Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Krajina zázrakov, kde sa všetko dá kúpiť, všetko je možné a všetko žiari

S Alexandrou Salmelou o jej novom románe Antihrdina, ktorý vyjde v máji, a ktorý musela napísať ešte raz, po slovensky. O hrdinoch a antihrdinoch, o svetielkach na konci tunela, ktoré sú možno svetlá vlaku. No netreba sa vzdávať, lebo tak ako na konci jej knihy, aj na konci tunela je odmena.

Na úvod by som chcela čitateľom pripomenúť, ako a kde sa s tebou a s tvojimi knihami mohli doteraz stretnúť.

Pochádzam z Bratislavy, ale teraz žijem vo Fínsku, v Tampere. Momentálne sa venujem prevažne písaniu beletrie. Na Slovensku mi vyšlo už viacero kníh: debutový román 27, čiže smrť robí umelca, potom neskôr taký zvláštny detský projekt Žirafia mama a iné príšery, ktorý vyšiel prakticky simultánne v rovnakom dizajne aj vo Fínsku aj na Slovensku, tu ho vydalo Artforum. A teraz mi má vyjsť druhý román, Antihrdina.

A poznáme ťa aj ako spoluautorku úspešného, multimediálneho projektu pre deti, Mimi a Líza.

To je pravda, áno.

Ako si sa na ňom podielala?

Mimi a Lízu som vlastne prepísala do knižnej podoby na základe animovaného seriálu, ktorý vytvorili Katky Kerekešová a Moláková spolu s výtvarníkmi. Ja som mu dala literárnu podobu. A čo je možno ešte taká zaujímavá vec, o ktorej sa príliš nevie, na základe tejto literárnej verzie som potom napísala aj sériu rozhlasových hier pre Slovenský rozhlas. To bolo veľmi zaujímavé zadanie: napísať len do zvukovej a textovej formy bez pomoci akýchkoľvek ilustrácií ako napríklad slepá hrdinka Mimi vníma les, džungľu...

Čo je pre teba prirodzenejšie? Písať vo fínčine alebo v slovenčine?

Otázka jazyka je veľmi zložitá, vždy keď sa ma na toto ľudia pýtajú, tak habkám. Či píšem skôr po slovensky alebo po fínsky a aký je v tom rozdiel... Je v tom dosť veľký rozdiel, lebo v slovenčine som síce doma, ale začínam mať občas veľmi nepríjemny pocit, že som ako americký Slovák, že sa tomuto jazyku odcudzujem a že som akoby zamrzla na úrovni, kde slovenčina bola trebárs pred pätnástimi rokmi. Ešte pred tým, ako som sa odsťahovala do Fínska, som študovala v Prahe a mám pocit, že aj čeština dosť vplývala na to, akým spôsobom sa vyvinula moja slovenčina. Rozdiely síce nie sú veľké, ale keď udrie kosa na kameň, niekde sa to začne prejavovať. Je zvláštne, že ktoré vrstvy jazyka sa vynárajú a ktoré zanikajú ako prvé. Napríklad všetky onomatopoje a samozrejme, vrstva súčasného jazyka, ktorá sa rodí a odumiera veľmi rýchlo. Takže napríklad teraz, keď som prekladala Antihrdinu, snažila som sa čítať iba súčasnú slovenskú literatúru a nič iné. Vyslovene vedome myslieť niektoré veci po slovensky. Hľadať slovenské ekvivalenty...

Čo si čítala?

Väčšinou súčasné ženské autorky. Zuzanu Mojžišovú, Bon voyage napríklad. A potom aj Michala Hvoreckého. A iných... Potrebovala som sa do tohto jazyka dostať, pretože to je pre mňa zásadné. Neprekladám, ale žijem tým jazykom a v tom jazyku.

Dá sa teda povedať že si Antihrdinu v slovenčine napísala nanovo?

