Dan Vyleta (1974) je u nás zatiaľ pomerne neznámy pojem. Syn českých emigrantov vyrastal v 60. rokoch v Nemecku, získal však doktorát z histórie na slávnej King´s College v Cambridgei (!) a pôsobil ako vysokoškolský učiteľ. Pred Dymom napísal už tri knihy (zatiaľ bola preložená iba prvá): Pavol a ja, Tiché dvojča a Pokrivené dievča. Žije striedavo v Nemecku, USA, Kanade a Veľkej Británii. Toľko medailón. Čo kniha?

Dickens, Darwin a spol.

Text na obálke sľubuje „dickensovsky spletitý príbeh“ z doby, ktorá pripomína viktoriánske Anglicko. Inšpiráciou pre Vyletu bol totiž práve úryvok z menej známeho Dickensovho románu Dombley a syn (1848), v ktorom sa autor zmieňuje o predstave či možnosti, že by bolo možné „voľným okom vidieť aj mravný mor“, nielen „škodlivé častice, ktoré stúpajú zo skazeného vzduchu“. Dickensovskému čitateľovi je jasná paralela medzi masívnou industrializáciou veku uhlia a pary (či „dymu“) a morálnou nákazou, ktorej prejavom práve onen všadeprítomný dym je. Ako zostať „čistý“, keď životný osud riadi „špinavý“ priemysel? Sociálno-kritický realizmus viktoriánskej epochy vystupuje s istou mierou empatie voči „spodine zeme“, ktorá za svoju neradostnú morálnu situáciu v prostredí predchnutom „skazeným vzduchom“ azda predsa len tak celkom nemôže. Prihovára sa za reformu, zlepšenie životných podmienok prostého ľudu.

Lenže obdobná paralela v prípade Vyletovho románového sveta tak celkom neplatí, hoci by sa pre interpretáciu náramne hodila. Svet Dymu totiž nie je svetom prudkého nástupu priemyslu a s ním spojených nevídaných sociálnych zmien, ale práve naopak sa v ňom ostrovné Anglicko snaží zo všetkých síl nepriedušne izolovať nielen geograficky, od kontinentálnej Európy (kde síce dym majú tiež, ale rôzne krajiny k nemu pristupujú rôzne), ale najmä myšlienkovo – odstrihnúť sa od vedeckého a technického pokroku ohrozujúceho zavedený morálny poriadok krajiny. Román buduje akúsi alternatívnu minulosť – žáner založený na prepisovaní histórie a takzvanom kontrafaktuálnom možnom svete na spôsob hypotetického „čo by bolo keby“. Čo ak by Anglicko ešte koncom 19. storočia odmietalo všetko cudzie a zaviedlo embargo na dovoz zo zahraničia? Dalo by sa povedať, že ide o akýsi steampunk naruby (i keď veda i tu hrá dosť dôležitú rolu). Namiesto predčasne vyspelých technológií a parných počítačov tu Darwin sedí vo väzení, Kant nenapísal Kritiky... ale Tri rozpravy o dyme, a vynálezy ako žiarovka či telefón sú iba obskúrnou kuriozitou. A Británia tu nie je (ani vo vlastnej predstave o sebe samej) univerzálnym modelom pre zvyšok ľudstva, ale dobrovoľne izolovanou baštou domnelej mravnosti.

Reformátori a revolucionári

Vo svete Dymu sú si všetci rovní v hriechu, – ale chudobní sú si ešte rovnejší! Bohatí a mocní týmto faktom legitimizujú svoje postavenie: oni sú predsa čistí, nevychádza z nich takmer žiaden dym. Za týmto účelom deti z bohatých rodín podstupujú drezúru v elitných internátnych školách (typický literárny topos, ktorý snáď najviac preslávila J.K. Rowlingová), kde ich majú zbaviť dymu, ktorý je v detskom veku ešte nevyhnutný (v detstve nepúšťajú dym len svätci). No ako sa ukáže, dymu sa dá zbaviť aj inak ako sebatrýzňou. Ak si to teda môžete dovoliť... Status quo spoločnosti totiž spočíva skôr v Svätom Pokrytectve než v svätej čistote, a mnohé vplyvné rodiny sú zapojené do pochybných obchodov tvoriacich doslova „systém, sieť, tkanivo spoločnosti, (...) základ kráľovstva.“ Trojica protagonistov, mladých školákov z dobrých rodín, sa tak nechtiac ocitne uprostred celoštátnej konšpirácie a neprehľadnej mocenskej hry politických síl usilujúcich o... Prevrat? Revolúciu? Novú tyraniu?

