukaž co máš v repertuáru!“

„Zahraaaaj...“ pridajú sa aj ostatní.

Dívam sa dookola a v cigaretovom dyme sa snažím rozoznať, odkiaľ ktoré hlasy prichádzajú.

„Nechte jí, vidíte, že se stydí!“ povie hospodská od výčapu a udrie na tácku ďalšie natočené pivo. To už mi Tatínek podáva harmoniku. Díva sa mi do očí. Obom sa nám trochu trasú ruky a obom nám veľmi záleží na tom, aby som ho nesklamala. Prudko sa nadýchnem, rozkašlem sa z dymu, ktosi sa zasmeje a potom už konečne začnem hrať. Najprv pomalú valčíkovú predohru a hneď nato potichu spustím:

„Mi casa, su casa,

můj dům je tvůj dům,

naše je má hacienda.

Mi casa, su casa,

v něm chci žít s tebou,

mé srdce marně tě hledá.“

Tatínek sa pyšne usmieva od ucha k uchu. Celá hospoda stíchla, niekto sa radostne rozosmeje, inému po tvári tečú slzy. Aj tí, ktorí ešte pred chvíľou nejavili záujem, sa pomaly otáčajú smerom k nášmu stolu, a ak v tej chvíli niekto vchádza do hospody, prstom na perách mu naznačujú, aby nerušil. A ja pokračujem...

„Můj dům je malý jen,

ten dům čtyř chudých stěn,

v celém Španělsku skromnější není.

Však náš den svatební,

jej v zámek promění,

ve chvíli zatoužení.

Mi casa, su casa,

můj dům je tvůj dům,

v něm čeká štěstí jen samé.

Řekni mně, ale upřímně,

má lásko krásná,

zda mi dáš srdce své za mé.“

Keď skončím, chvíľu je úplné ticho. Štamgasti sa prekvapene dívajú jeden na druhého a potom hospodou zaznie veľký potlesk. Na stole predo mnou začnú pristávať poháre s kofolou, žuvačky, horalky, čokolády pre mňa a pivá s poldecákmi pre Tatínka. S radosťou ich do seba hádže a po každej piesni mi hrdo strapatí vlasy. A ja hrám jednu za druhou, všetky, ktoré poznám. Všetky, ktoré ma naučila Babička. Zbehla sa celá dedina. Hospoda je plná na prasknutie. Aj v oknách zvonku stoja dospelí i deti a počúvajú. Trochu ma bolia ruky, ale hrám, čo to dá. Chcem, aby bol Tatínek na mňa hrdý.

„Tak ty si zo Slovencka?“ počujem za sebou spomalený mužský hlas, keď skladám harmoniku z pliec. Prikývnem.

„Poď k nám, Vlastíku,“ vyzve Tatínek malého, pupkatého uja s plešinou v modrých teplákoch a tielku.

„A záhráš nám ještě niéčo?“ snaží sa Vlastík o slovenčinu a s vrzgotom si prisunie stoličku.

„To víš, že zahraje, ale musí si na chvilku vodpočinout, viď?“ žmurkne na mňa Tatínek. „Njemyslitě si, já tiéš vjém po slovencky,“ pokračuje Vlastík, „bol som tam u vás na vojně. V Trenčíne. Nejhezčí léta mýho mládí,“ s nostalgickým výdychom plynule prejde do rodnej reči, prisunie si stoličku ešte bližšie a položí mi chlpatú a ťažkú ruku okolo pliec. „Tak my, tam na Slovensku, máme takhle šikovnou holku a vona už nám nepatří,“ pristane mi v tvári jeho kyslý výdych nasiaknutý pivom. „Proč nás to jen ten Mečiar s tím Klausem rozdělili?“ díva sa mi do očí a čaká odpoveď. „Víš? Nevíš...“ sklamane sa odvráti. Posmelená predošlým úspechom, vezmem zo stola horalku, otvorím ju a s chuťou sa do nej pustím. Zošuchnem sa nižšie do stoličky, sebavedomo hompáľam nohami a potom začnem hovoriť o tom, čo som počula u nás doma. Že si myslím, že naše národy sa navzájom majú radi. Že rozdelenie Československa nechceli obyčajní ľudia, ale politici. Veď kde sa, keď sme donedávna boli bratia, vzali všetky tie nezhody? Že ľudia sa stále cítia a ešte sa aj dlho budú cítiť ako Čechoslováci a že sme sa nemali deliť, lebo spolu sme boli silnejší. Vlastík sa na mňa chvíľu díva. Zdá sa mi, že súhlasne pokyvuje hlavou, možno má v oku slzu, ale možno ho v nej iba štípe dym. Potom sa opilecky zamračí a mykne kútikom: „Ach holka, ty máš jestě v hlavě ideály. Radši něco zahraj,“ a trochu necitlivo mi brkne po uchu.