Určite áno. Aj preto, že som mala časový odstup, bola som nútená pozrieť sa naňho veľmi podrobne. Fínska vetná štruktúra je úplne opačná ako slovenská. Vety treba akoby dešifrovať od konca. Od bodky. Je potrebné nájsť si to hlavné slovo vo vete, ktoré je väčšinou to posledné, a vracať sa. Donútilo ma to text veľmi analyzovať. Po gramatickej, aj po obsahovej stránke. Slovenčina mi otvorila akoby úplne novú dimenziu. Isté veci som sa snažila aj prispôsobovať. Z jazykovej stránky má fínčina isté aspekty, ktoré pomáhajú niektoré informácie zahmlievať. Napríklad čo sa týka identity postáv. Či je postava muž alebo žena – to vo fínčine nehrá rolu, nevidno to v podstatnom mene, na adjektívach, ani v žiadnej slovesnej forme. Dá sa s tým veľmi pekne hrať, ale môže to spôsobovať aj problémy. V origináli bola táto nejasnosť pomerne dôležitá, ale rozhodla som sa, že ju vypustím, pretože slovenčina podobnú možnosť nedáva. Alebo ja zatiaľ nemám také schopnosti, že by som tomu vedela nájsť v slovenčine nejaký ekvivalent.

Slovenský Antihrdina sa musel stať mužom alebo ženou. Aký teda bude?

Antihrdina je vždy osoba menom Antti Hrdina. No v konečnom dôsledku si čitateľ môže položiť otázku, kto je tým skutočným Antihrdinom. Otázka identity bola dôležitá najmä pri postave rozprávača... alebo rozprávačky.

Pri prepise tvojho románu okrem jazyka hrá dôležitú úlohu aj prostredie, ktoré formuje tvojho čitateľa. Fínsky čitateľ je historicky, kultúrne, geopoliticky inak formovaný ako slovenský čitateľ. Prispôsobovala si v slovenskej verzii textu aj reálie?

Myslela som asi skôr na geografické reálie, ktoré sú bližšie slovenskému čitateľovi, a to už pri písaní fínskeho originálu. V príbehu je rieka, vŕšky, ja som z Bratislavy a myslím, že človeka dosť poznačí miesto, odkiaľ pochádza. Potrebujem plynúcu vodu, je pre mňa veľmi dôležitá, kdežto Fínsko je krajinou tisícich jazier. Voda je tam šíra, rozkladá sa, ale neprúdi. Toto je napríklad taký zásadný prvok. A na druhej strane, dej sa odohráva na pozadí akéhosi modelového sveta, ktorý je sociopoliticky bipolárny. Dá sa to čítať aj tak, že existuje nejaká železná opona, ktorá oddeľuje dve reality. Ale myslím si, že roviny, o ktorých píšem sa prekrývajú aj v rámci jednej spoločnosti alebo jednej krajiny a dajú sa vypozorovať aj v slovenskej a fínskej súčasnej spoločnosti. To asi znelo dosť kriticky, že? (smiech)

Píšeš vlastne o istej forme ľavicovej eko diktatúry. Mne sa zdá, že to eko je téma bližšia skôr severským krajinám, my ju tu bohužiaľ zatiaľ veľmi nereflektujeme, zatiaľčo socialistická skúsenosť je zase dedičstvom u nás. Mohla by si nám predstaviť tieto dva póly?

Na začiatku si treba stanoviť asi takú jednotiacu otázku a to: čo by sa stalo, ak by sa z väčšej politickej jednotky, pomerne voľného zoskupenia, istej únie, oddelila nejaká časť? Za akých okolností by sa to stalo? A prečo? Medzitým prišiel brexit, to som samozrejme pri písaní vôbec netušila. Skôr som uvažovala nad tým, že samozrejme, v každej krajine sa nájdu ľudia, ktorí si myslia, že všetko by bolo lepšie, ak by jeho krajina nebola v EÚ. Slovensko je z hľadiska terajšej únie na periférii, ale nachádza sa v strede Európy. Fínsko je na periférii po všetkých stránkach. Jeden zo špekulatívnych prvkov v knihe je ten, že čo ak by sa v takejto krajine na úplnej periférii niečoho veľkého, pánubohu za chrbtom, o ktorej nikto nevie, čo sa v nej deje a ako to v nej presne vyzerá, čo ak by sa tam udiala nejaká veľká ekologická katastrofa? A čo ak by sa skupina separatistov, napríklad ekologických, rozhodla, že to využije? Povedali by si: okej, táto krajina je prakticky mŕtva, my si ju vezmeme za svoju, ale ideme preč z tohto chorého systému. Nechceme s ním mať nič spoločné, budeme si riešiť veci po svojom a pokúsime sa dať túto krajinu nejakým spôsobom do poriadku. A čo ak by sa veľký celok rozhodol, že tento malý kúsoček je naozaj v tak dezolátnom stave, že je tak vycicaný a neperspektívny, že ho až nepotrebuje. Zaujímalo ma, ako by sa to mohlo vyvinúť. Kam by viedol pokus fungovať inakšie, žiť v súlade s prírodou a podľa jej potrieb. Je to možno trochu taká špekulácia o možnosti dosiahnutia istého sna, istej nápravy... A o tom, ako sa ten sen pokazí a prečo. Ľudia z tejto malej krajiny sa vydávajú do protipólu, do tej druhej reality. Dostanú sa do, pre nich, krajiny zázrakov, kde sa všetko dá kúpiť, všetko je možné a všetko žiari. Všetko vyzerá nádherne, ale nie je to tiež len nejaká kulisa, za ktorou sa skrýva niečo veľmi škaredé?