Reformátori i revolucionári, všetci bojujú proti dymu, no predstavy o tom, ako zmeniť svet, sa rôznia. Hrdinovia musia zasa bojovať o holý život, a popritom dostanú aj zopár výchovných lekcií zo sociálneho determinizmu. Na čiu stranu sa však pridať? Komu môžu dôverovať?

Teológia dymu

Vyletov román je primárne určený čitateľovi/čitateľke z radov mladých dospelých resp. dospievajúcich. Je to dané pravdaže už vekom hlavných hrdinov, z perspektívy ktorých je rozprávanie podané a ktorí slúžia na identifikáciu s čitateľovým prežívaním. Ich dobrodružstvá, akokoľvek časovo posunuté o vyše storočie do minulosti, sú v skutočnosti vyjadrením typických životných situácií a problémov aj súčasných tínedžerov. Zmätky citového a sexuálneho dospievania, silné kamarátstva, hľadanie si svojho miesta v spoločnosti a názoru na svet. Komplikované vzťahy s rodičmi, temné stránky vlastného Ja, ale aj idealistický odpor voči pragmatickému, neraz až cynickému svetu dospelých, či túžba podieľať sa na smerovaní sveta, ktorý možno stojí pred veľkou revolúciou. To všetko dohromady vytvára mix emócií priam „bytostne“ oslovujúcich cieľovú vekovú skupinu. A keď do toho vstúpi ešte aj netradičný milostný trojuholník, tak potom je jasné, na akom ihrisku sa hrá...

Jadrom románového sveta je však jeho teológia. Máme tu Štyri knihy o dyme, a pravdaže, dym sa spomína už v biblii, a to hneď v knihe Genesis. Prepísané nie je iba viktoriánske storočie, ale celé dejiny! A výsledkom je jediné: dym je hriech! Alebo... je všetko inak? Autor cituje nielen Dickensa, ale aj Mellvila, Benthama, Engelsa, v texte nájdeme odkazy na Hegela, Rousseaua, Hobbesa... („Rodíme sa pre stádo, nie pre džungľu.“). Ale nie je toho zas priveľa, filozofia je rozumne zriedená.

(M)alo to vôľu a bolo to živé. Hriechy zomierajúcich mužov: ručne zozbierané a destilované. Jeho vlastné hriechy iba chabo odpovedali na ich volanie, detské darebáctva povolané pred Satana.

Treba uznať, že Vyleta skutočne vie napísať presvedčivé scény, vyfarbiť detaily, ponúknuť nečakane plastický obraz a sugestívne opisy. Obzvlášť ak sa na jeho plátne skvie panoráma dystopického Londýna. „Pleseň a sadze. Kvety Lodýna.“ V preľudnenom meste „dym vládne (...) rozdúchava kradnutie, cudzoložstvo, vraždy. Živí sa alkoholikmi, prostitútkami, povaľačmi“. Londýn je v knihe obrazom semenišťa zla. Topí sa v „oceáne dymu“ – nie však z tovární, ale z ľudí. Z ich hriechov či lepšie povedané – hriešnosti. (Mimochodom: sme hriešni, lebo hrešíme, alebo hrešíme, lebo sme hriešni?)

Prechádzali cez škriepky, opilstvo, smiech; vyhli sa mraku surovej žiadostivosti, bozkávajúcemu sa páru, pričom žena mala ruky strčené pod mužovým kabátcom a do zimy jej vytŕčala obnažená bedrová kosť. Pri každom kroku dym vábil Thomasa tuctom odtieňov neresti.

Motýľ vykĺzol z kukly

No predstavuje zároveň aj archetypálne miesto zasvätenia, iniciácie do dospelosti. Tá má pochopiteľne pre mladých ľudí aj (najmä) „telesný“ rozmer. „Londýn je miesto, kde sa ľudia dotýkajú“ definuje podstatu jeho hriešnosti Thomas, jedna z hlavných postáv. Dym ako prejav „hriechu“ je metaforou telesnosti resp. pohlavnosti. Substancia vychádzajúca zvnútra človeka a spájajúca ho s druhým vystupuje ako posol jeho najvnútornejšej pravdy (túžby), je to nespochybniteľná emočná stopa, známka vyjadrujúca našu osobnosť. Pohlavnosť je tak spätá aj so špecifickosťou, individualitou, „hĺbkou“ toho druhého...; láska je individualizovaný pud, ako hovorí Schopenhauer vo svojej Metafyzike pohlavnej lásky.

