Ako som už načrtol, charakteristickou črtou Dragománovho spôsobu rozprávania je výrazný narátor. V prípade Hranice sa čitateľovi príbeh odkrýva skrz perspektívu homodiegetického typu rozprávača, trinásťročnej Emmy, ktorú na úvodných stránkach románu stretávame pritom, ako po smrti rodičov spoznáva v sirotinci starú mamu a odchádza s ňou do vzdialeného, bližšie nešpecifikovaného mesta. Už v úvode rozprávania je tak zrejmé, že protagonistka Emma a jej stará mama sú kľúčovými postavami knihy. Tento predpoklad sa potvrdzuje čitateľovi v momente, keď sa do hlavného narátorského toku hrdinky Emmy primiešava rozprávačská linka spomienok starej mamy, písaná v druhej osobe singuláru, čím Dragomán dosahuje toho, že sa jej príbeh približuje vedomiu Emmy a tiež vnímaniu čitateľa. Súčasne je zjavné, že obe hrdinky oplývajú silným charakterom, sú si vzájomným odrazom, no spolužitím sa ich ostré povahové hrany obrusujú, Emma a jej stará mama sa zbližujú, aby spolu čelili nástrahám, ktoré pre nich osud, resp. autor, prichystal.

V súvislosti s časopriestorom predstavovaného románu, napokon podobne ako v Bielom kráľovi, zostávame kdesi uprostred rumunskej spoločnosti, avšak zo socialistickej éry režimu Nikolae Ceaușesca sa posúvame v čase o kúsok ďalej, do doby tesne po krvavej revolúcii, ktorá mala priniesť normálne nastolenie pomerov a pokoj v krajine. Dragomán však čas a priestor knihy neponúka priamo, explicitne, ale postupne ho odkrýva cez rôzne subtílne detaily príbehu, či už je to scéna holých stien po zničených obrazoch komunistického vodcu krajiny alebo otvorenie prvého supermarketu, napraskaného všakovakými tržnými pôžitkami signalizujúcimi novú dobu. Totožnosť miesta románu pritom ostáva mýticky zahmlená, čím čitateľ môže oprávnene nadobudnúť dojem, že opisovaná historická situácia prebiehala podobnou cestou kdekoľvek v mestách a mestečkách celého bývalého východného bloku. Hrdinka Emma sa teda so starou mamou dostáva do tohto pre ňu nového miesta, kde je všetko neznáme, cudzie, nepriateľské. S pocitom kolektívneho odmietnutia sa stretáva najmä v prostredí školy, kde je konfrontovaná s urbánnou legendou, ktorá označuje Emminho zosnulého starého otca za donášača komunistickej strany. Táto nespravodlivá pečať sa prirodzene prenáša aj na vnučku a za posluhovačku bývalého režimu je tak spolužiakmi kádrovaná i samotná Emma: „Opriem sa do vzduchu, predkloním sa, nechcem vedieť, kde som, kade idem, nepozerám sa dopredu, nepozerám sa hore, len dolu na topánky a na asfalt, na topánky a na mačacie hlavy, na topánky a na keramitové kocky, na topánky a na schody, topánky mi klopkajú, klopkajú, že u-da-vač-ka-u-da-vač-ka, špi-ceľ-špi-ceľ, nechcem to počuť, rozbehnem sa ešte rýchlejšie, je mi jedno kade, len dohora, stehná aj chrbát sa mi napínajú a bolia, spomeniem si na to, čo mi mama vždy hovorievala o dýchaní, ale nedodržím to, začína ma pichať v boku, len nech ma pichá, nech ma pichá až do srdca.“ (s. 67)

