Medzi populačným rastom a sexuálnym puritánstvom
V knižnej edícii Denníka N vychádza kniha venovaná potratom a ich úlohe v slovenských kultúrnych vojnách. O téme interrupcií sa v parlamente od vzniku Slovenskej republiky hlasovalo celkovo 11-krát. Zaoberajú sa ňou konzervatívci aj liberáli, mečiarovci aj kotlebovci a najnovšie kolo rokovaní sa rozbehne teraz v lete. Kam až siahajú korene kultúrnych vojen dneška a prečo sa vedú predovšetkým o prípustnosť umelého prerušenia tehotenstva? Čo hovorili o potratoch ľudáci, čo chudobné robotníčky a čo komunistický režim? Zmenili sa za sto rokov argumenty v prospech práv žien?
Niekedy v lete 1940 predstavitelia Slovensko-nemeckej spoločnosti navštívili v delikátnej záležitosti doktora Straku, referenta pre zdravotníctvo na ministerstve vnútra Slovenského štátu. Slovensko-nemecká spoločnosť, ktorá si kládla za cieľ zveľaďovať spoluprácu medzi Slovákmi a ich „pánmi ochrancami“ z nacistického Nemecka, si po svojom vzniku v roku 1939 paradoxne nevedela nájsť pole pôsobnosti. Novú šancu jej predstavitelia vycítili po rozhovoroch Adolfa Hitlera so slovenskými politikmi na čele s prezidentom Jozefom Tisom v lete 1940, v dôsledku ktorých sa posilnilo takzvané radikálne krídlo okolo zakladateľa Slovensko-nemeckej spoločnosti, ministerského predsedu Vojtecha Tuku, a veliteľa Hlinkovej gardy Alexandra Macha. Tuka následne vyhlásil etapu budovania „slovenského národného socializmu“, ktorý mal v predstavách ľudáckych ideológov skĺbiť predovšetkým sociálne prvky nacizmu s katolicizmom a slovenským nacionalizmom.
Jeden z prejavov tohto úsilia predstavovala spolupráca na poli kultúry a osvety. Na Slovensko sa chystala úspešná výstava drážďanského Múzea hygieny o podstate ľudského života, v ktorej centre stála vízia zdravím prekypujúceho „nového človeka“. V jej rámci bol prezentovaný slávny exponát „skleneného človeka“ (Der gläserne Mensch), pod špeciálnou fóliou vystavujúceho na obdiv vypreparované ľudské orgány. Na požiadavku zástupcov Slovensko-nemeckej spoločnosti, aby návštevu výstavy odporučil slovenským školám, však doktor Straka reagoval odmietavo, pretože „sklenený človek“ vraj ukazoval návštevníkom genitálie. Nepomohlo ani uisťovanie, že pohlavné orgány „nebudú osvetlené“, ako cirkevným predstaviteľom sľuboval prednosta zdravotného oddelenia na ministerstve vnútra. Biskupský zbor vraj nikdy nedovolí, aby výstavu navštevovali školopovinné deti, navyše keď súčasťou výstavy boli okrem genitálií aj obrázky embryí. Potom, čo zástupcovia Slovensko-nemeckej spoločnosti nad takýmto „spiatočníckym postojom“ vyjadrili počudovanie, doktor Straka ešte doplnil, že tvrdenie oficiálneho sprievodcu po výstave, podľa ktorého „nevieme, odkiaľ pochádza život“, predstavuje „herézu“ a biskupi preto šírenie brožúrky nikdy nedovolia.[1]
Štát v tomto prípade vyšiel cirkvi v ústrety. Vydavatelia brožúrky o drážďanskej výstave námietky cirkevných predstaviteľov vskutku zohľadnili: „Pôvod a cieľ života nám jasne určuje náš kresťanský svetonázor a jeho zásady.“[2] Podobne sa vyjadril fejtonista straníckych novín Slovák, podľa ktorého na otázky o vzniku života „nám odpoveď dáva jedine – Boh“.[3] Na druhej strane, „sklenený človek“, hlavná atrakcia výstavy, trónil na čestnom mieste: na zachovanej čiernobielej fotografii je osvetlený zdola a genitálie zakryté nie sú.
