Podozrivý navrátilec
Vojvoda vlastne ozajstným vojvodom ani nie je, disponuje len nižšou aristokratickou triedou. Za vojvodu ho s trochou sarkazmu vyhlásili miestni kdesi v severotalianskej horskej dedine.

Dotyčný sa vracia do zdedeného zámočka rodu Cimamonte. Spoluobčania na čele s miestnou autoritou – „otcom verejných statkov“ Mariom Fastredom – nie sú z jeho prítomnosti nadšení. Udržiavajú si odstup alebo ním pohŕdajú, nedôverujú mu a nakoniec s ním naostro bojujú, napríklad o hranice lesov, ktoré mu patria či nepatria.

Konflikt má viaceré podoby: intrigami a ekonomickými záujmami sa podobá na politický a odťažitosť vo vzťahu k prišelcovi štartuje konflikt kultúrny.

Obvinenia sú očakávateľné. Vojvoda má ľahší život. Nemusí sa starať o prežitie ako oni. Nerozumie im, pretože doteraz žil na inej planéte. A nakoniec sa objavujú neznáme hriechy predkov z minulosti, ktorých je on príslušnosťou k rodu nositeľom.

Nejde o historické rozprávanie. Vojvoda patrí do prítomnosti a jeho hlavný nepriateľ v dedine jazdí na terénnom džípe.

Rozpad starého sveta
Záhady sa týkajú včerajška, ale vynárajú sa aj otázky v súvislosti s tým, čo príde. Vojvoda sa púšťa do „archeologického výskumu“ samého seba a v rodinnej kronike zisťuje nevídané veci vrátane takej, ktorá všetko prevráti naruby.

„Občas z těchto spodních vrstev, v nich přebývá hroutíci se minulost, vyvřou na povrch působením neznámého magmatu nástrahy v podobě fragmentu, k nimž se můžeme upnout, a tehdy nás tyto fragmenty vlákají do onoho magmatu, a to magna nás stáhne pod povrch, do nekonečných a neprobádaných hlubin, jež nám udávají směr a ovládají nás.“

Ostatní sa obávajú, či prežije komunita vysoko v horách v novej globalizovanej ére. Čo zostane z doteraz funkčných kultúrnych vzorcov, vzťahov, rituálov a zo spoločenskej hierarchie? V tomto bode sa zrážajú všetky záujmy, strachy aj vášne.

Samostatnou entitou je príroda. Vytvára kulisu gotického rozprávania a súčasne dodáva príbehu nečakanú poetiku. To všetko doslova od prvého riadka so sugestívnym obrazom bojujúcich vrán. Les sa rozširuje na úkor lúk, potom je skrýšou aj obávanou ríšou preludov a nebezpečenstiev. Prírodné živly, búrky, víchrice a prívaly dažďa si idú svoje bez ohľadu na malicherné ľudské očakávania.

Na konci vojvoda očakáva, či sa v chuchvalci vrán neskrýva jedna výnimočná s bielymi krídlami. S trochu nadsádzky je touto literárnou „bielou vranou“ samotný autor. Riaditeľ múzea v Castelfranco Venete sa zaoberá dejinami stredoveku a raného novoveku aj dejinami hôr a lesov. Vojvoda je výnimočnou prózou. Výborne sa číta, a pritom je to kniha znepokojivá.

Matteo Melchiorre: Vévoda

Preklad Helena Lergetporer

Argo, 2024

Zobraziť diskusiu (0)