V rámci nerovného boja s prostredím, do ktorého Emma prichádza, sa v príbehu generuje tiež Emmina hlavná antagonistka, ktorú predstavuje spolužiačka Krisztina. Spočiatku plochá, čisto negatívna postava, sa však postupne ďaleko viac problematizuje. Zisťujeme, že podobne ako mnohé ďalšie postavy, aj Emmina školská úhlavná nepriateľka je len nevinnou obeťou drastického historického zlomu. Tomu však predchádza konfrontácia s Krisztinou, a to hneď na niekoľkých úrovniach. Hrdinka tak osobne dozrieva pritom, ako musí odolávať spolužiačkiným útokom v škále od ponižovania v role vnučky údajného komunistického donášača až po adolescentnú súťaž medzi dievčatami, prirodzene sa objavujúcu v otázke premien telesnosti a prežívania prvých lások. Obe dievčatá však skrz „spoločného nepriateľa“, pubertálnych chlapcov, nachádzajú k sebe cestu, zverujú sa jedna druhej so svojimi intímnymi traumami, a tak sa na vrchole psychického vypätia vzájomnou podporou dostávajú cez osobné krízy: „Kým položíme striekačku, už sa trasie od hlasného vzlykotu, viem, že sa aj ja rozplačem, zakvačené do seba budeme oplakávať mamu a otca, Réku a ostatných mŕtvych, a samy seba a celý svet, príde mi na um otec, keď povedal, že plač je nanič a za nič nestojí, ale mne je to fuk, doteraz som vydržala, koniec, hotovo, dovolím Krisztine, aby ma objala, objímem ju tiež, držím ju, stískam ju, v objatí sa zvalíme na bok, ležíme v suchých listoch, tečú nám slzy, žijeme.“ (s. 395)

Vracajúc sa k naznačenému, okrem hlavnej narátorky Emmy sa v románe objavuje aj rozprávačský hlas starej mamy. Prostredníctvom do príbehu zakomponovaných a graficky viditeľne oddelených scén sa dostávame k fragmentom jej spomienok, konkrétne do obdobia druhej svetovej vojny a jej osobnej skúsenosti s procesom holokaustu. Stará mama tak vnučke postupne rozpráva príbeh svojej veľkej lásky a zároveň najväčšej traumy z mladosti, keď sa aj za cenu rizika najväčších obetí rozhodla ukrývať milovaného židovského chlapca a jeho rodinu vo svojom vlastnom dome. Líniu spomínania a aktuálneho príbehu rozprávaného Emmou prepojuje okrem iného aj jeden z mnohých magických motívov knihy. Je ním figúra hlineného človeka, na iných miestach v románe označovaného tiež ako Kosť zeme, pričom reč je o akomsi magickom ochrancovi, vo všeobecnosti známom z rôznych židovských príbehov a legiend. Ten však v oboch prípadoch, v príbehu Emmy, i v príbehu starej mamy, zlyháva a svoju magickú ochrannú funkciu nedokáže naplniť.

Príbeh starej mamy však poukazuje na iný hlavný problém spojený s touto postavou, a tým je samotná téma ľudskej pamäti. Cez jej rozprávanie, dôveryhodne konštruované ako nejasne, snovo pôsobiace fragmentárne scény, sa totiž vnučka dozvedá o príbehu strácania a nachádzania pamäti ženy poznačenej hrôzami vojny. Defektnú pamäť však postave do istej miery supluje spoliehanie sa na svoje vlastné schopnosti, a tu sa dostávame k magickému aspektu románu. Stará mama totiž vďaka svojmu prsteňu a rôznym pohansky pôsobiacim rituálom ovplyvňuje svoj každodenný boj s rôznymi prekážkami života, a to najmä vlastným zabúdaním. Jedným z opakujúcich sa motívov románu je preto napríklad spomínanie prostredníctvom dotyku, resp. kreslenia symbolov do matérie múky: „Stará mama na mňa pozrie, na tvári má strach, akoby nevedela, kto som, ruka sa jej pod mojimi prstami napne, už-už si ju vytrhne, nedovolím jej to, som silnejšia než ona. Pomaly jej pohnem rukou, najprv odporuje, potom ochabne, potiahneme čiaru do múky, nieže jednu, päť naraz, päť vlnoviek, stopa piatich prstov starej mamy, vyzerajú ako vtáčie krídlo, je to krídlo, krídlo kohúta, prsty sa nám rozbehnú, obkreslíme okolo neho vtáka, hrdlo, zobák, hrebeň, chvost, nohy, ostrohy. Už zostáva len oko, zdvihnem ruku starej mamy, klepnem nechtom jej malíčka, koniec toho pohybu už patrí jej.“ (s. 444)