Ľavou rukou sa opriem do basov a o chvíľu už všetci spolu – ja, Vlastík, Tatínek a celá hospoda – spievame najznámejšiu polku všetkých čias – Škoda lásky. Dívam sa na Tatínka, na jeho šťastnú tvár, ako pri speve doširoka otvára popraskané ústa. Ako sa z plného hrdla triafa do slov piesne:

„Škoda lásky, kterou jsem tobě dala,

škoda slzí, které jsem vyplakala.

Moje mládí uteklo tak jako sen,

ze všeho mi zbyla jenom v srdci mém vzpomínka jen“

Spomeniem si na Maminku a pomyslím si, že slová tejto piesne viac pristanú jej perám, keď jej ju hrám doma v kuchyni. Škoda lásky a škoda, že tu teraz nie je s nami. Vlastík zakončí pieseň buchnutím do stola, až sa prevrátia poldecáky. Tatínek sa smeje. Aj ja sa smejem, hoci som sa najprv trochu zľakla.

„Vltavo! Umíš Vltavu?“ opýta sa Vlastík.

„To víš, že umí!“ okríkne ho Tatínek a spýtavo sa na mňa obráti: „Umíš, viď?“

Keď začnem, je dojatý. Samozrejme, že Vltavu viem, bola to obľúbená pieseň dědy Pecha.

„Vltavo, Vltavo, voděnko hluboká...

Řekni mi co bude od dneška do roka...“

Zasa spieva celá hospoda. A mne sa na chvíľu zazdá, že zo vzdialeného kúta miestnosti ma pozoruje akýsi vysoký, vyziabnutý muž v obleku a klobúku s cigaretou v ústach. Cez dym nedokážem poriadne zaostriť, ale zdá sa mi, že z kúta na mňa blikajú veľké modré oči a že tie modré oči sa nápadne podobajú na moje. A potom mi to dôjde. Veď je to děda Pech! Stojí, uprene sa díva k nášmu stolu, hrdosťou sa mu dvíhajú plecia a chrbtom ruky si pretiera oči. Asi ho tiež štípu z toľkého dymu. Potom popred náš stôl prejde hospodská s plnou táckou piva. Vlastík ju cestou, spievajúc na celé kolo, zdrapí za zadok, ona skríkne „Debileeeee!“ a ja sa na okamih pozriem jej smerom. Potom sa pohľadom vrátim tam, kde stál děda Pech, ale namiesto neho v rohu stojí len blikajúci výherný automat. Očami ho hľadám po celom priestore a neprestávam spievať posledný refrén:

„Vltavooooo, Vltavoooo, voděnko hluboká...

Řekni mi co bude od dneška do rokaaaaa...

Řekni mi co voda přineseeeee?

Řekni mi co vodaaaaa odneseeee...?

Kolikrát Země se dokola otočíííí,

než český dragoun si na koně vyskočí...

Dřív nežli odejde ošlivý sen...

dřív než se rozbřeskne den....“

O polnoci je v hospodě úplne iná atmosféra. Ostalo len pár ľudí. Niektorí potichu sedia a pofajčievajú, iní spia s hlavou na stole. Nikde žiadne deti, vonku je noc. Aj ja by som už najradšej spala, ale Tatínek chce, aby som neprestávala hrať, a unavenou rukou ma ďalej diriguje. Nevadí mu, ani keď opakujem pesničky, ktoré som už hrala, lebo viac ich v repertuáru nemám.

„Ty seš moje dcera!“ zadíva sa mi odrazu hlboko do očí tak, akoby ma videl po prvý raz v živote. „Ty seš moje dcera!“ slzavo, neartikulovane opakuje dookola, akoby tomu ani nemohol uveriť. „To je moje dcera!“ zakričí z posledných síl na celú hospodu pomedzi rozochvené pery.

