Príbehy o láske (i nenávisti) medzi ženou a mužom; o láske (i nenávisti)

medzi dušou a telom; o nenávisti (a láske nie) medzi človekom a

totalitným štátom z dôb, keď strihanie ostnatých drôtov nebolo ani len v

dohľadne, keď niektorí boli rovnejší ako iní, keď život neprináležal

ani človeku, ani Bohu, ale komunistom.

.......
ukázka:

1.

Ako mám vedieť, čo sa deje so ženou? Príroda si ju vytvára na obraz svoj... a ja sa len vyjavene prizerám. Pozeráme na ne, staviame im domy, hráme a spievame im, píšeme o nich, obdarúvame ich vynálezmi, nútime ich pracovať, rozdeľujeme ich do štátov a udržiavame v strachu, že raz nás to prestane baviť a všetko zmárnime. Lebo sami plačeme nad tým, akí sme zbytoční. Čo na tom, že nemám pravdu...
Táňa mi pošepkala nejaké slovíčka a za roletou bzučala včela, ktorá
sa odvážila vyletieť až na piate poschodie.
„Nehovor také veci,“ poprosil som ju.
Ale pošepkala mi ich znovu, ešte krajšie.
... ani to, že ma miluje, ma nepresvedčí o opaku.

2.

Bartolomej v mojich očiach určite nenašiel nič. Bol som o tom presvedčený a zazlieval som mu, že na mňa takto išiel. Narodil som sa tu a ostanem tu, už len pre poriadok. Je to moja jediná slobodná voľba a len tak ľahko sa jej nepustím. A už dosť!
Kráčal som v ústrety vysokej čiernovláske v dlhej sukni a v čiernych papučkách. Prešla pomimo a nezavadila o mňa ani úchytkom. Zato keď som sa obzrel, hľadeli sme si do tvárí...
V meste sa ľudia vlnili v rozpálenom vzduchu a asfaltové chodníky strácali farbu, oslepovali ma, márne som sa zachytával tmavých tričiek, slnko by v ten deň rozžiarilo aj funebrákov frak. Zavrel som oči a čakal na autobus. Odrazu som pocítil strach. Ten strach, o ktorom vieme len to, že ho máme, ale nepoznáme jeho pôvod. Chvíľu som dúfal, že sa z neho vykľuje niečo obyčajné, napríklad zistenie, že som zabudol nakúpiť. Ale nebolo to ono. Prehŕňal som sa v známych depresiách, ale ani jedna sa nehodila. Potom prišiel autobus, vstúpil som na schodíky, a vtedy som na to prišiel. Bol to ten najnepríjemnejší strach, preto mi tak dlho trvalo, kým som ho objavil: strach zo života, ktorý mám prežiť. Zamrzelo ma to, ale už tu raz bol a nedalo sa nič robiť. Čert aby to vzal. S takým strachom sa človeku ani nechce žiť. Polomŕtvy vliekol som telo domov. Mal som pred očami celú svoju budúcnosť. A zatúžil som po inom svete, po inej zemeguli.

3.

Ale teraz sedím vo svojej izbe, je za mnou dlhý čas úseku života, vonku sa už zase začína jar a bolo by namieste odpočívať v údive, lebo tým, že sa divím, som si istý. Úprimne ma prekvapuje, že tak málo som schopný chápať podstatu diania, ak totiž jestvuje predstava. Ešte pred pár rokmi som mal dojem, že som pomerne múdry, alebo že mám na to aspoň predpoklady. S ľútosťou konštatujem, že múdrosť nespočíva v reflektovaní skutočnosti, ale v jej rozoberaní a opätovnom skladaní (dokonca ani to nemám z vlastnej hlavy), a že teda k takému niečomu mám naozaj ďaleko. Jednoduchí ľudia radi hovoria: ja na také niečo nemám hlavu. Považoval som to za afekt a za cnosť z núdze. Ale čo s tým, keď je to naozaj tak? Keď na to asi naozaj nemám hlavu?

4.

