Gaël Faye je mladý autor pochádzajúci z Burundi. Jeho otec pochádzal z Francúzska a matka z Rwandy, v roku 1995 sa však rodina presťahovala do Francúzska. Dôvodom bola genocída v Rwande nasledovaná občianskou vojnou. Faye pôsobí aj ako umelec v oblasti hip-hopu, no preslávil ho román Malá krajina, ktorý získal množstvo cien. Prirodzeným jazykom vyrozprávaný príbeh chlapca Gabriela, jeho kamarátov a rodiny je silným svedectvom o spoločenskej premene, kde veľké dejiny kruto zasiahli do životov bežných ľudí.

„Tá zvláštna atmosféra bola každým dňom citeľnejšia. Dokonca aj v škole sa kamaráti začali pri každej príležitosti hašteriť a nadávať si do Hutuov a Tutsiov. Pri premietaní filmu Cyrano z Bergeracu akýsi žiak dokonca poznamenal: „Pozrite, je to Tutsi, má veľký nos.“ Vo vzduchu sa vznášalo niečo nové. Bolo to cítiť bez ohľadu na to, aký ste mali nos.“

Gaby vyrastá v prostredí privilegovanej spoločenskej vrstvy. Žije v štvrti rodinných domov, jeho rodičia majú služobníctvo, on sám trávi bezstarostný čas s kamarátmi na ulici. Pomerne dlho sa v knihe vôbec nestretneme so žiadnym násilím ani chaosom vyvolaným politickým dianím. Dospelí sa snažili pred deťmi vyhýbať ťaživým témam, no politikom a armádam sú deti ľahostajné, rovnako ako im je ľahostajné utrpenie neznámych ľudí. Gaby sa postupne stane nielen svedkom pekla na Zemi, ale aj prerodom kamarátov a práve v týchto pasážach ide o mimoriadne silné posolstvo smerom k súčasnosti.

„Chcel som Ginovi povedať, že sa mýli, že to zovšeobecňuje, že ak sa budeme za všetko mstiť, vojna sa nikdy neskončí, no vzalo ma, čo práve prezradil o svojej mame. Vravel som si, že smútok mu zatemňuje rozum. Utrpenie je v hre diskusie žolíkom, prebíja všetky ostatné argumenty.“

Príťažlivosť Malej krajiny spočíva predovšetkým v pohľade malého chlapca. V jeho živote je všetko jednoduché a preto sa neváha priamo pýtať otázky, na ktoré dospelí buď nenájdu odvahu alebo ich zabalia do zložitých súvetí. Značnú časť knihy tvoria udalosti všedných dní, čítame o každodenných starostiach a radostiach detí, občas do nich preniknú aj problémy rodičov. Veľmi zaujímavá pasáž je napr. o miestnej krčme bez svetla, kde len počuť hlasy a preto postavy hocikedy ani nevedia, s kým sa vlastne rozprávajú. No keď nakoniec dôjde k obrazom utrpenia, neostanú pochybnosti o tom, že išlo o extrémnu formu násilia páchanú v záujme vyhladenia celého etnika. Nikdy si preto nesmieme povedať, že sa nás utrpenie druhých netýka, pretože keď násilie povstane, môže byť žalostne neskoro.

Gaël Faye: Malá krajina

Preklad: Veronika Maťúšová

Tatran 2019

Zobraziť diskusiu (0)