Ktosi prirovnal dobrú poviedku k ručnému granátu, ktorý keď zasiahne cieľ, zanecháva dlhodobé následky, tak ako dobrá poviedka ostáva so mnou ešte dlho po prečítaní. Rozmýšľam o nej a dlhšie mi nejde z mysle. S románmi, najmä tými veľkými so stovkami strán, je to trochu inak. Sú ako atmosféra, ťažšie definovateľné a rýchlo sa mi rozplynú. Veď autor románu na začiatku a na jeho konci, najmä ak ho píše niekoľko rokov, nie je už tou istou osobou.

Už roky so záujmom sledujem jednu nenápadnú americkú literárnu cenu, ocenenie za najlepšiu zbierku poviedok roka. Podmienky súťaže sú jednoduché, kniha poviedok musí byť napísaná v angličtine a vydaná americkým vydavateľom. Oficiálny názov tejto ceny je The Story Prize a udeľuje sa už dvadsaťjeden rokov. Zo stosedem ponúk z osemdesiatich dvoch vydavateľstiev porota za rok 2024 vybrala troch finalistov, Fionu McFarlanovú, Rubena Reyesa Jr. a Jessi Jezewsku Stevensovú. V týchto troch nomináciách nájdeme poviedky krásne, záhadné, niektoré trochu neupratané, no i tak zvláštne a veľmi osobité. Sú individualistické, nekompromisné, romantické, absurdne smiešne i veľmi smutné. 25. marca oznámi trojčlenná porota zostavená z editorky a autorky Elliott Holtovej, majiteľky nezávislého newyorského kníhkupectva Yu & Me Books Lucy Luovej a spisovateľa Maurica Carlosa Ruffina svoj verdikt. Víťaz v ten slávnostný, aj keď veľmi komorne ladený večer odíde s 20 000 dolármi a striebornou čašou ako symbolom víťazstva. Ostatných dvoch finalistov obdaria šekmi v hodnote po 5 000 dolárov.

Jednou z nominantov je Fiona McFarlanová so zbierkou poviedok Highway 13 (Farrar, Straus and Giroux, 2024), súborom dvanástich chronologicky pospájaných príbehov, ktorý má hneď niekoľko zvláštností. Viažu sa totiž na zločiny masového vraha v 90. rokoch v Austrálii, no stopy po násilí a fyzickom utrpení obetí tu nenájdeme. Sledujeme osudy ľudí, ktorých sa tieto udalosti nejakým spôsobom ešte po desiatkach rokov dotýkajú. Niektorí sa usilujú svoje tajomstvo ukryť niekde hlboko v súkromí, iní ho používajú ako pôsobivú anekdotu na večierkoch a ďalší sú s nimi spojení profesionálne. Poviedky vytvárajú dokonalé, i keď fragmentárne rozprávanie a celý súbor pripomína román. Táto štruktúra je dôležitá, pretože nám postupne približuje rôzne okolnosti, ktoré do mozaiky zapadajú a zároveň stupňujú pocit nepokoja, napätia a smútku. Názov celej zbierky je „Diaľnica 13“, no autorka ju úmyselne nikde nespomína a príbehov je len dvanásť, akoby ten trinásty, nevyrozprávaný, bol pred nami zamknutý ako zakliata komnata. Metaforické dvere sa pred nami neotvoria.

Fiona McFarlanová je Austrálčanka, ktorá pracuje a píše v USA. Prednáša na University of Berkeley. Napísala tri romány: The Night Guest (2013), The High Places(2016) a The Sun Walks Down (2022). Je nositeľkou Ceny Thomasa Dylana, publikuje v popredných amerických časopisoch.

