Štyristo obyvateľov, zopár desiatok rodinných a tri obytné domy, bitúnok, mliekáreň, obchodné družstvo a pletiareň. Štyristo duší, presne toľko životov, túžob, snov, obáv a strachov. Nič viac a nič menej, toto všetko sa ligoce v letnom svetle, po ktorom príde noc, tma tmúca, naplnená hviezdami a všetkými záhadami, ktoré nám nie je súdené rozlúštiť. Mimochodom, tma, noc, hviezdy... a sny.

... za noc sme už zodpovednosť neniesli a nikdy nebudeme, noc je nezodpovedná, o niekoľko centimetrov narastieme, alebo sa, naopak, o štrnásť zmenšíme, hnedé oči sa premenia na žlté, myš napadne mačku, pes sa premení na sluku a bozkávame pery, ktoré by sme nikdy bozkať nemali.

...svet je plný snov, ktoré sa nikdy nesplnia, vyparia sa, potom sa ako rosa usadia na nebi a tam sa premenia na hviezdy na nočnej oblohe.

Takýto svet pre nás s láskou a vtipom stvoril Jón Kalman Stefánsson vo svojom románe Letné svetlo a potom príde noc, do takýchto na prvý pohľad exotických kulís rozmiestnil ľudské osudy, takto sa pomaly pod islandským nebom, raz v zime a raz v zbesilom lete (niekedy až v sedemnásťstupňovej horúčave) dozvedáme o tom, čo sa stane, ak sa jednému úspešnému mužovi s modernými oblekmi a novým Range Roverom začne snívať po latinsky, alebo o tom, prečo má dedina, v ktorej neexistuje kriminalita, až dvoch policajtov, a tiež o tom, prečo pokojná a mierna Ásdís jedného dňa podrezala kohúta a postrieľala šteňatá.

Spolu so všetkými chlapmi z dediny tajíme dych, keď pozorujeme Elísabet v čiernych zamatových šatách („dočerta, pomysleli sme si, snáď pod šatami nie je úplne nahá“), prechádzame sa po vzdialenom vidieku, nakúkame ľuďom do okien, do hláv a sŕdc a už nám nepripadá Island tak exotický, už sa nám nezdajú vystrašení Kjartan a Dávid v sklade plnom duchov takí cudzí. Všetci títo ľudkovia, dedinčania a farmári, Elísabet, Kristín, Jónas, Sigrídur, to všetko sme my.

Tak ako my sa snažia žiť svoje životy, tak ako my hľadajú slobodu, ale najmä milujú a niekedy bojujú s túžbami. Stávajú sa aktérmi tých najkrajších milostných príbehov a chcú vedieť, či to všetko, čo prežívajú, má nejaký zmysel, a ak áno, aký.

Čas plynie, prúdi cez nás, a preto starneme. Po sto rokoch sa ocitneme v zemi, nezostane z nás nič iba kosti a prípadne jedna titánová skrutka, ktorú nám zubár navŕtal do zubu v hornej čeľusti, aby pridržiavala implantát. Človek ani zďaleka nie je taký trvanlivý ako titán a jeho príbeh by sa dal opísať nasledovne: to, čo má v srdci, to, čo má v kostiach, v krvi, a potom pohyb rúk v jeden októbrový večer.

Najsympatickejšie na Stefanssónovi je to, že sa iba nepýta, on aj odpovedá. Aj keď odpovede, ktoré ukradomky zahliadneme v skladačke obyčajných ľudských príbehov, je ťažké vyjadriť slovami.

Načo som vôbec žila, spýtala sa naša príbuzná na smrteľnej posteli, otvorili sme ústa, že jej odpovieme, hoci odpoveď sme nepoznali, a vtedy umrela, lebo smrť je vždy o krok pred nami.

Rozprávame, píšeme, spomíname veľké i malé udalosti, a tým sa pokúšame pochopiť, s niečím s vysporiadať, možno so samotnou podstatou, ktorá nám však neustále uniká ako dúha. Dávne príbehy hovoria, že človek nesmie vzhliadnuť na Boha, bolo by mu to osudným, a niečo podobné isto platí aj o tom, čo hľadáme my – samotné hľadanie je cieľom, odpoveď by nás oň pripravila. A je to, samozrejme, hľadanie, čo nás učí slovám, ktoré opisujú svit hviezd, mlčanie rýb, úsmev a smútok, koniec sveta a letné svetlo. Máme okrem bozkávania pier nejakú úlohu? Vieš, napríklad, ako sa povie túžim po tebe po latinsky?

Vďaka tejto knihe ale nemusíme čakať, kým sa aj nám začne snívať po latinsky. Nikto sa nás nemusí opýtať: Tu igitur nihil vidis? Nemusíme za jasnej noci cez strešné okno ďalekohľadom pozorovať vesmír, čo nás obklopuje. Vďaka tejto knihe vidíme všetky hviezdy zblízka, všetky sú na dosah ruky. Nemusíme sa trápiť, namáhavo pátrať po zmysle života. Tu ho máme na dlani, stačí ho zachytiť. Máme snáď inú, väčšiu úlohu, ako je bozkávanie pier?

Ak si aj hneď na túto otázku neodpovieme, nevadí. Náš severský priateľ Jón je láskavý:

No život sa hýbe všetkými smermi a nakoniec skončí uprostred vety; občas nie je nič lepšie, než skoro vstať, zahľadieť sa na morskú hladinu a čas nechať plynúť.

Jón Kálman Steffanson
Letné svetlo a potom príde noc
Artforum 2014
preklad Zuzana Stankovitsova

Zobraziť diskusiu (0)