Čochvíľa budem mať deväť rokov a skoro vôbec som nespal, v takom hroznom napätí som kvôli krave. Počas vyčerpávajúcej, vyše týždňa trvajúcej jazdy autom rodičia veľa rozprávali o našej starej vlasti, Kosovo je najkrajšie miesto na svete, a keď práve nie je vo vojne, je priam rajom na zemi, xhenet, básnili a rozprávali nám príbehy z čias, na ktoré nemám žiadne spomienky: o zelených dolinách a vrchoch a riekach, ktoré pomedzi ne lavírujú, a sú krásne a čistunké, až sa z toho slzy tisnú do očí, o hlavnom meste, ktoré je také obrovské, že človek potrebuje aspoň toľko životov čo mačka, ak ho raz mieni vidieť celé, o lesoch, cez ktoré sa dá doputovať do susedných krajín od Portugalska až po Indiu a ktoré obýva zver, aká sa vo Fínsku nedá stretnúť, o starej mame, ktorá varila pre milióny ľudí, o starom otcovi, ktorý vlastní velikánsky dom, a o ohromnej, vznešenej krave, ktorá po nociach drieme vo svojom vlastnom domčeku, ako by bola v úplne inej, osobitnej skutočnosti.

K starému otcovi dorazíme zavčas ráno, pretože cez hranicu je lepšie prejsť v noci, poúča nás otec, je jednoduchšie podplatiť colníkov potme než vo dne, pretože svetlo prezradí krivého chlapa rovnako neodškriepiteľne ako manželskú posteľ v spálni, povie. Môj otec je divoký a prísny človek, ktorý si robí, čo chce, a je schopný šoférovať celé veky bez prestávky a ani trochu sa pri tom neunaviť, veľmi veľakrát sa tomu cestou čudujem, sedím so staršou sestrou a troma staršími bratmi na zadnom sedadle sivého kombíka a márnim čas úvahami o tom, aké bytosti asi tak žijú vo vnútri oblakov, či majú schopnosť vypariť sa do vzduchu, premeniť sa na vodu a vietor a natiahnuť sa do takej dĺžky, až obopnú svet a dočiahnu si štekliť vlastné chodidlá. Jedného dňa to dokážem aj ja, budem oblačnou bytosťou a človekom zároveň, budem sa vedieť zneviditeľniť a tajne odpočúvať dôležité rozhovory môjho otca a matky a súrodencov, a aj policajtov a bankárov a prezidentov, dozviem sa kódy pokladníc a trezorov, v ktorých sú uložené peniaze a jadrové zbrane a záhadné dokumenty, a tak budem môcť dať chudobným a hladným peniaze a jedlo a ukončím aj túto vojnu, budem mať schopnosť hýbať predmetmi silou vôle, zabránim každému nešťastiu a budem zachraňovať ľudské životy prostým mávnutím rúk alebo prižmúrením očí, už ani jedno jediné auto sa nezrúti do priepastí pod týmito cestami, ktoré môj otec nazýva hanbou Balkánu a ktorých sa desí natoľko, že často radšej ide v protismere, zastavím čas a budem sa pozerať všetkými smermi zároveň, budem mať sto očí a krídla a vyletím vyššie a rýchlejšie ako stíhačky, a podo mnou sa zhŕkne tlieskajúci dav a vlastne celý svet, všetci mi budú prevolávať na slávu, kto by to bol povedal, ozve sa zdola, také úbohé utečenecké dieťa, budú sa čudovať a spínať ku mne ruky, aby sa mohli aspoň letmo dotknúť mojich piat, som absolútny zázrak.

Starý otec je škaredý, upotený, chlpatý starý chlap so spálenou pokožkou, a keď otec zaparkuje pred bránou jeho dvora, od dojatia klesne na kolená do trávy, skôr než ktokoľvek z nás stihne vystúpiť z auta, a potom sa matka vyrúti von a vrhne sa starému otcovi do náručia a objímajú sa tak tuho, až rozmýšľam, či to matke nedoláme kosti, a moji nedočkaví súrodenci by už tiež chceli otvoriť dvere a rozbehnúť sa za matkou alebo k starému otcovi alebo do doposiaľ neznámeho domu stojaceho za nimi, no otec im to ešte nedovolil, potom sa aj otec vysúka spoza volantu a pristúpi k starému otcovi, ktorý opäť stojí vzpriamene, a pokúsi sa mu podať ruku, ale starý otec si ju buď nevšimne, alebo sa len tvári, že ju nevidí, stále drží matku popod pazuchu, bozká ju na líca a otec si strčí ruku do vrecka.

Myslel som si, že vás cestou zastrelili, povie starý otec a prevŕta otca veľavravným pohľadom, šialený nápad prísť sem na fínskych značkách, uprostred tohto chaosu, vybuchne a pustí matku zo zovretia, ako si sa opovážil zahrávať sa s ich životmi, pokračuje starý otec a mávne smerom k nám, a my sa na seba začudovane pozrieme, ťažký, rozhnevaný hlas starého otca nás vyľaká, znie, akoby chcel otca udrieť. Čo mu otec nepovedal, že auto, ktorým sme pricestovali, je nepriestrelné a stlačením jediného gombíka sa zmení na obrnený transportér alebo na vesmírnu loď?

Tak to bolo aj cestou zakaždým, keď sme sa blížili k hraniciam, otec zastavil pár kilometrov pred colnicou a povedal nám, aby sme sa skryli, a tak sa moji súrodenci skrčili do priestoru na nohy a ja som ležal na zadnom sedadle odovzdane ako sandál, sme takí chudí a maličkí, že by sme sa zmestili aj do igelitky, a potom nás otec prikryl dekou a zahádzal nás taškami a krabicami, až z nás spod vecí nebolo vidno ani prstík, a prízvukoval nám, že nesmieme ani muknúť, inakšie by sme sa mohli dostať do nešťastia, počas ktorého by umrelo minimálne jedno dieťa.