Ďalším finalistom tohtoročnej ceny za najlepšie poviedky je Američan salvádorského pôvodu Ruben Reyes Jr. Debutujúcim poviedkovým súborom There Is a Rio Grande in Heaven (Mariner Books, New York, Boston, 2024) si autor kladie otázku, ako pomôže fikcia v reálnej dystópii, v ktorej sa nachádzame. Pravdaže, myslí tým najmä stredoamerických emigrantov. Pred niekoľkými rokmi začal písať poviedku o zriadení väzenia pre Salvádorčanov na Marse a neskôr sa z toho postupne zrodila zbierka satirických, surrealistických a absurdných príbehov s hrdinami, ktorí sa ráno prebudia a zistia, že sa s nimi čosi stalo. Časové hranice sa rozplynuli, nekontrolovateľná technológia a byrokracia zasiahli do ich životov. Pestovateľ manga sa zmení na popovú hviezdu a bývalý partizánsky bojovník je zrazu hybridom človeka a počítača. Každý z hrdinov chce niekam patriť, no cena je vysoká. Reyes píše o svojich hrdinoch s čiernym humorom, bláznivo, okúzľujúco, extrémne a politicky. Jeho témou je domov, xenofóbia, honba za ziskom, technológia a globalizmus, čo to značí, ak sa rozhodnete zmeniť svoj život a odísť, či už nasilu, alebo dobrovoľne. Ruben Reyes, i keď píše absurdné a hĺbavé príbehy, zobrazuje nimi zložitosť salvádorského spoločenstva v rodnej krajine i v USA. A napriek tomu, že Salvádor zažil veľa násilia a vojnových tráum, spomína sa zväčša len v súvislosti s ilegálnou emigráciou. Ruben Reyes vo svojej zbierke zdôrazňuje, že Salvádorčania sú ľudia so zmyslom pre humor, poéziu a krásu, schopní prežiť i to najhoršie. To je to, čo tohto mladého začínajúceho autora formuje, a jeho trojrozmerné poviedky odrážajú pohľad na svet očami mladej generácie Z.

Ruben Reyes Jr. je synom salvádorských emigrantov, absolvoval univerzitný program tvorivého písania na Harvarde, vyrastal v južnej Kalifornii a teraz žije v Brooklyne. Publikuje časopisecky.

Treťou finalistkou tohtoročnej ceny za najlepšiu zbierku poviedok je Jessi Jezewska Stevensová, ktorá nie je v literárnom svete nováčikom. Má za sebou už dva romány The Exhibition of Persephone Q (2020) a The Visitors (2022), ale zbierka Ghost Pains (And other Stories, London, New York, 2024) je autorkiným poviedkovým debutom. Stevensovej poviedky sú čitateľsky a intelektuálne náročné. Ich hlavnou témou je dezorientovanosť a zmätenosť hlavných hrdinov, neuspokojivé blúdenie a tápanie Američanov v Európe a v živote vôbec, náhodné stretnutia s bývalými partnermi a pocity zmätenosti z nového životného štýlu. Jedenásť poviedok sa odohráva na americkom kontinente, v Európe i na Sibíri. Poviedky sú eliptické ako skladačka a ich nesúrodosť sa zvýrazňuje nenápadnými postavičkami, ktoré sa objavujú na pozadí poviedok. Zdá sa, že Jessi Stevensovú fascinuje otázka, kto sme, ako závisíme od druhých a ako sa dokážeme od nich odpútať, ak vôbec. Hrdinovia týchto príbehov sa často cítia neviditeľní ako duchovia. Nepružnosť, úsečnosť a uzavretosť ich komunikácie je spôsobená i tým, že nerozprávajú v rodnom jazyku. Autorka často odkazuje na históriu, identitu a odvoláva sa na digitálnu komunikáciu. Pod povrchom každej z týchto poviedok cítiť smútok a nešťastie. Tak ako povedal Jean Paul Sartre: „... peklo, to sú ľudia...“

Jessi Jezewska Stevensová ukončila štúdium matematiky na Middlebury College a venovala sa neskôr štúdiu literatúry a tvorivého písania na Kolumbijskej univerzite. Jej poviedky a esejistická tvorba sa často objavujú v popredných amerických akademických časopisoch. Žije v Ženeve.

Teraz, keď je ovzdušie naplnené veľkými prázdnymi ideálmi, otázkami, čím sme a nie sme, sú to autori dobrých poviedok, ktorí vyslovujú pravdy. Krásne, aj keď malé. Píšu, aby sme sa smiali nad vlastnou hlúposťou. A práve na tento účel niet nič lepšie ako poviedka.

Zo sivej oblohy v týchto týždňoch dožívajúcej zimy na nás každodenne padajú tony vody. Je čas prečítať si niečo dobré.

Pozdravuje vás Danica Hollá.

Zobraziť diskusiu (0)