Bol raz jeden programátor menom Warren Robinett. Jeho hra Adventure pre konzolu Atari zaznamenala famózny úspech. No spoločnosť v tej dobe nezverejňovala mená tvorov hier. A tak sa Robinett rozhodol schovať svoje meno do samotnej hry. V jednom z labyrintov ukryl kľúč. Ak ho nájdete (vlastne je to len taká drobná šedá bodka s veľkosťou jediného pixelu...), odomkne dvere do tajnej miestnosti, kde sa objaví nápis: „Vytvoril Warren Robinett."

Tak sa začína Anorakova výzva, závet milionára a majiteľa spoločnosti GSS Jamesa Hallidaya. Tak ako Robinett, aj on zakódoval do svojho majstrovského diela zvaného OASIS, obrovskej online simulácie obsahujúcej tisícky virtuálnych svetov, zlaté vajce – čosi ako svoj podpis. A celé dedičstvo venuje tomu, kto ho nájde. Začína sa skutočná hystéria. Hľadanie vajca je imerzná videohra budúcnosti odohrávajúca sa vo virtuálne realite, no zároveň obsahujúca desiatky prastarých arkád, plošinoviek a adventúr! Šancu nájsť tento svätý Grál má iba prvotriedny znalec popkultúry 80. rokov, doby Hallidayovho detstva a predmetu jeho celoživotnej fascinácie. Skúšajú to však všetci. Svet roku 2045 je totiž v troskách – nedostatok elektriny, zničená klíma, hladomor, bieda, choroby... OASIS, návykový ako droga a takmer zadarmo, predstavuje jediný útek z bezútešnej reality bezprizorných más.

Z deja netreba prezrádzať viac, je doslova napumpovaný akčnými udalosťami. Fabula je v podstate postavená na simulovaní hrania videohry s opakujúcimi sa situáciami: levely so stúpajúcou obtiažnosťou, plnenie misií, zbieranie čarovných predmetov atď. Skúsme sa radšej trochu poprechádzať po svete, v ktorom sa príbeh odohráva! Opisy toho skutočného, postkatastrofického, sú obmedzené na minimum. To podstatné (väčšina deja knihy) sa totiž odohráva v OASISe! Tento rozsiahly vesmír obsahujúci mnoho rôznych svetov tvorí dvadsaťsedem rovnakých „sektorov" v tvare kocky, a v každom sa nachádzajú stovky rozličných planét. Napr. planéta Incipio uprostred prvého sektora, kde sa rodia noví avatari; planéta Ludus, pokrytá tisíckami identických škôl apod. Okrem toho umožňuje OASIS vychytávky ako beh vo vesmíre, „hranie filmu" (imerzné interaktívne hry, tzv. synchróny), či zmenšenie vesmírnej lode na veľkosť angličáku.

Na druhej strane krátera blikalo niekoľko pixelov. Rozbehol som sa... (...) Vzápätí maličký robot narástol do takmer stometrovej výšky.

Nevýhodou tak komplexného sveta je, že v knihe musíte venovať veľa priestoru jeho opisu a uvedeniu čitateľa do spočiatku neznámeho prostredia, aby sa v ňom zorientoval a osvojil si jeho pravidlá. Rozprávač tak musí prakticky neustále (nielen na začiatku) niečo vysvetľovať a zdôvodňovať, ako a prečo to a to funguje tak a tak. Cline sa snaží pokryť všetky možné trhliny a „nedovysvetlené" miesta a viac-menej sa mu to aj darí; hoci za cenu, že nevyhnutné opisy reálií miestami trochu brzdia dej a spomaľujú rozprávanie. Lenže to je tak našliapnuté, že mu to ani najmenej neublíži!

V takom rozsiahlom projekte sa samozrejme sem-tam pritrafí aj nejaké tá logická nedokonalosť. Napr. ani nedostatok elektrickej energie nebráni tomu, aby aj tí najchudobnejší mohli tráviť desiatky hodín v simulácii; stačí párkrát otočiť pedálmi a nabiť dynamo... Nuž, budiž. Zaujímavosťou je, že aj vo virtuálnej realite musíte cestovať (a dokonca si kúpiť lístok...); keď chcete ísť k hore, treba k nej normálne dokráčať, predmety stoja toľko, čo v skutočnom svete apod. Skrátka, fungujú tu „nekompromisné" pravidlá bežnej reality, akurát vylepšené technológiou (vesmírne lode, superzbrane) alebo mágiou. Avšak na druhej strane, kedže „ planéty v simulácii neboli skutočné, nemuseli sa riadiť prírodnými zákonmi. Na Luduse tak vládol večný deň." Samostatnou kapitolou je „hranie hry v hre", simulácia vnútri simulácie a podobné viacvrstevné „matrioškové" situácie. Napr. keď má hrdina v OASISe v rámci hry bojovať so starobylým démonom, prebieha to tak, že sa obaja chopia joystickov a rozdajú si partiu inej hry na starobylom automate... :)