Našla si pri písaní tejto knihy riešenie? Keď nie je dobrý svet pozlátka, no zlyhá aj snaha o naplnenie sna, nápravy... Čo potom?

No, to je ten problém. Neviem, či mám nejaké riešenie, ale odkaz ktorý zanecháva román Antihrdina asi je, že vždy sa treba snažiť. Netreba sa vzdať a stať sa zatrpknutým cynikom. Nádej, aj keď bliká niekde vzadu, ďaleko na konci tunela, ktorý je možno zasypaný, ale stále stojí za to aspoň sa pokúsiť prehrabať sa za tým svetielkom. Možno je to svetlo prichádzajúci vlak, ktorý vás vzápätí zrazí, ale... Predsalen...

Kto je čitateľ tvojho románu?

Je to asi človek, ktorý sa nevzdáva. Antihrdina nie je jednoduchá kniha, hrá sa aj s formou a grafickou stránkou. Hrám sa s textom tak, aby pôsobil aj inou funkciou než len ako nosič obsahových významov. Text pôsobí na čitateľa aj ako vizuálna zložka, vyvoláva isté emócie. V knihe sú napríklad stránky, na ktorých sú iba reklamné slogany. Nečakám, že ich bude čitateľ jeden po druhom lúštiť, ale chcela by som, aby sa nimi nechal ohúriť. Podobne ako postavy, ktoré prídu do toho pozlátkového sveta, kde sa na nich zo všetkých strán zvalia reklamné slogany a billboardy. Snažila som sa tiež zistiť, ako sa dá napísať reč, ktorá je vnímaná v hlučnom prostredí. Keď človek zachytáva len kúsky požutých viet a slov. Či sa to vôbec dá napísať. V knihe sú veci, na ktoré sa stačí len pozerať, netreba ich čítať. Ak niekto bude chcieť lúštiť všetko, nájde si tam maličké vychytávočky, ktoré pobavia, ale nie je to nutné.

Môžeme teda čakať knihu s výraznou grafickou stránkou, s výrazným vizuálom?

Bude určite iná. Nie je to iba klasický text, ktorý sa „len“ číta.

Kto je podľa teba hrdina? Či na Slovensku alebo vo Fínsku.

Na Slovensku, vo Fínsku alebo či vôbec... To je ťažká otázka, neviem.

A antihrdina?

Antihrdinovia sme samozrejme všetci. Hrdina je možno už ten, kto sa aspoň pokúsi stať sa ním. Človek, ktorý má morálnu integritu, nedá sa zomlieť a nedá sa kúpiť. Ale na druhej strane sa nedá ani zaslepiť ilúziou vlastnej veľkosti a vlastnej nenahraditeľnosti. Človek, ktorý vie, že je omylný no stále sa snaží... O čo? Neviem, o čo by sa mal snažiť taký hrdina...

Román Antihrdina už čosi vo Fínsku zažil, aký bol jeho doterajší život?