Múkou sa však magické motívy nekončia a autor cielene pracuje s celou plejádou početne sa vyskytujúcich a detailne vyšperkovaných predmetov viac či menej magickej povahy. Tajuplnú atmosféru príbehu autor neraz prešpikuje rôznymi zvieracími motívmi, či už sú to mravce, nápomocné pri riešení zložitého rébusu, alebo banalita akou je darček v podobe norkového kožucha: „V zrkadle vidím úsmev starej mamy, viem, že moja pokožka o chvíľu ten krém vsiakne, a vtedy sa kožuch na mňa pritisne, nalepí sa mi na telo a pokryje mi ruky a nohy, aj tvár, stane sa zo mňa čiernooká norka, prebehnem po predizbe, vyskočím na kľučku, otvorím dvere, potom vybehnem do záhrady, po kmeni orecha, pod dlhých konároch, cez plot, po cintoríne, krížom-krážom pomedzi hroby, cez zvalený zadný plot, potom cez lúku, až do lesa, a odtiaľ ďalej, preč odtiaľto, ďaleko-ďaleko. Stehná sa mi napnú, čakám, kedy sa to stane.“ (s. 408) Drsná realita je tak jemnená dotykom pôsobenia nadprirodzených síl, využívaných výlučne dvoma hlavnými ženskými postavami. Dragománove hrdinky sú preto zjavne modelované ako akési mýtické, pohanské čarodejky, symboly režimu neprispôsobivých osôb, ktoré sa metaforicky povedané snažia uniknúť rôznym nástrahám inkvizície a vyhnúť sa tak zlovestnému koncu na hranici.

Leitmotív ohňa či hranice sa pritom objavuje v románe hneď niekoľkokrát. Okrem zmienky o pálení obrazov súdruha generála a stavaní spoločnej hranice spojeného s očistným tancom Emmy a starej mamy, sa motív ohňa objavuje ako tajomné omen už v druhej kapitole románu, v Emminom sne: „Je tma, len oheň svieti, nechcem sa tam pozerať, ale neviem odvrátiť hlavu, musím sa pozerať do plameňov, v ich hĺbke vidím čierne dosky a brvná, zuhoľnatené papiere, v červenej pahrebe sa pohne čosi tmavé, nevidím, čo je to, neviem, čo je to, nechcem vedieť, čo je to.“ (s. 25) Táto nenápadná scéna z úvodu románu pritom vytvára kompozičný oblúk so záverom knihy, kde sa hranica objavuje v podobe snahy o násilné vyrovnanie sa s pohrobkami bývalého režimu. Pri výbere starej mamy ako obetného baránka sledujeme, ako sa spoločenstvo usiluje dospieť ku katarzii, absentujúcej po krvavej revolúcii. V mene hesla oko za oko, zub sa zub, si miestne spoločenstvo volí cestu násilia, aby podobne ako nenávidený minulý režim vzalo spravodlivosť do vlastných rúk a rozhodlo o vine a nevine. Postava psychickej labilnej starej mamy sa preto ocitá so slučkou na krku. Hranica tak v otázke spoločenskej situácie nadobúda platnosť symbolu prechodu od starého k novému, a v živote hrdinky Emmy, ktorá sa zhubnému vývoju udalostí snaží všemožne zabrániť, tiež evolúcie od naivného detstva k dospelosti.

Po zmienkach o rôznych aspektoch Dragománovej knihy, sa tak napokon ponúka tiež úvaha nad žánrovým zaradením románu. Nepochybne ide o román s reálnym historickým pozadím, avšak umne prekladaný prvkami magického realizmu. Tým sa však vymedzenie románu nekompletizuje. So zreteľom na vývoj hrdinky Emmy, jej prerodu z dieťaťa do aktívnej, spoločensky uvedomelej mladej ženy, možno uvažovať aj o prvkoch bildungsromanu. Príbeh by sa však pokojne dal interpretovať aj z hľadiska gender studies, keďže tromi najvýraznejšími postavami knihy sú Emma, Krisztina a stará mama. Na rozdiel od charakterovo silných ženských postáv, ktoré aktívne konajú, sa ich mužské náprotivky ukazujú ako postavy pasívne, neschopné adekvátnej reakcie, či dokonca sa vyskytujúce už po smrti. Autor tak akoby v rámci obrazu historického zlomu pochovával dominanciu krutých alfa-samcov minulého režimu a vytváral priestor pre rehabilitáciu konania ženskej postavy. V závere preto konštatujem, že Dragomán vytvoril komplexnú, žánrovo i kompozične pestrú prózu, v ktorej sa mu podarilo prepojiť viacero motivických a sujetových častí do umelecky výrazného a čitateľsky atraktívneho textu.

Preklad: Gabriela Magová

Zobraziť diskusiu (0)