Jedna z najznámejších je Pulitzerova cena za beletriu, ktorá sa udeľuje od roku 1917 a založil ju novinár a vydavateľ maďarského pôvodu Joseph Pulitzer. Je zvláštna tým, že neudáva ani širší, ani užší výber finalistov, nezverejňujú sa mená porotcov a víťaza vyhlásia iba v deň udeľovania ceny. Predpovedať, kto sa stane nositeľom tejto ceny, nie je vždy ľahké. Minulý rok mi moje literárne alter ego napríklad našepkávalo, že by to mohol byť Trust od Hernana Diaza, ale emočne, srdcom, som sa prikláňala k Barbare Kingsolverovej a jej Demonovi Copperheadovi. Vlaňajšia pulitzerka tentoraz – netradične – išla dvom autorom (mojim privátnym kandidátom), Diazovi a Kingsolverovej. Stalo sa tak po prvý raz v histórii tejto najväčšej americkej literárnej ceny. Tento rok víťaza (či opäť víťazov) Pulitzerovej ceny za beletriu vyhlásia 6. mája 2024 a ktovie, aké prekvapenie nás čaká... Zaslúžil by si ju hádam mladý americký autor, už raz finalista Pulitzerovej ceny, Daniel Mason, za svoj šiesty, kompozične nezvyčajný historický román North Woods (John Murray Press, 2023) o generáciách obyvateľov domu na západe štátu Massachusetts počínajúc 17. storočím.

Najradšej však sledujem jednu z menej známych a popularizovaných amerických literárnych cien The Story Prize. Je to cena za najlepšiu zbierku poviedok, ktorá vyšla v predchádzajúcom vydavateľskom roku. V tomto roku The Story Prize oslávila svoje dvadsiate výročie a oslavy i vyhlásenie víťaza sa konali v známom klube Lotos v New Yorku. Je to súkromný spoločenský klub umelcov, prevažne spisovateľov a kritikov, ktorý založili v marci 1870. V roku 1910 tu vystavovali svoje obrazy Francúzi Degas, Monet, Renoir, ako aj Američania Mary Cassattová a Childe Hassam. Len tak pre zaujímavosť, názov klubu bol prevzatý z Tennysonovej básne The Lotos Eaters, ktorá bola v tých časoch veľmi populárna: „na popoludnie prišli do krajiny, v ktorej sa zdalo, že je vždy popoludnie“. Na tohtoročnú cenu vybrala porota v Lotos klube zo 113 publikácií z 84 vydavateľstiev troch finalistov. Víťaz dostal peňažnú odmenu 20 000 dolárov a tepanú striebornú misu. Dvaja ostávajúci finalisti sa museli uspokojiť s odmenami po 5 000 dolárov. Víťazom The Story Prize 2024 sa stal americký autor Paul Yoon, ktorého tvorba ma upútala pred rokmi, hneď od jeho spisovateľských začiatkov, a doteraz sledujem všetko, čo vyjde z jeho spisovateľskej dielne – dva romány, Run Me to Earth a Snow Hunters a tri zbierky poviedok The Mountain, Once The Shore a najnovšia víťazná zbierka The Hive and the Honey.

