(Dedikované Mariane Višegirskej)

Hovorila jej v mysli, že polička relikvií. Maľovaná skrinka na šperky so šiestimi minizásuvkami; úzka hranatá nádobka s prírodnými spomienkami z ciest –kamienky, vysušené plody, kúsky kôry, dikobrazí pichliač; detská miróovská skladačka z barcelonskej galérie; koník s kolieskami namiesto kopýtok a napokon najväčšia vzácnosť: Tisch Statuette von Jesus. Konkrétne Christus an der Geißelsäule, teda priviazaný k stĺpu a bičovaný. Preto nemecké pomenovania, lebo pochádza odtiaľ – soška. Keby bola, povedzme, z Británie, volala by sa Christ at the Column. Ten výjav nie je kanonizovanou súčasťou pašiových hier. Tam Ježiša bičujú až po vynesení rozsudku. Tu to žoldnieri robia včaššie, ešte v žalári, aby bol pred Pilátom znivočený a zoslabnutý. Takému podľa nich pri výsluchu skôr vyvzlínajú v mysli správne odpovede.

Soška je drobná, ani nie dvadsaťcentimetrová. Drevená. Farby sú zachované. Z okrajov oválnej podstavy vyrastá štrnásť kolíkov, navrchu sú pospájané jediným kovovým prvkom, stočeným hrdzavejúcim dvojdrôtom. Vnútri je stĺp, celkom by pripomínal šachovú kráľovnú či kráľa, lenže nemá korunku. Kristus, oblečený len v bedrovej rúške, má dlhé hnedé vlasy, orlí nos, pohľad zavŕtaný do zeme, smutný výraz v tvári. Bledé telo posypané červenými škvrnkami – ranami. Ruky natiahnuté pred seba. Povraz, ktorým bola figúra priviazaná k stĺpu, zožral čas.

Hneď po prebudení si žena zapína počítač. Dychtivejšie než kedykoľvek predtým. Iba úchytkom si všimne, že za jej chrbtom na poličke relikvií Christus už nie je pri Geißelsäule, podstava je prázdna. Toho jej Krista bosé nohy občas kamsi zanesú, rád sa túla. Teraz sú však iné veci dôležité. Je vojna. Monitor informuje, že v meste Mariupoľ agresor zbombardoval pôrodnicu. Na fotografii je mladé žieňa vo vysokom štádiu tehotenstva a v bodkovanom pyžame, paže má natiahnuté pred seba, objíma si brušisko. V tvári krv a splašený výraz.

Na ďalšom obrázku ktosi žieňa na káričke vezie cez zničený nemocničný dvor.

Vojnový fotokomiks.

Žene sa zazdá, že žieňa čosi zviera v ruke. Kolieskom na počítačovej myši si to miesto priblíži. Bábika? Zväčšením sa všetko rozostrilo, nie si je istá, na čo sa vlastne pozerá, krúti kolieskom, až sa všetko rozštvorčekuje... Krúti opačným smerom a má pocit, že teraz to už vidí jasnejšie – nejaký panáčik, asi detská hračka.

Kliká ďalej, nasáva správy, bojí sa, hanbí sa, snaží sa súcitiť, ale vzápätí sa cez ňu zas prevalí strach, potom hanba, potom zlosť, topí to na striedačku v drobných domácich prácach, všade čisto, z dlážky by sa jeden mohol po sto rokoch aj nažrať, pokusy o zmysluplné sústredenie sa podchvíľou zlyhávajú. V hlave sa roja otázky, no najmä výkriky. A zas hanba, a zas strach. A zas zlé sny.

Hneď po prebudení sa vrhá k pracovnému stolu a dychtivo zapína stroj. Počítač si pýta aktualizáciu a následný reštart. Odklikne OK a netrpezlivo čaká, kým nabehne obraz.

Za chrbtom počuje povedomý šuchot.

„To si ty?“ opýta sa so zrakom stále upreným na monitor.

„Yes, mon chéri, Ich bin hier,“ odpovie Kristus v jazykoch.

„Čo nové?“

Ticho.

Prejde k soške. Christus an der Geißelsäule má zatvorené oči.

„Bojíš sa?“ spýta sa ho žena.

Prikývne.

„Hanbíš sa?“

Prikývne. A pomyká rukami.

Pohladká ho po drevených vlnitých vláskoch.

Monitor hlási, že aktualizácia prebehla v poriadku a antivírový systém pracuje na plné obrátky.

Kristus pomyká rukami. Druhý raz. Aj tretí.

Ona mu zotrie slzy z tváre.

„Chceš priviazať?“

Kristus prikývne.

Žena zájde do kuchyne pre povrázok a spraví, čo od nej žiada. Priviaže ho k stĺpiku veľmi pripomínajúcemu šachovú kráľovnú či kráľa, lenže nemá korunku.