Problémom je však spôsob, akým Vyleta pristupuje k sexualite a ktorý má neraz blízko k ľúbostnému gýču (pre ilustráciu viď napr. s. 304): sladkasto lepkavá, sentimentálne patetická, prepiata romantika „nevinných duší“. Prečo autor cíti potrebu (a možno aj jeho modelový čitateľ?) pristupovať k erotike ustavične cez hmlový opar metafor? Bozky sú „jeho pery medzi jej perami“, „dva jazyky vo vzájomnom spore, ktoré zápasili a prenikali za ochranu pier toho druhého.“ Vlasy „jej páchli po uhlí, pote a broskyniach.“ (viď stereotypnú symboliku ovocia), zaľúbenec „vdychoval jej dych“. A keď „bytosť toho druhého začne vrastať do našej bytosti a siať svoj hlad v našich brázdach“, to už je príliš! Veď dobre, nemusí to byť hneď pornografia, ale k prebúdzajúcej sa erotike sa dá pristupovať citlivo a pritom bez falošnej výzdoby a lepkavej idealizácie, ktorá robí zo sexu metafyzické božstvo. Isto, práve takto sme naň možno ako neskúsení tínedžeri hľadeli. Ale keď čítam: „V jej dychu bolo niečo drsne nežné“, vidím sám seba ako 15-ročného motýľa, čo práve vypadol z kukly, a cítim sa trápne. Trochu sa aj hanbím. Infantilné sny skrátka nie sú tá pravá literárna výbava. Ostatne, veď vtedy som čítal aj Henryho Millera a Lolitu... a Ivana Koleniča.

Nespokojnosť v posteli alebo Za všetkým hľadaj (zamilovanú) ženu

Estetizácia sexu má niekoľko problematických aspektov a Vyletova mladistvá cudnosť s príchuťou nevinnej nemravnosti je jedným z nich. Lenže pozor! On tam má aj pasáže podstatne odvážnejšie a naturalistickejšie! „Keď sme tam ležali pritisnutí k sebe bokmi a nohavice som mal zmáčané jeho krvu, cítil som, ako ti v hornej časti stehna bubnuje pulz.“ Hotová ochutnávka zakázaného ovocia... „To, čo s ňou jeden aj druhý chcel robiť; ich sústredený záujem o telo pod šatami.“ Cítite ten rozdiel? Naivná apoteóza erotiky na jednej strane – jednoznačnosť, preexponovaná idealita, falošná ilúzia „nebeskej“ úplnosti... versus: tenzia, protirečivosť, neurčitosť. A čistá, neprikrášlená reč samozrejmého (chtíč, násilie). Text ponúka čitateľovi dokonca niekedy až prekvapivo šokujúce drastické pasáže, plné surovosti a brutality.

Vzduch prenikavo páchol výkalmi a vnútornosťami. (...) Ten tichý vyzeral, akoby sa narodil s nožom v ruke. Akoby si musel prerezať cestu a veľmi mu to neprekážalo.

Dym je ako droga, ako vášeň rozzúreného davu – nákazlivý. Čo je však vo svojej podstate „hriech“? Zviditeľnený dymom, prezradený mimovoľnými fyziologickými reakciami tela? Šumenie krvi, volanie útrob; nič iné ako afekt: hnev, zlosť, strach, bolesť, – ale aj odvaha, vzrušenie, vášeň, žiadostivosť, túžba, láska... Afekt tak negatívny, ako aj pozitívny! Z psychologického hľadiska je to vec ošemetne relatívna, čo významne znepokojuje teológov. V konečnom dôsledku je „hriech“ skrátka „živočíšna časť v nás“. Agresívne freudovské nevedomie – „bytosť, ktorá bola čírou potrebou“. „V srdci dymu naňho čakala nevedomosť dieťaťa“, ktorá ešte „nepoznala následky“. Disciplína ho chce skrotiť, ale potláča tým ľudskosť ako takú: agresivitu i vášeň, zúrivosť i žiadostivosť. Základné inštinkty. A napokon, „(v) dyme je aj láska. V disciplíne nie je žiadna. (...) keď sa ľudia navzájom ľúbia, je do toho zapletený aj dym.“

Minulosť, súčasnosť a večnosť

Vyleta v záverečnom poďakovaní tvrdí, že román (ktorý je iba navonok o minulosti, v skutočnosti však vypovedá o súčasnosti) je možno politický, ale nemá žiadnu tézu. Nuž, o tom by sa dalo polemizovať. Význam je tu pomerne fixovaný, vrátane viacerých stereotypov a klišé klasických tínedžerských príbehov. Napriek tomu je napísaný s veľkou zručnosťou a proste niečo v sebe má. A je predsa jasné, že kto nebol pred tridsiatkou ľavičiar, nemôže byť celkom v poriadku... Dym nie je ani o minulosti, ani o súčasnosti, ale o večnosti. O večnosti vnútorného sveta dospievajúcich. A tým by som knihu vcelku vrelo odporučil.

Daniel Kováčik

Zobraziť diskusiu (0)