Sedem poviedok zo zbierky The Hive and the Honey (z vydavateľstva Marysue Rucci Books, New York, London, Toronto, Sydney, New Delhi, 2023) sú zvláštne, nepokojom naplnené príbehy o nedobrovoľnom vykorenení, strate identity a túžbach. Matka stratí dieťa, dieťa hľadá otca, ktorý je väzenským strážcom na Sachaline, mladík v roku 1881 píše zúfalý list z kórejskej usadlosti na južnej Ussuri z vysunutej pohraničnej stanice, niekto stratí domov a iný pojem času. Smútok je naplnený stratou, intímnou a veľmi osobnou, no zároveň nadobúda historické rozmery. Paul Yoon odhaľuje nezahojené rany po japonskej invázii, kórejskej vojne a po násilnom rozdelení krajiny. V čom je genialita a krása týchto poviedok? Sú stoické, tiché a zraňujúce. Bolesť pomaly, trpezlivo preniká na najcitlivejšie miesta, aby sa rozliala po celom tele. Realita a história je pretkaná mýtom, ktorý ako závoj zakrýva lož a brutálnu pravdu. Prítomnosť je prenasledovaná minulosťou a minulosť je násilne a zároveň krásne zahrnutá v prítomnosti. Poviedky majú široký zemepisný i historický záber s rozpätím temer 500 rokov. Spoločenstvá roztrúsených Kórejčanov po celom svete ponúkajú nespočetné množstvo ľudských príbehov. Makroštruktúra celej poviedkovej zbierky zvýrazňuje kolektívnu silu postáv, ktoré prichádzajú z rôznych svetových strán, sú stále na pochode, hľadajúc miesto, ktoré by nazvali domovom. Títo protagonisti utekajú pred minulosťou a hľadajú spojenie a bezpečnosť. Charakterizujú ich drobné ľudské činy a gestá, ako napríklad, keď si chlapec oblizuje krv, ktorá mu tečie z nosa, alebo muž prichádzajúci po rokoch z vojny si vyberá z plátenného vrecúška na hrudi zeleninové semiačka. Čítajúc túto Yoonovu poslednú prozaickú zbierku, dostávame sa od roku 1608 z obdobia Edo v Japonsku až po 90. roky v New Yorku. Témy násilia, vojny a toho, čo prichádza po nej, odcudzenie, otcovstvo, zložitosť emigrácie a udržanie rovnováhy medzi dvoma totožnosťami, sú obratne poprepletané. Najdôležitejšia a zároveň nezodpovedaná otázka rezonuje v celej tvorbe tohto mladého autora: Čo znamená niekam patriť? Paul Yoon si pri udeľovaní ceny spomenul na rady, ktoré dostal ako začínajúci autor:

Never, že niečo ide ľahko, buď pripravený, že ťa roztrhajú v zuboch (stáva sa to), uč sa a buď učiteľom, nedaj sa opiť rožkom, ak uveríš dobrej kritike, musíš veriť i tej zlej, nedovoľ, aby ti zatvrdlo srdce, ver jazyku, a hrdina a príbeh ťa budú nasledovať, ver svojmu čiernemu peru a nešetri to červené, a pamätaj si, že každá poviedka sa začala dávno pred tým, ako si napísal prvé slovo. Píš!

A teraz od beletrie k literatúre faktu – ako sa za posledných šesťdesiat rokov zmenili praktiky vydavateľstiev, ako konglomeráty a obrovské korporácie zmenili vydavateľskú politiku, a najmä ako zmenili americkú literatúru, som sa dočítala vo fascinujúcej, nedávno vydanej knihe literatúry faktu od Dana Sinykina Big Fiction (Columbia University Press, 2023). Autor ju začína takto: „Ktorýsi pondelok koncom februára roku 1990 bol vraj najchladnejší deň roka. Andre Schiffrin, 54-ročný energický Newyorčan, vyšiel z budovy vydavateľstva Random House v centre mesta a rezkým krokom sa preplietal podvečerným davom. Fúkal mrazivý vietor od rieky Hudson, strapatil jeho prešedivené vlasy a pichal ho do malých od seba položených očí. Zamrazilo ho a kabát si ešte tesnejšie pritiahol k telu. Ponáhľal sa domov k manželke. Práve stratil prácu vo vydavateľstve Random House.“

Schiffrin vo vydavateľstve Pantheon pracoval dvadsaťosem rokov, založil ho ešte jeho otec a pokračoval v ňom, keď ho predali Random Housu. Stal sa jeho šéfredaktorom a bol edičnou dušou tohto vydavateľstva, rozšíril a zhmotnil kozmopolitnú víziu svojho otca prinášať Amerike tých najlepších svetových autorov. Vydal J. Cortazára, M. Durasovú, G. Grassa, B. Ehrenreichovú, M. Foucaulta, A. Brooknerovú, N. Chomského, R. Nadera a mnohých iných pokrokových spisovateľov. Jeho odvážna edičná politika neušla konzervatívnemu oku FBI, ktorá mala za celé toto obdobie na Schiffrina hrubý pozorovací spis. Kým mal za sebou prezidenta Random Housu, Roberta Bernsteina, darilo sa mu presadzovať diela kvalitných autorov.

