J.D. Vance prežil detstvo a mladosť v nezávideniahodnom prostredí bielej chudobnej robotníckej vrstve. Už od malička bol svedkom neustálych hádok, bitiek a domáceho násilia a to nielen vo vlastnej rodine, ale aj v tých okolitých. Jeho mama striedala partnerov, často sa k nim sťahovali a znovu utekali preč. Pevný bod v tomto emocionálnom aj fyzickom chaose predstavovala stará mama a starý otec, ku ktorým Vance so sestrou upínali a pravidelne u nich žili, zatiaľ čo ich mama pokračovala v sebadeštruktívnom správaní rozšírenom o drogovú závislosť. Vance kolísal na hrane prepadu na dno spoločnosti, podarilo sa mu však prostredníctvom blízkych ľudí pochopiť, že sa musí vlastnými silami prebiť z chudoby von. Stal sa vojakom, vyštudoval bakalára a neskôr ukončil právo na Yale.

Mohlo by sa zdať, že kniha o chudobnej robotníckej vrstve v USA je len zaujímavá štúdia o odťažitom problém, opak je však pravdou. To, čo Vance opisuje sa bytostne týka aj ľudí v podobnej sociálnej situácii na Slovensku. Je to predovšetkým fenomén pracujúcej chudoby, mentálnych návykov a kultúrnych vzorcov správania, ktoré sú témou jednotlivých kapitol a z toho vyplývajú ďalšie závažné otázky. Kde je hranica medzi schopnosťou jednotlivca zmeniť vlastný život a bariérami, ktoré vystavala kultúra so svojimi normami? Existuje taká lenivosť v myslení a konaní, ktorá človeka úplne zablokuje v deprivovanom prostredí? Príslušnosť k spoločenskej vrstve dáva človeku určité očakávania a bohatším poskytuje nádej vo vzťahu k budúcnosti a ďalšiemu osudu. S tým sa ale, naopak práve u chudobných, spája aj rezignácia na zmenu k lepšiemu.

Na autorovi knihy možno prekvapí, ako húževnato pátra po koreňoch správania sa svojich krajanov aj vlastnej rodiny. Neustále si kladie otázku prečo? Prečo iné skupiny obyvateľstva uvažujú inak? Prečo chudobní podliehajú iracionalite, veria falošným správam a neustále sa točia v bludnom kruhu? Vance si uvedomuje, že urobil veľa chýb, presne ich ale pomenoval a upozorňuje, že ľudia pochádzajúci z chudobných vrstiev nemajú inú šancu ako tieto chyby robiť, pretože nemajú odkiaľ vedieť ako sa im vyhnúť. Keď predstavuje elitné prostredie v Yale hovorí o sebe ako o „kultúrnom emigrantovi“. Neprestajne zdôrazňuje vlastnú zodpovednosť za stav, do akého sa dostala komunita jeho rodákov a kritizuje ich pasivitu. Obviňovanie politikov z mizérie ničomu nepomôže. Krádeže, branie drog, krik a hádky, domáce násilie robia konkrétni ľudia, susedia, rodina, nie politici.

Mnohé pozorovania v knihe majú sociologický alebo antropologický význam. Napríklad závažnosť vianočných darčekov pre rodičov a deti z bohatších rodín v porovnaní s chudobnými, úvahy nad vzostupnou sociálnou mobilitou, solidaritou a opisy pospolitosti založenej na silných väzbách a neformálnej sociálnej kontrole ponúkajú materiál na ďalšie úvahy. Vance sa odvoláva na viacerých sociológov, ktorí skúmali napr. vplyv štátnej pomoci na chudobu a prikláňa sa skôr k názoru, že čím je štát štedrejší, tým väčšiu závislosť u chudobných vyvoláva a vedie ich k apatii. Hoci ide v prvom rade o osobnú výpoveď, nie o vedeckú štúdiu, čím viac sa zahĺbime do knihy, tým viac vidíme, že chudoba je konštanta so zhubnými následkami bez ohľadu na región.

J.D. Vance: Hillbilly Elegy. Kronika rodiny a kultúry v kríze
Preklad: Martin Djovčoš
Tatran 2017
220 strán

Zobraziť diskusiu (0)