Holandský historik a novinár Rutger Bregman patrí medzi autorov, ktorí čitateľov stimulujú k uvažovaniu a prehodnocovaniu vlastných názorov, získaných často vzdelaním, čítaním literatúry a sledovaním médií zvádzajúcich na istý typ myslenia. Stačí pozerať bežné správy a hneď je jasné, že prevažujú negatívne informácie, násilie a katastrofy. To vedie k skratkovitému záveru, že ľudia sú svojou povahou zlí, a prijímatelia správ potom hľadajú ďalšie informácie, ktoré podporujú ich názor. Bregman píše, že západné myslenie dlhodobo ovláda teória pozlátka, ktorá o ľuďoch vraví ako o niečom zlom, temnom. Stačí si pripomenúť, ako kresťanstvo zdôrazňuje, že sme hriešnici, a vo vedeckej praxi je to napríklad standfordský experiment, ktorý dospel k záveru, že ak dostaneme príležitosť, bez váhania budeme konať zlo.

Bregmanov štýl do istej miery pripomína spôsob, akým píše Malcolm Gladwell. Prepájanie rôznych príbehov s cieľom vyvodiť z nich širší kultúrny alebo historický presah sa strieda s polemizovaním s autoritami v danej oblasti (v tejto súvislosti sú zaujímavé pasáže spochybňujúce metodológiu Stevena Pinkera). A podobne ako Gladwell, aj Bregman prichádza s prekvapujúcimi zisteniami. Ak aj je čitateľ oboznámený s rôznymi experimentmi (konkrétne Zimbardov a Milgramov experiment), tak v kontexte Ľudskosti sa dozvieme odlišnú interpretáciu ich výsledkov. No azda najzaujímavejší prípad zo všetkých bude konfrontácia románu Boh múch (v slovenčine Slovart, 2001) od Williama Goldinga so skutočným príbehom stroskotaných chlapcov. Bregman presvedčivo ukazuje, že vplyvné literárne dielo sa so svojím hlbokým skepticizmom týkajúcim sa ľudskej povahy úplne mýlilo.

V skutočnosti sa stroskotaní chlapci správali presne opačne ako literárne postavy. Pomáhali si, neskĺzli k násiliu a dokázali regulovať svoje sociálne správanie. Už len kvôli tejto objavnej kapitole sa oplatí po Ľudskosti siahnuť, no kniha ponúka oveľa viac faktov, príbehov, svedectiev a predovšetkým vedeckých poznatkov poukazujúcich na neustálu potrebu ľudí vzájomne sa chrániť, byť solidárni a pomáhať si. Zároveň tento spôsob argumentácie dostatočne provokuje čitateľa, aby hľadal ďalšie argumenty v prospech alebo neprospech predkladaných tvrdení a viedol takto akúsi vnútornú polemiku s autorom.

Kniha je napísaná skutočne pútavo: už v úvodných kapitolách predkladá širšej verejnosti málo známe hypotézy o evolučných výhodách homo sapiens, ktoré viedli k tomu, že naša vetva prežila tú neandertálsku. Ide o vznik „homo puppy“, priateľského a spolupracujúceho tvora, ktorý dokazuje, že možno uspieť aj s nižšou inteligenciou a menšou silou, než akou disponovali iné druhy človeka. Avšak v priebehu dejín sa veľa zmenilo, čo vidieť aj v súčasnosti na vzostupe populizmu. Historický záber knihy je značný, siaha desaťtisíce rokov do minulosti a končí sa v prítomnosti. Podobne ako sme to mohli vidieť už u Timothyho Snydera alebo u Jána Markoša, aj Bregmanova kniha sa končí odporúčaniami, ako pristupovať k iným ľuďom a tak prehlbovať kvalitné interpersonálne interakcie s cieľom dosiahnuť vyššie, spoločné dobro. A sú to naozaj praktické návody, ako napr. dosiahnuť win-win scenár cez odpustenie, ako cvičiť súcit a ako sa oslobodiť od krajnej pravice. Pretože zmena je vždy možná.

Rutger Bregman: Ľudskosť. Optimistická história človeka

Preklad: Jana Trajtelová, Michal Lipták

N Press, 2020

464 strán

Zobraziť diskusiu (0)