Správa o vyhodení Schiffrina sa rýchlo rozniesla po meste a na nasledujúci deň New York Times priniesol o tejto škandalóznej udalosti obsiahly článok. Začali sa nebývalé protesty kolegov, vydavateľov a ľudí z kultúry. Čo sa to vlastne stalo, že Schiffrin musel odísť z Random Housu? Alberto Vitale, ktorý sa v tom čase stal prezidentom tohto vydavateľstva, mladý energický Talian s doktorátom z ekonómie, začal v Random House presadzovať tvrdú, neľútostnú politiku zisku. Konglomerát sa v roku 1990 naplno rozbehol za profitom a pokračuje v tomto bezuzdnom galope do dnešných dní. Random House pohltil v roku 1998 nemecký Bertelsmann, aby sa neskôr spojil s vydavateľstvom Penguin a v roku 2013 do tohto knižného gigantu vtiahli ďalších šesť vydavateľstiev.

Kým Schiffrinovi spriaznenci vypisovali protestné petície (podpísalo sa pod ne 500 prominentných spisovateľov) a vyjadrovali mu svoju morálnu podporu, Schiffrin, umlčaný slušným odstupným, vyčkával. Čakal dobrých desať rokov, kým jeho pomsta dozrie. Ako sa hovorí, pomsta chutí za studena, a nakoniec vydal svoju jasnú, no vášňou naplnenú polemiku: The Business of Books: How the International Conglomerates Took Over Publishing and Changed the Way We Read.

Áno, je to tak, konglomeráty sa zmocnili vydavateľskej činnosti a zmenili spôsob, ako sa dnes číta, a najmä, ako a čo píšu autori. Dan Sinykin, autor knihy Big Fiction, nás prinúti zmeniť uhol pohľadu na knihu ako artefakt. Každý vydavateľ vie, že čitateľ sa pozrie na obal, dizajn, na názov a meno autora, prípadne ilustrácie. Ak knihu obrátime o 90 stupňov, na jej chrbte dolu uvidíme značku vydavateľa. Neprofesionáli si ju hádam ani nevšimnú, no vydavatelia si na nej dajú záležať a hrdia sa ňou. Napríklad tri ryby ako logo Farrar, Straus a Giroux, pes barzoj ako logo pre Knopf. Random House má ako svoje logo z ilustrácie Voltairovho Candide, Columbia University Press má geometrickú korunu atď. Ešte i dnes mnohí vydavatelia uvádzajú na poslednej strane tiráž, ktorá obsahuje základné informácie a mená tých, ktorí sa na výrobe knihy podieľali. Naša pozornosť na autora je vlastne akýmsi historickým trikom: pôvod copyrightu –bolo treba urobiť autora zodpovedným za knihu, ak mal za ňu dostať honorár, a právnici potrebovali niekoho, ak bolo treba podať žalobu za porušenie autorského práva. Ak sa chcete dozvedieť, čo konglomeráty urobili z kníh, prečo sú dnes iné ako kedysi, treba si prečítať, čo urobili s ľuďmi, ktorí pre ne žijú a pracujú, ako zobrať moc od jedných a dať ju druhým, ako pretransformovať stimuly a podnety a vytvoriť tak úplne nové vydavateľské profesie. Sinykinova kniha napísaná elegantným a pritom precízne analytickým štýlom nadvihuje oponu dnešného publishingu a ukazuje nám, ako sa tvoria knihy a s nimi i náš pohľad na svet. Ukazuje, že všetko, čo sme si doteraz mysleli o tvorbe kníh a ich vydávaní, je vlastne a big fiction.

Autor tejto zaujímavej publikácie faktu Dan Sinykin je asistentom na katedre angličtiny so zameraním na transdisciplinárne štúdie na Emory University v Atlante v americkom štáte Georgia. V roku 2020 mu vyšla kniha American Literature and the Long Downturn v Oxford University Press.

Od brehov Pacifiku pozdravuje Danica Hollá

Zobraziť diskusiu (0)