Dopočuli sme sa, že v Poľsku je sloboda a chceli sme ju vidieť. Chodili sme mestom, okukávali plagáty s textami Preč s cenzúrou, ochutnávali sme rafinované bezmäsité jedlá v pouličných baroch; navečer prestalo pršať. Vošli sme do starého mesta, ktoré vraj Poliaci znovu postavili; v uličkách odrazu zavládol pokoj a tiché dielo čohosi kohosi, v starom meste je to ako v tmavom lese, obloha vysoko nad korunami a máte pocit, že stromy na vás pozerajú. Mačacie hlavy, ktoré za vojny vyletúvali zo zeme ako kŕdle vrabcov, ležali znovu poukladané v zemi. V teniskách
sa po nich nechodí dobre, ale išli sme ďalej, lebo nejaký zvuk, nejaký tón nás lákal. Za každým rohom bol jasnejší, bolo to viac tónov, čoraz väčšmi ich pribúdalo a hlasneli, a potom, ako keď otvoríte dvere do diskotéky, ovalí vás hudba, nádherná trúbka a saxofón, bubny a basa; zastal
som na rohu námestia, zízal nesmierne, lebo uprostred hrala kapela a okolo nej sa tancovalo. A potom sme sa už ponáhľali, lebo aj my sme chceli tancovať, utekal som tancovať a batoh mi poskakoval na chrbte, tí mladí chalani hrali ako o dušu, nič nevideli, akoby im bolo jedno, či ich počúvajú, len hrali uprostred námestia a vo svetle štylizovaných lámp som videl, ako sa im nadúvajú líca a navierajú žily.
No a keď som sa vrátil, namiesto otca som našiel doma malého kocúrika s ružovým nosom a blbým ksichtíkom, ocikal mi papuče, takže som vyšiel na dvor v otcových, a pili sme tam s mamou a Peťom kávu, mame za tie dni sčerveneli oči a z úst jej občas vykĺzlo nepekné slovo, páčilo sa mi tiež, že sa nevzťahovali na otcove knihy a jeho vinu. Sadala na mňa odovzdanosť, cítil som, že sa závratnou rýchlosťou zmierujem so všetkým, ostatne, všetci sme to čakali a v tej chvíli som si uvedomoval, že sa iba napĺňa to, čo ostalo nenaplnené. Nad hlavami nám voňal orgován a ja som rozkošnícky nastavoval tvár májovému slnku a zatváral nevyspaté oči.

5.

Na ostrove sme si ľahli na holý štrk, nasávali sme do seba teplo hladkých kameňov a ďalej sme sa rozprávali, dlho, vážne a neprirodzene, nachádzali sme sa v rozhovore ako v nejakom lepšom a zaujímavom svete, kde pomenované veci dostávajú tvár; obklopovali sme sa nimi, kým som nezacítil, že ma zavaľujú, potom sme skočili do chladnej priezračnej vody, ktorá zo mňa všetko vypila. Aj dnes sa hrozím tohto množstva pomenovaných vecí, pribúdajú každým dňom a neviem, ako sa ich striasť.

6.

Ale márnosť sa ma držala v tejto belasej vode, nevyhnal som ju ani vyčerpanosťou. Prvý z dvoch mesiacov, ktoré som ukradol štátu, lebo som odmietol pracovať, uplynul a videl som, že ten čas vôbec nie je môj, nepatril mne, ako som dúfal, rozdeľoval som ho medzi iných tak, ako som to nechcel. Ako som to chcel, to sa už nepamätám, ale pohľad na moju smutnú mamu, dotyk slnka, ktorý roztápal odhodlanosť na ospanlivú malátnosť, dve správy o otcovi, jedna, že prišiel o predný zub, ktorý ostal v chlebe, a druhá, že schudol pätnásť kíl, to všetko, a okrem toho lesklé kruhy opaľovacích olejov na vode, ma napĺňalo bezradnosťou. Táňu prijali na vysokú školu a v Danici neklamne pučal život, ale oboje bez mojej zásluhy, a tak som sa len tešil na účet iných, a také niečo strašne demoralizuje.

7.

Takáto únava zväčša rozjasní hlavu, uvažoval som, využijem ju
teda. Sadol som si k stroju a položil som si základnú otázku: „Čo som?“
„Hovno,“ vyklopkali prsty.
Ech, takto to nejde, nepredstierajme si, že sme prišli na niečo nové. Vôbec si nemyslíme, že som hovno, problém je len, ako dokázať, že som čosi. Dokázať komu? Táni, pochopiteľne, lebo v jej krásnej hlave žijú tajomné myšlienky a z belasých očí žiari sebavedomie, o ktorom možno ani ona sama nevie, istota predurčenia. To isté očakáva aj odo mňa, hm. Ale ako to splníš, bez škôl, bez fantázie a – ach, bože, čo ak naozaj? – bez inteligencie? Tak tak, rozmýšľal som, neodvracaj sa od nepríjemnej témy – čo ak si hlúpy?