Potom otec naštartoval a začal komentovať, čo vidí navôkol, teraz letíme ponad veľké jazero a pod nami blikajú svetlá aspoň tisícich domov, aké sú očarujúce, a ach jaj, práve som zbadal rozkošné huňaté fínske šteniatko, ktoré sa s vami chce hrať, zdá sa, že na vás tam dole čaká, a čo teraz, čo teraz, teraz sa k nám vzniesol nádherný žiarivý anjel a čosi nám chce povedať, našťastie otec ovláda aj anjelskú reč, a my sme mlčali, už nikdy nechcem otvoriť oči, premýšľal som, a potom sa otec zhováral s anjelom cudzou rečou, vytiahol starú hrubú peňaženku z lesklej kože a podal anjelovi peniaze, a netrvalo dlho a opäť sme mohli pokračovať v ceste, a keď nám otec po chvíli dovolil vyhrabať sa spod vecí a sadnúť si, boli sme rozmrzení, že sme už neboli vo vzduchu, ale len obyčajne na zemi, a keď sa sestra opýtala otca, či auto naozaj letelo, otcova pravačka vystrelila od volantu a frngla sestre priamo do nosa ako guľka a sestre sa spustil taký prúd krvi a sĺz, že si určite navždy zapamätá, že otca sa na také hlúposti pýtať nemá.

Zem si svojich volá, oznámi otec starému otcovi a luskne na nás prstami a moji súrodenci vystúpia a idú objať starého otca, ale ja sa neodvážim, cítim sa bezpečnejšie v aute, a kým sa vítajú, matka s otcom začnú vykladať batožinu, kufre plné oblečenia, posteľného prádla, nádob, ozdôb, kobercov, každému sme z Fínska niečo doniesli, a ja na chvíľku zablúdim v spleti cestičiek, ktoré sa mi vetvia v hlave, myslím na kravu, ktorá kdesi blízko bučí, už ju dokonca cítim, aj keď som nikdy v živote ozajstnú kravu nevidel, a poškuľujem okolo seba, aby som z nej zahliadol aspoň kúštiček, keď odrazu začujem klopanie, ryhovaný, hrubý prst starého otca s čiernym nechtom ťuká na okienko.

Ten najmenší je precitlivelý, kedykoľvek sa len tak z ničoho nič rozreve, netreba si to všímať, a vymýšľa si jedna radosť, neveril by si, ako šikovne klame, vie si presadiť svoje a manipulovať druhými ako tá najprefíkanejšia ženská, a už vie čítať, a ba aj písať, len škoda, že iba po fínsky, tým odpudivým, kovovým, uši trhajúcim jazykom, povie otec starému otcovi sklamaným tónom, čo sa ma dotkne, pretože moji omnoho starší bratia sa ešte stále poriadne nenaučili ani čítať, ani písať, žiadnym jazykom.

Moji súrodenci začnú nosiť batožinu do domu a starý otec za okienkom sa ku mne skloní, medzery medzi žltými zubami má tmavohnedé a obočie ako dve tučné, dobre nažraté chlpaté húsenice, vyzerá tak smradľavo, že mi ani nenapadne otvoriť dvere, a keď nereagujem inak než tupým čumením, buchne päsťou do okna a ja sa tak zľaknem, až mi z úst vyletí trápny, tichý grg, ktorý sa okamžite pokúsim zhltnúť, no na moje šťastie si starý otec nič nevšimne.

Takže takéhoto malého galgana tu máme, povie starý otec s úškrnom a znova buchne do auta, tentokrát do dverí, ktoré sa vzápätí pokúsi otvoriť, ale ja ich stihnem zaistiť skôr, než potiahne kľuku. Vylez von, ty darebák, a pozdrav si starého otca, zreve, čo si ma nepamätáš, opýta sa, ústa s nadol stiahnutými kútikmi zabudne rozďavené, a vtom otec vletí naspäť za volant, odistí moje dvere zvnútra a vyvalí ich dokorán, von, zavelí a ja poslúchnem, nemám inú možnosť, musím sa vysypať do ulepenej náruče starého otca, len mu povedz dáky príbeh alebo riekanku, hneď ju vie naspamäť a dorasuje ti uši, ako ti ju bude opakovať sto a jeden raz a vždy trošičku inakšie, povie otec starému otcovi, ktorý sa ma silou-mocou snaží objať či pritlačiť si ma k slabinám, a mňa otcove slová natoľko zamrzia, že ak by som bol dosť silný, zašil by som mu ústa hrubým červeným špagátom.

No, je mi to ľúto, ale dlhšie sa zdržať nemôžem, už aj musím ísť ďalej, pokračuje otec, a keď sa mi nato z pier odlepí neuvážené slovo dobre, nemusím sa naňho ani pozrieť, aby mi bolo jasné, že bude lepšie vziať nohy na plecia, a presne to i urobím a potom sa z bezpečnej vzdialenosti pozerám, ako starý otec potriasa hlavou a otec mi hromží päsťou, ako sa s ťažkosťami pohybujúca, tučná a rôsolovitá stará matka badká z polí za domom, aby ešte pozdravila otca, ako sa otec lúči s matkou a starými rodičmi a naštartuje auto, rozbehne sa po štrkovej ceste a potom zabočí doprava, zmizne z dohľadu ako pomaly horiaca cigareta.