Novela s netradičným názvom A násilní ho uchvacujú nepripomína nič dosiaľ čítané, uchopením témy i samotným námetom vybočuje z rámca všednosti tak ďaleko, že to prekvapí aj skúseného čitateľa. Temný a ťaživý príbeh sa dotýka problematiky náboženského fanatizmu a duševných chorôb, ktoré zápasia so svetom racionalizmu. Na vrchole koruny rodinného stromu pomyselne sedí Starý muž, ktorý do svojej vidieckej polorozpadnutej chatrče unesie svojho prasynovca, malého Francisa Tarwatera.

To postihnutie bolo v rodine. Ležalo skryté v pokrvnej línii, ktorá siahala až k nim, plynulo zo starovekého zdroja, z akéhosi púštneho proroka alebo pustovníka na stĺpe, až kým sa s nezmenenou silou nezjavilo v starom mužovi a v Rayberovi a, ako predpokladal, v chlapcovi.

Bezbranné a naivné dieťa sa stáva jeho tabulou rasou, ktorú starec popíše fanatickým a radikálnym kresťanstvom. Tarwaterovi, ktorý je dokonale izolovaný od okolitého sveta, dokonca aj od školskej dochádzky, ktorú Starý muž vníma ako vírus napádajúci slobodu ducha, rola poslucháča a nasledovníka prorockej línie spôsobuje ťažké vnútorné stavy. Prastrýko si sväté písmo vykladá po svojom, agresia a krutosť, s akou hlásania a religiózne úkony vykonáva, má len málo spoločné s milosrdnou láskou k blížnemu. Malý chlapec je vychovávaný k opovrhovaniu bezbožníkmi, nenávisťou k celej rodine, jeho život sa scvrkáva na akési očakávanie Božieho hnevu, plameňa, ktorý raz a navždy oprostí svet od neveriacich. Tarwaterov racionálny pohľad však nie je celkom vyhubený, o čom svedčia občasné názorové výpady proti starcovmu učeniu a najmä tiché inklinovanie k strýkovi – učiteľovi Rayberovi. Aj ten bol v detstve, podobne ako Tarwater, Starým mužom unesený. Podarilo sa mu však z jeho područia vymaniť a temné základy fanatizmu rozptýliť pomocou vzdelania a poznania. Potom, čo ostatná chlapcova rodina vplyvom rodinných tragédií zahynie a Starý muž na starobu zomiera, mu ostáva iba strýko. Chlapec vidiecke sídlo spáli, Starého muža napriek nástojčivým pokynom odmietne pochovať a uteká do mesta. Náhla strata Starého muža však v jeho mysli spôsobuje čoraz ničivejšie a nebezpečnejšie patologické myšlienky. Zatiaľ čo prvá časť knihy patrí skôr pohľadu chlapca, v nasledujúcej kapitole príbeh otvárajú oči učiteľa a strýka Raybera. Nádej v chlapcove duševné uzdravenie tvorí zásadnú líniu novely, eskalujúce napätie sa vrství medzi očakávanie Tarwaterovho precitnutia a des z blížiacej sa pohromy. Zaujímavý je práve kontrast prístupu Starého muža a samotného strýka. Napriek protipólu náboženstva a vedy je uchopenie chlapcovej výchovy vo viacerých ohľadoch totožné. Starcovu nenávisť k racionalizmu vystrieda strýkove opovrhnutie religiozitou, jedna nekompromisnosť strieda druhú, prvý plán nahrádza ďalší. Treba tiež podotknúť, že ani samotný Rayber nie je dostatočne vyrovnaným vychovávateľom, prizmy Starého muža doliehajú aj na jeho vnútorné pochody, akokoľvek sa ich snaží ukryť aj sám pred sebou.

„Tí, ktorých sa dotklo, boli odsúdení na boj s ním alebo život pod jeho nadvládou. Starý muž žil pod jeho nadvládou. Učiteľ ho za cenu naplneného života odrážal. Čo urobí chlapec, viselo na pomedzí.“ Chlapcove obsedantné myšlienky stať sa novým prorokom a pokrstiť učiteľove postihnuté dieťa sa ako baktérie rozmnožujú hlboko v jeho podvedomí a je otázne, či mu strýko dokáže pomôcť. Novela Násilní ho uchvacujú, okrem toho, že je bravúrne napísaná, oplýva ťaživou atmosférou. Je to atmosféra amerického juhu, kde stále vládne rasizmus a klíčiaca nenávisť, kde vlniace sa kukuričné polia predznamenávajú katastrofu a alkohol berie ľuďom súdnosť. Je to prostredie oslepujúceho slnka a vŕzgajúcich sieťkových dverí, dotieravého hmyzu a benzínového smradu. Svet blížiacej sa pohromy a vnútorných hlasov, duchov minulosti, ktorí neprestávajú kričať. Pretože „odo dní Jána Krstiteľa až dodnes kráľovstvo nebeské trpí násilie a násilní ho uchvacujú.“

Zobraziť diskusiu (0)