Jeho život bol doteraz veľmi úspešný vo fajnšmekerských kruhoch. Hovorí sa, že je to kniha pre literátov, pre náročného čitateľa, ktorého, ak vydrží čítať do konca, odmení. Ale dúfam, že na Slovensku sa otvorí širšiemu okruhu čitateľov. Pri tejto príležitosti by som chcela upozorniť na to, že to nie je science fiction. Vo Fínsku bola moja kniha na základe niekoľkých recenzií mylne klasifikovaná ako sci-fi, ale nespĺňa to nároky čitateľov tohto žánru. A väčšia časť čitateľskej obce ju potom tým pádom obchádzala. Antihrdina nie je science fiction, aj keď sa v ňom nachádza krajina menom Utópia.

Keď nie je sci-fi, kde má teda predkov?

Vyskytol sa taký názor, že by Antihrdina mohol byť rovnakého „rodu“ ako vizionárske 1984. Ja si myslím, že 1984 nebola Orwellova vízia, skôr to bola jeho interpretácia skutočnosti, ktorá ho obklopovala. Bolo to „tu a teraz“, len to tí, čo v tej dobe žili, ešte nevnímali. V tom je možno styčný bod Orwellovho a môjho textu. Ja takto vidím situáciu dnes, v súčasnom svete. Je tam istá špekulatívna rovina „čo by bolo keby“, ale veci, ktoré sa v románe dejú, sú už tu a teraz. I keď je tam krajina Utópia a mesto sa nachádza v akomsi geografickom palimpseste, táto krajina veľmi pripomína stredoeurópsky priestor. A možno aj našu realitu, ako ju poznáme. Myslím, že ak to človek číta pozorne, vidí paralely. Antihrdina podľa mňa reaguje na súčasnú situáciu a svet.


Alžbeta Vrzgula


Román Antihrdina vychádza v máji 2017 vo vydavateľstve Artforum.


Zobraziť diskusiu (0)

Antihrdina

Antihrdina

Alexandra Salmela

Kniha o cynizme a nádeji v kolabujúcom svete, o korupcii ideálov a zlom materstve, o ceste, stromoch a hrdinoch. Salmelin nový román tematicky i formálne nadväzuje na jej predošlú tvorbu, jeho tón je však omnoho temnejší.

Kúpiť za 11,92 €

Podobný obsah

Egypťan Sinuhe

Recenzie

Egypťan Sinuhe

Historický román je svojím spôsobom veľmi výlučná literárna forma. Pokiaľ má byť spracovaný naozaj poctivo, kladie na tvorcu nemalé nároky. V prvom rade si vyžaduje presnú znalosť popisovaného historického obdobia, bez ktorej docieliť autenticitu je, pochopiteľne, nemožné. Nemôže chýbať chytľavý príbeh, či rovno viacero spletitých príbehov, zaľudnený čo najpestrejšou zmesou charakterových typov, plasticky interpretujúcich historickú každodennosť i veľké zlomové historické udalosti. Všetko z tohto, a ešte podstatne viac, vo svojej tvorbe ponúka zrejme absolútny imperátor na poli historického románu – Mika Waltari.

18. február a Huckleberry Finn

Správy

18. február a Huckleberry Finn

18. februára 1885 bol v USA po prvý raz publikovaný román Huckleberry Finn od Marka Twaina a postaral sa o kultúrny rozruch. Príbehy chlapca a postava černošského otroka Jima sú dôkazom toho, že doba si nájde svoju literatúru. 19. storočie bolo v Spojených štátoch amerických organizačne náročné. Neslávne známy poľnohospodársky progres za nedobrovoľnej pomoci černošských otrokov, priemyselná revolúcia podľa overeného európskeho modelu, vlny prisťahovalcov, geopolitické zmeny, vojna Severu proti Juhu.

Niekde uprostred 60. rokov... Americká idyla, hommage à Philip Roth

Recenzie

Niekde uprostred 60. rokov... Americká idyla, hommage à Philip Roth

Nie je veľa príbehov, ktoré by vypovedali o duši jedného národa a jednej generácie tak presne, vystihli jej najhlbšie tiene a najjemnejšie odtiene. V americkej literatúre nájdeme príklady ako Králik, utekaj; Núdzový východ; Kentaur; Príšerne nahlas a neznesiteľne blízko... Aj Americká idyla (American pastoral), klasika amerického spisovateľa Philipa Rotha (Portnoyov komplex, Everyman, Rozhorčenie, Operácia Shylock, Ľudská škvrna) patrí do tejto kategórie.