Ten stranícky život

„Je všeobecne známe, že pokiaľ ide o spravodlivosť, stranícky duch oslepuje a ohlušuje, a aj čestných ľudí ženie k tým najväčším ukrutnostiam voči nevinným.“ Stačí spomenúť príklad zapálených veriacich komunistov posielajúcich do väzenia či na smrť iných zapálených veriacich komunistov. A ich neskoršiu ľútosť, že vtedy nevedeli, nevideli, netušili. Verili.

Pripomína to zážitky pod vplyvom drog. Ten stranícky život. A napriek tomu, že „zákaz omamných látok platí všade“, na zrušenie politických strán nepomyslí nik.

Pritom stranícky duch nakazil celú spoločnosť – inštitucionalizovanie pravdy, vyhrotenosť postojov a okliešťovanie verejnej debaty na „pre“ a „proti“ vedú ku kolektívnym vášňam, k povrchným súdom a k totalite. Simone Weilová prirovnáva absurditu straníckej vernosti a disciplíny k dogmatickému mysleniu katolíckej cirkvi a k jej boju proti herézam.

Načo je teda v strane?

„Pravda sú myšlienky klíčiace v duchu bytosti, ktorá túži po pravde, a myslí výhradne, úplne a jedine na ňu.“ To je v priamom rozpore s duchom straníckym, kde názory a myšlienky jednotlivcov prechádzajú spoločným kúpeľom, saunou a masážou, podriaďujú sa doktríne a propagande strany.

Alebo si azda viete predstaviť, pýta sa Weilová, že by sa nejaký poslanec a člen strany zaviazal vážne k takémuto sľubu: „Zakaždým, keď sa budem zaoberať akýmkoľvek politickým či sociálnym problémom, zaväzujem sa, že úplne zabudnem na svoje členstvo v tej či onej skupine a pôjde mi výhradne o hľadanie verejného dobra a spravodlivosti.“

Ak by nešlo len o výpravnú prechodnú taktiku, ako sa zviditeľniť a prípadne rozísť s jednou stranou a vstúpiť do druhej, reakciou verejnosti by pravdepodobne bola otázka: Načo je teda v strane?

Keď strana trestá

Weilová hovorí, že nie je možné skúmať problémy ľudského života a sústreďovať sa na hľadanie pravdy a spravodlivosti a zároveň si dávať pozor, aby si pravda a spravodlivosť sadli so straníckym postojom. Ak sa sústredíme na jedno, druhé nám uniká. A je ľahšie opustiť pravdu ako stranu. Stranícky systém pozná za neposlušnosť tie najbolestnejšie tresty.
„Tresty, ktoré zasahujú prakticky všetko – kariéru, city, priateľstvá, povesť, vonkajšie hranice cti, niekedy dokonca aj rodinný život. Komunistická strana dotiahla tento systém až k dokonalosti.“

Stranícky život, disciplína a represie inšpirovali napríklad aj avantgardné umelecké hnutia a naplno sa rozvinuli u surrealistov.

Na rozdiel od zdanlivo bláznivého dada, ktoré sa vo svojom manifeste samo adorovalo i popieralo, pritakalo si krútením hlavy, surrealizmus sa bral vážne natoľko, že jeho pápež André Breton mohol umelcov, ktorí sa nesprávali a netvorili v tom pravom surrealistickom duchu, zo strany, pardon, z hnutia, vylúčiť.

Medzi hrou a gilotínou

A je to práve táto kombinácia hry a teroru, ktorá podľa Weilovej ukotvila politické strany vo verejnom európskom živote. Kombinácia anglosaského prístupu s dedičstvom francúzskej revolúcie.

„V anglosaských stranách existuje prvok hry a športu, ktorý je možný len v inštitúcii s aristokratickým pôvodom, v inštitúcii, ktorá sa začína ako plebejská, je všetko vážne.“ Hoci idea strany nebola v súlade s francúzskou revolúciou, klub jakobínov sa pod vplyvom „vojenského tlaku a tlaku gilotíny“ transformoval na totalitnú stranu. Medzi hrou a gilotínou, to je územie, ktoré je politickým stranám vlastné i dnes.

Karikatúra všeobecnej vôle

V traktáte Weilová upozorňuje, že náš republikánsky ideál vychádza z pojmu všeobecnej vôle, za ktorý vďačíme Rousseauovi a jeho dielu O spoločenskej zmluve. Rousseau vychádzal z toho, že rozum dokáže rozpoznať spravodlivosť a vybrať si ju, ak mu v tom nezabráni a myslenie nezakalí vášeň.

Predpokladal teda, že spoločná vôľa bude spravodlivejšia ako rozhodnutie jedného človeka, pretože jednotlivé vášne sa vzájomne vyvážia a neutralizujú. „Skutočný duch roku 1789 nespočíva v myšlienke, že niečo je správne, pretože to ľud chce, ale že v istých podmienkach má vôľa ľudu väčšie šance zhodovať sa so spravodlivosťou než ktorákoľvek iná vôľa.“ To však neplatí, ak krajinou hýbe kolektívna vášeň, či dokonca niekoľko takých.

V tom prípade je podľa Weilovej pravdepodobné, že akákoľvek súkromná vôľa bude bližšie pravde a spravodlivosti než všeobecná vôľa, či – presnejšie povedané – karikatúra tejto vôle.

Kto sa bojí Simone Weilovej?

„Čo napísala, je viac ako ,literatúra‘, a ako žila, je viac ako ,existencia‘. Mám strach z jej prísnosti, z jej kozmickej inteligencie a senzibility, mám strach z konzekvencií, ktoré by ma neminuli, keby som sa jej priblížil,“ cituje v doslove k Traktátu o zrušení politických strán Jan B. Mičkovic Hein­richa Bölla, nemeckého spisovateľa a nositeľa Nobelovej ceny. Dodal, že Simone Weilo­vá nie je žiadnou literatúrou do vrecka, ale záťažou na duši.

Pre Weilovú, filozofku, intelektuálku a spisovateľku, je charakteristický radikalizmus, myšlienkový i citový. Utrpenie iných prežívala natoľko, že trpela odmietaním potravy. Zaoberala sa marxizmom aj myšlienkami kresťanstva a mystikou.

Nikdy však nevstúpila do strany ani sa nepridala k žiadnej cirkvi. Inštitúciám nedôverovala. Naopak, napriek svojmu chatrnému zdraviu sa viackrát pokúsila pracovať v robotníckych povolaniach a aktívne sa zúčastnila na protifašistickom odboji v Španielsku a vo Francúzsku. Zomrela ako tridsaťštyriročná.

Simone Weilová

Traktát o zrušení politických strán

Preklad: Mária Vargová
Doslov: Ján Branislav Mičkovic
Premedia 2016
56 strán

Recenzia Jany Beňovej vyšla v Denníku N.

Zobraziť diskusiu (0)