Zabudol som, že môj avatar sedí v Hallidayovej detskej izbe a ja som v skutočnosti vo svojej skrýši, schúlený pri elektrickom ohrievači ťukám prstami do vzduchu pred sebou (...) Všetky vrstvy pre mňa prestali existovať a ponoril som sa do hry v hre.

Ready Player One sa od svojho vyjdenia v roku 2011 už stihol stať bezmála bibliou všetkých geekov, milovníkov fantasy, sci-fi a popkultúry predovšetkým mýtických 80. rokov. Jedným z ikonických predmetov tejto dekády, éry 16-bitových videohier, je bezpochyby hrací automat. Aj Wadea, protagonistu románu, privádza priam do hypnotického tranzu. Tento hacker vo voľnom čase je prototypom toho, čo sa dnes označuje ako nerd či geek. Počítač je jeho druhé ja, vie aj v spánku odrecitovať repliky svojich obľúbených filmov a pozná všetky piesne Rush naspamäť. Nie je náhoda, že jeho nickom je Parsifal – nielen preto, že si píše denník Grálu, a práve tento udatný rytier ho podľa mýtu našiel ako prvý. Parsifal bol totiž aj prototypom rytiera-panica: mladého a neskúseného, „čistého" a o to horlivejšieho hľadača posvätnej relikvie. Vo Wadeovom prípade je pravda „panictvo" skôr nechcené dieťa, keďže v skutočnom svete neoplýva príliš rytierskym vzhľadom. To sa však azda čoskoro zmení, spolu s ním totiž o zlaté vajce bojuje aj blogerka Art3mis, do ktorej je už roky tajne zamilovaný. Sú síce konkurenti, avšak...

„Urob mi jednu láskavosť. Snaž sa svoje schopnosti využívať iba v mene dobra. Platí?"

V závere nechýba ani poučenie: že priatelia sú dôležitejší ako sláva a peniaze; že byť súčasťou tímu je správnejšie ako hrať na vlastné tričko; že Halliday možno naozaj chcel, aby prvý kľúč našiel iba skutočný hrdina – s dušou nevinného, skazenosťou nepoznačeného dieťaťa. A napokon to najhlavnejšie: že skutočný svet je predsa len... skutočný! Aj Halliday nakoniec pochopil, že „hoci realita je neraz desivá a bolestivá, je to jediné miesto, kde môžeš nájsť skutočné šťastie." A Wade si uvedomí, že sú chvíle, ktoré prežiť „naozaj" je lepšie ako tá najúžasnejšia simulácia.

Väčšmi než čokoľvek som si želal stretnúť Art3mis v skutočnom živote. (...) Toto je prvý raz, čo nemám ani najmenšiu chuť nalogovať sa do OASIS-u.

Fiktívny OASIS vyšiel podľa románu v decembri 2012 – teda zhruba v rovnakej dobe ako reálna kniha. Podobné „marketingové" hračky s presahom fiktívneho príbehu či predmetu do reálneho sveta môžu byť pútavé (naposledy napríklad v prípade románu A je tu zas Timura Vermesa). Aj u našich západných susedov bola knižka vydaná už v roku 2012, no napriek tomu z doteraz neznámych príčin čitateľskú verejnosť nezaujala. Teraz má druhú šancu, a myslím, že si ju naozaj zaslúži. V marci 2018 mal premiéru tiež film v réžii Stevena Spielberga (ktorého staré filmy sú mimochodom v knihe zmieňované tiež...).

A na záver ešte jedna otázka: Prečo Halliday spomínal s takou nostalgiou na svoje inak dosť mizerná detstvo a navždy ho zakonzervoval v OASISe? Odpoveď je zrejmá: pretože napriek všetkému to bolo – detstvo. Veď viete, čo vravel Malý princ: každý dospelý raz bol dieťaťom. A každý muž malým chlapcom. S joystickom v rukách, drtiaci svoju obľúbenú strieľačku.

Daniel Kováčik

Zobraziť diskusiu (0)