„Fakt sú všade, tak vám poviem:

Od pivníc až po podkrovie!

Celý dom im nestačí.

Zoznámte sa...

Bubáci.“

Fantáziou vytvorené zjavenie vzbudzujúce strach, hrôzu – bubák, alebo ak chcete – strašiak, duch, mátoha, príšera, prízrak, strašidlo. Všetci ich poznáme a vieme, čo sú zač. Ruku hore, koho niekedy v noci nestrašil nejaký z nich? Téma strachu je aktuálna. Z takého či onakého uhla pohľadu, no – vždy. A u všetkých. Veď je to ľudské. Strach je základný pud človeka. Ale! Čo ak bubáci, tí z Bubákov, nie sú takí typickí bubáci? Píše sa tu: „Na štvrtom sa k Filipovi / nenápadne prikráda / Čierna ruka. / Čo tam chce? / No... / to je zatiaľ záhada. / Filipko ju nepočuje, / na ušiach má slúchadlá, / ruku ani nenapadne, / že by ho fakt napadla. / Zakráda sa z kúta izby, / pomaly sa norí z tmy. / Prstami si poklepkáva. / Ide jej len o rytmy.“ Tu je prvý fígeľ, ktorí si pre nás tvorivá trojica nachystala. Objavili postavy bubákov s vlastnými osobnosťami. Porušili stereotyp bubák = strach, hrôza. Ukázali nám ich ako bežnú súčasť sveta s omnoho triviálnejšími dôvodmi na existenciu s ľuďmi, než je strašenie. Napríklad Plachtoš zo sedmičky. Je hladný a rád by sa najedol. „Zbytočne si robí chute / nech tam radšej nepozerá. / Už naveky bude hladná / jedna z týchto potvor. / Prečo? No veď pozrite sa: / nemá ústny otvor!“ Alebo už spomínaná Čierna ruka. Ide jej predsa len o hudbu. Niekedy dokonca skôr ako oni nás potrebujeme my ich. „Prečo výťah stále hučí? / Odpoveď je táto: / zospodu ho tlačí silný / bubák Elevátor.“

Postavy detí a strašidiel sa dostávajú do vzájomného styku nielen kvôli aktivite bubákov. Veronika chcela domáce zvieratko, ale nedostala ho, „a tak sa hrá aspoň s duchmi na skrývačku“. Inokedy tvorivá trojica postaví strašidlo a dieťa do kontrastu – jednoducho vymení pozície. Taký Mišo si s bojazlivou kostrou už čosi zažil. No nemyslite si, v knihe nájdete aj toho „pravého strašiaka“. Pri čítaní knihy si uvedomíme, že deti a strašidlá sú v tomto poetickom príbehu či skôr poetických príbehoch rovnocennými partnermi. Obe skupiny i dobré, i v čomsi nepodarené. Oproti tomuto aspektu stojí paralela k detskému svetu vytvorená cez strašidelnú postavu. Bubáci stelesňujú svet detí, to, že deti hľadajú, i keď sa od nich očakáva niečo iné. Na šiestom poschodí sa dozvedáme, že bubáci túžia a snívajú: „prestať strašiť za závesom, / z toho je už unavený. / Má červené oči. Chce byť / semaforom na trati.“ Vďaka tomu sa malí čitatelia a malé čitateľky ľahšie stotožnia s postavami v knihe. Nie je to však len o snoch. Vnímame emócie a pocity, ktoré strašiaci prinášajú. Vytrvalosť, obavy, neistota, zvedavosť atď. Vo viacerých ohľadoch je život bubákov tragikomický. Pri Plachtošovi sa síce zasmejeme nad rýmom o žiadnom ústnom otvore, no zároveň vieme, že sa nikdy nenaje. Snáď iba vtedy, ak nájde inú alternatívu. Či Elevátor, ktorého uznáva hádam iba pár detí, lebo nikto iný si ho nevšíma. A tu je ďalší fígeľ od tvorivej trojice, súžitie troch svetov. No dospelí o tom nevedia. Nevenujú pozornosť bubáckej prítomnosti, práci, snom, potrebám. „To, že naši nevidia ich / nemusí nič znamenať.“ Majú deti a tie sú empatické. Rovnako ako kniha Bubáci.

A ešte jeden fígeľ – z knihy sa dá vytvoriť bubácky kostým.

Tereza Oľhová, Vlado Janček, Eva Škandíková: Bubáci

Brak, 2021

Zobraziť diskusiu (0)