„Dobrý. Neřvi, vole! Už jsme to slyšeli desetkrát!“ ozve sa od iného stola podobne unavený hlas. Tatínek si roztomilo vzlykne, zaštikúta, pokrčí plecami a ťažkú, kymácajúcu sa hlavu položí do dlaní. Zasa tá hlava v dlaniach. Hlavu do dlaní si odloží aj vtedy, keď ho raz v budúcnosti prídem navštíviť. To už budem dospelá a budem mu chcieť dať šancu, nadviazať vzťah. Pozve ma na obed. Budem sa tešiť. Budem si predstavovať, ako spolu sedíme za okrúhlym stolom s bielym obrusom v príjemnej reštaurácii s tapacírovanými stoličkami z červeného zamatu. Dáme si predkrm a polievku a po hlavnom jedle čokoládový zákusok so šľahačkou. On si k nemu dá kávu a kým si do nej zamieša dva cukre... budeme spolu obedovať na stojáka v akomsi pajzli na rohu, on hlava sklonená tesne nad tanierom, bude do seba mľaskavo tlačiť tridsať deka tresky a prelievať ju pivom a ja si dám párky s horčicou, lebo kečup došiel. Celý deň strávime v krčme. Hrdo ma usadí za stôl pre štamgastov a so slzami v očiach mi podá rozheganú harmoniku, ktorú za pár drobných kúpil od kamaráta, keď odo mňa dostal pohľadnicu, že prídem. Harmonike bude chýbať niekoľko klávesov, ale aj tak na nej zahrám a rozcliviem nielen jeho, ale aj celú bandu jeho nacenganých kamošov. Keď začnem zívať, vezme ma k sebe na ubytovňu, a keď poviem, že tam spať nechcem, lebo v izbe okrem neho býva ešte niekto iný, okamžite pochopí a vyberieme sa hľadať hotel. Najprv sa však uistí, či mám peniaze. Na recepcii hotela ma bude nepochopiteľne zdržiavať, aby som ešte nešla spať, veď sme spolu v živote strávili tak málo času, ale čísla na jeho digitálkach rýchlo preskočia z večera na noc a všetky krčmy už budú zavreté. Ešte šťastie, že v blízkosti hotela pozná jeden skvelý bar! Tam sa spolu usadíme vo fľakatom, cigaretami prepálenom a kedysi asi červeným zamatom tapacírovanom boxe. Tatínek si mumlavo objedná ďalšie pivo, uloží si hlavu do dlaní a zaspí. Neprebudia ho ani tanečné kroky životom sťažknutej striptérky ani jej obrovské prsia, ktoré sa začnú unavene vznášať nad naším stolom. Na druhý deň Tatínkovi zavolám z telefónnej búdky pred hotelom. Budem dúfať, že by sme to mohli skúsiť inak, ísť spolu do múzea alebo do zoologickej. Vyzváňanie preruší škrekľavý ženský hlas: „Už sem laskavě nevolejte, slečno, jo? Tatínek vo vás nemá zájem!“

„To jsem nikdy neřeeek!“ bude mi tvrdiť po rokoch, keď mi jedného dňa po ďalších letokruhoch otcovských absencií znenazdajky zavolá, aby mi oznámil, že umiera. Schuti sa zasmejem, lebo za svoj život zomrel už niekoľkokrát. Pred rokmi, keď ho zavreli, nakázal babičke Slávinke, aby nám povedala, že umrel, lebo nemal z čoho platiť alimenty. Potom sa raz nadlho stratil v zahraničí a akýsi jeho spolupracovník Maminke napísal, že spadol zo strechy a zlomil si väzy. Ale to sa iba hanbil za článok, ktorý o sebe nechal napísať v akomsi bulvárnom časopise. Článok mal názov „Lepší pivo v žaludku, než voda na plicích“ a na dvojstránke opisoval všedný deň alkoholika. Dopĺňalo ho niekoľko fotografií, na ktorých bol vyobrazený Tatínek vo svojom prirodzenom krčmovom habitate, ako inak než s pivom, cigaretou a poldecákom. Takže, keď mi zavolal a tvrdil, že už tu dlho nebude, že by sme sa mali stretnúť, že by chcel prísť a že by som mu mala poslať prachy na cestu, čakala som za rohom ďalšie z jeho zmŕtvychvstaní. Rozlúčili sme sa a ja som mu sľúbila, že hneď ako budem môcť, zariadim si to a určite ho prídem navštíviť. O pár dní nato mi zazvonil mobil a na druhej strane sa ozval hlas cudzej pani, mojej práve nadobudnutej tety, ktorá povedala, že Tatínek zomrel, a bolo mi jasné, že neklame. Nevedela som, čo mám robiť. Jediné, čo mi napadlo, bolo odložiť si hlavu do dlaní.