Kniha o štyroch kamarátkach a jednom hosťovi z Mexika. To je všetko. Skončili sme. Ak čakáte dej, žiaden nepríde. Naznačená línia sa usiluje sprostredkovať návštevu kolibríka, „turistu“ Kristiána, ktorý zažíva nové veci a teší sa z každej maličkosti. Vo svojom príbytku ho privítajú strakuľky Elvíra, Olívia, Anabela a Lujza. O ich priateľstve sa nedozvedáme nič, dokonca ani to, ako je možné, že takýto vzájomný vzťah medzi vzdialenými vtákmi vôbec vznikol. Navyše, ako to, že sa kolibrík Kristián z Mexika pozná s veľrybou Matildou zo Slovenska? A keď už, prečoMatildu vôbec neprekvapuje Kristiánova prítomnosť u strakuliek?

Kristián prichádza na Slovensko, do Bratislavy, kde na Majerníkovej ulici číslo 2789 v mestskej časti Karlova Ves, na sídlisku Dlhé diely, v paneláku začína spoznávať tunajší život. Neustále sa diví. Nadchýna sa najskôr kreslom, následne obývačkou, šípkovým čajom (dokonca dvakrát), obrazom Matka od Mikuláša Galandu (aký je jeho význam v knihe?), hríbikovou fontánou a mnohými ďalšími vecami. Na radosti z nového by nebolo nič nezvyčajné, napokon, podstata existencie človeka a táto primárna empíria predstavuje u mnohých z nás základ pre spokojný život. Detská interpretácia podobnej skúsenosti si ale vyžaduje istú mieru dejovej alebo sémantickej pozornosti. Nemožno akoby mimochodom podotknúť – „Aj obraz Mikuláša Galandu na stene obývačky sa mu mimoriadne páčil.“ Citlivosť detského čitateľa na kľúčové podnety sa realizuje v prípade ich dostatočného vyzdvihnutia a odôvodnenia. Kniha, žiaľ, len zhlukuje sentencie, ktorých opodstatnenie v celom kontexte upadá.

Táto povrchnosť sa netýka iba postavy kolibríka Kristiána. Počas čítania sa nedozvedáme takmer nič. Postavy, dej, informácie, motívy i hlavný cieľ knihy zostávajú v rovine konceptu. Takéto spracovanie knihy považujem za úvodnú osnovu, nie za finálny výsledok.

„...expertka na liečivé byliny – Anabela: ,A v lete budeme vysádzať kvitnúce stromy a pestovať kvitnúce kvety...ʻ“ Naozaj by expertka na liečivé byliny vysádzala „kvitnúce stromy“? A čo ďalšie postavy? Kto sú? Aké sú? Čomu sa venujú? K ich umelosti prispievajú aj plytké, neobsažné, často redundantné a opakujúce sa dialógy. Napr.„,Čo keby sme sa išli hneď po štedrej večeri ešte raz sánkovať na kopec?ʻ navrhla Anabela. ,To je skvelý nápad,ʻ pridala sa Olívia. ,Supeeeeeer,ʻ natešene zajasal Kristián. ,Dosť dobrý nápad,ʻ poznamenala Elvíra.“

Nesúrodosť využitia dvoch odlišných jazykových štýlov (publicistický (v zmysle informačnom) a rozprávací (v zmysle narácie) spôsobuje kolíziu záujmov a orientácie v texte. Čitateľ sa v jednom bode dozvedá o tom, čo zažívajú postavy a bez logickej nadväznosti sa ocitá pri nadpise„...vianočné prekvapenie“, búrajúce ako taký dej. V prípade vynechania desiatich prekvapení a rozvinutia naznačených motívov by autorka získala ucelenejšie dielo s jasnejším charakterom. V takomto prípade hodnotím knihu ako zhluk informačného materiálu (nepostačujúceho a neadekvátne odprezentovaného) s miniatúrnymi vsuvkami dejovosti. Kníh pre deti a mládež s podobným zámerom (sprostredkovať informačnú základňu o zvieracej ríši alebo jej časti smerom k deťom a mládeži) nachádzame (nielen) v slovenskej literatúre hneď niekoľkokrát. Detské knihy Moniky Kompaníkovej predstavujú vrchol v súčasnej slovenskej literatúre pre deti a mládež. Kompaníková využíva dej ako sprostredkovateľa teoretickej roviny, pričom túto rovinu aplikuje aj do postáv, dialógov, motívov, a to tak, aby nenudila, práve naopak, aby čitateľa naučila spoznávať a chcieť vedieť viac. V porovnaní s Findrychovou má Kompaníková premyslenú kompozíciu, svieže, informačne nasýtené dialógy, kde sa striktne nedrží chcenia vzdelávať. Pridáva aj hodnotový aspekt a mnohé výchovné prvky, ktoré v knihe o strakuľkách absentujú. Ak mala autorka snahu spojiť príbehy a fakty, potom jej cieľ v žiadnom ohľade nevyšiel.

Ako som už vyššie naznačila, problém spočíva aj v jazyku a štylistickom spracovaní. Autorka sa priveľmi usiluje zapáčiť detskému čitateľovi a znížiť sa na jeho úroveň. Zabúda pritom na to, že jeho mentálna úroveň nekoreluje s jazykom, ktorý zvolila. To sa prejavuje najmä v niekoľkonásobne rozvinutých prívlastkoch: „super extra špeciálne snehové vločky“, „nádherné operence s neuveriteľne krásnymi farebnými pierkami“, „najútulnejšia obývačka“, „najfantastickejšie kreslo“, „mimoriadne chutný šípkový čaj“, „naj – naj – najzlatší španielsky cavalier na svete“ a ďalšie. Ich množstvo presahuje únosnosť. V texte dominuje aj nízka štylizácia: „Zo všetkého najradšej píše pre ne rozprávky. Potom ešte veľmi rada maľuje a háčkuje, spieva a tancuje. A ešte aj veľmi rada chodí zbierať liečivé bylinky a šípky.“ (úryvok informujúci o autorke; dôvod uvedenia ako desiateho prekvapenia chýba).Avšak jeden z najzásadnejších problémov knihy je jazykotvorba. Findrych vytvorila skomoleniny najrôznejšieho typu: R&K (spoločnosť Rýchle & krídla), vločkofuk, prípadne pavučinopis. Niektoré koreňové základy využila nie pre tvorbu jedného, ale hneď niekoľkých slov, pre názornosť: „pavučinové Vianoce“, „dopavúčiť sa k Vám na návštevu“, „biopavučina“, „zapavúčené“, „nespavúčili“, a pod.

Kým kniha Štyri strakuľky a jeden kolibrík alebo Vianočné prekvapenia, aké ste ešte nezažili po obsahovej stránke nedosahuje ani minimálnu kvalitatívnu úroveň, jej ilustrácie sú neporovnateľným protikladom. Približujú sa detskému čitateľovi nevtieravo, hravo a dokonca naznačujú z deja podstatne viac. Eva Škandíková odviedla skvelú prácu.

Mladé Topole 2019

Štyri strakuľky a jeden kolibrík alebo Vianočné prekpvapenia, aké ste ešte nezažili

Iréne Findrych

Ilustrovala: Eva Škandíková

Recenznú knihu poskytlo o.z. Mladé Topole.

Zobraziť diskusiu (0)