8.

Slnko zapadalo ako vždy nad Rakúskom a zmocnil sa ma obligátny pocit.
„Can you see that?“ mávol som rukou na tú stranu.
„Oh, yes, very nice.“
Nebo sa sfarbilo do červeno-zlatova.
„I know. Ja znaju,“ povedal po prvý raz vážne.
Musel to byť pondelok, lebo reštaurácia na Hrade bola zatvorená.
Sadli sme si na múrik, odkiaľ vidieť Dóm, Michalskú vežu a slovnaftárske ohne.
Sam otvoril kufrík na husle, neboli to však husle, ale saxofón.
„What do you want to hear?“
„Play what you want,“ povedala Táňa a ja som prikývol. Tak teda hral.
Prvý raz som počul saxofón zblízka a Táňa takisto. Sedela pri ňom z druhej strany, pod nami ležalo mesto a on trúbil do toho plechu tak, že plač letel nad strechami až k radnici, k Manderláku, až k Dunaju, Američan ho vysielal našpúlenými mosadznými ústami na všetky strany. Strechy sa krčili pod touto paľbou, alebo sa mi to len zdalo, lebo na chvíľu sa rúcali vežiaky aj s tými ministerstvami a hotelom pre policajtov. Dychčal ako maratónec, a keď dohral, sliny mu ešte tiekli
po brade a už sa spýtal: „Did you like that?“
Táňa neodvetila, len naňho neveriaco pozerala zospodu s nachýlenou
hlavou. Často som na sebe cítil tento pohľad, vynášala ma ním do nebies medzi bohov.
9.

„Neboj sa, Milan,“ zvážnela Danica, „všetko sa stane tak, ako sa má stať.“
„Veď práve,“ zamrmlal som, „bohvie, čo sa na mňa chystá.“
Postáli so mnou v predsieni, keď som sa obliekal, a ja som celou cestou rozmýšľal, ako sa to dá normálne povedať, keď som niekomu vďačný už len za to, že existuje. Kým som prišiel domov, uznal som, že sa to normálne povedať nedá.
Na našom svahu za domom stiekol z lanskej trávy posledný sneh tejto zimy, stál som na balkóne a pozeral na súmrak. Do Bratislavy vrazí jar ako výbuch termojadrovej bomby, odrazu je teplo, nadbytok svetla, ľudí to opije a motajú sa z toho po uliciach. Je to jediný deň v roku, keď máte pocit, že keby ste sa, napríklad, kúpali vo fontáne, nepríde polícia, ale ostatní obyvatelia sa s nadšením okúpu tiež.

10.

Táňa nič nestihne a niekedy mám podozrenie, že čas, v ktorom žije, je iný ako môj. Všetko robí pomaly, pomaly umýva riad, pomaly sa oblieka, pomaly píše, a hádam preto tak rada pláva, lebo voda spomaľuje pohyby. Keď sme predošlý večer balili a chystali sa na vlak, vychádzala z kúpeľne v kvietkovanom kúpacom plášti, musela si ho pridržiavať rukou, lebo šnúrku v páse niekde stratila a druhou rukou sa pokúšala zbaliť si batoh, kým pomaly, pomaly prichádzala na to, že ten pokus je beznádejný, rozhodla sa použiť obe ruky, obetovať svoj plášť, ktorý sa bezstarostne otvoril, a ja som bezmocne pozeral na rozhojdané prsia, ako sa poslušne kolíšu podľa jej námesačných pohybov. Nenašiel som v sebe dosť romantizmu, hoci som vedel, že Táňa by sa len usmiala. Bola vždy pripravená na lásku aj napriek tomu, že jej nahota bola skôr detský omyl, a nie zámer. Usmiala by sa a obrátila by ku mne svoje myšlienky. Podozrievam ju totiž, že pomalá je preto, lebo stále myslí na čosi dôležité, na čosi, o čom ja nič netuším. Mučivo pomaly sa pripravovala na cestu a vlak sme stihli v poslednej chvíli.

Zobraziť diskusiu (0)