Výstava Človek – zázrak života sa z Bratislavy presunula na Spiš, odtiaľ do Žiliny a nakoniec do Zvolena. Navštívili ju desaťtisíce ľudí, školy mali zľavu na železnici a celkovo sa dá povedať, že výstava mala fenomenálny úspech. V roku 1943 sa výstava Človek – zázrak života dostala aj do ďalších slovenských miest, napríklad do Nitry.[4]
Úspech výstavy na agrárnom a z nemeckého pohľadu zaostalom Slovensku mal nečakanú dohru. Podobne ako Führer podľa oficiálnej propagandy „daroval Slovákom štát“, aj riaditeľ drážďanského Múzea hygieny prejavil nezvyčajnú štedrosť. Z jeho popudu a na nemecké náklady vzniklo v roku 1941 Slovenské múzeum hygieny, zmenšená kópia drážďanského originálu, ktorá sa nasťahovala do barokovej budovy bývalých kasární na mieste dnešnej Slovenskej národnej galérie na nábreží Dunaja, kde pôsobila až do roku 1945. Na vtedajšiu dobu technologicky náročné exponáty a simulácie informovali o stave ľudského tela, o fungovaní jednotlivých orgánov, ale aj o telesných poruchách a chorobách, ktorým sa bolo treba vyhýbať. Nechýbala ani ideológia a propaganda: v hlavnej miestnosti sa nachádzali busty Hlinku, Tisa a Hitlera či gardistické zástavy.[5]
Kým tajomstvo života v kresťanskom duchu bolo predmetom sporov a napokon aj úspešnej intervencie jeho správcov, o vlastnom posolstve brožúrky k drážďanskej výstave zjavne panovala zhoda tak medzi katolíckymi konzervatívcami, ako aj nacionálnymi socialistami z okruhu Slovensko-nemeckej spoločnosti: „Povinnosťou každého človeka je starať sa o svoje zdravie. Tam, kde je zdravý jednotlivec, je zdravá i rodina i obec i národ. Chorý národ chradne, hynie, umiera ako nezdravý strom. Zdravý národ je silný, vyvíja sa, mohutnie. Zdravý národ má i zdravého ducha, vie pracovať, tvoriť, závodiť, a preto sa nestratí pod slncom a nikto ho nevymaže z dejín. Len čo je zdravé, má právo na život, lebo v tom je elán, odvaha, vôľa. Je povinnosťou každého človeka, každého člena národa, aby si toto uvedomil a aby sa postavil do bojového šíku proti nezdravote a jej zárodkom.“[6]
Do akej miery boli tieto názory rozšírené v prostredí slovenského katolicizmu, potvrdzuje postoj slovenských biskupov, ktorý sekčný šéf doktor Straka uviedol na ilustráciu zástupcom Slovensko-nemeckej spoločnosti. Šlo o propagačný plagát Andreja Kováčika pre Slovenské ústredie starostlivosti o mládež zobrazujúci matku, ako dojčí dieťa. Obe postavy sú oblečené v krojoch, matka má odhalenú väčšiu časť prsníka. V pozadí je mapa Slovenska – bez južných území odstúpených po Viedenskej arbitráži Maďarsku – a pod vyobrazením sa na bielom pozadí skvie červeno-modrý nápis: „Zdravé dieťa v rodine, zdravý občan v dedine, zdravý národ v krajine, taký národ nezhynie!“ Nad nacionalistickým motívom dojčiacej matky bdie v pravom hornom rohu Madona s dieťaťom, vznášajúca sa na obláčiku a vysielajúca blahodarné lúče na svoj národ, zatiaľ čo v ľavom hornom rohu tróni dvojkríž na trojvrší.
V tomto prípade však snaha o syntézu katolicizmu s nacionalizmom plody nepriniesla. Po proteste biskupského úradu v Bratislave bol leták stiahnutý z obehu. Nie pre principiálny nesúhlas s miešaním náboženstva a politiky, ale pre napoly odhalený prsník dojčiacej matky. Skutočnosť, ktorá podľa nemeckého agenta vyvolala na Slovensku všeobecné pobavenie.
[1] Bundesarchiv Berlin-Lichterfelde, fond R70/112, list 77.
[2]Život. Výstava dráždianskeho múzea hygieny, s. 4.
[3] Pol hodinky na hygienickej výstave: „Človek – zázrak života“, Slovák, 25. 8. 1940, s. 7.
[4] Miroslav Palárik, Príspevok k dejinám múzejných činností na Slovensku, in: Studia historica Nitriensia, Nitra 2006, s. 252 – 259.
[5] Zuzana Falathová, Múzejníctvo a výstavníctvo v Bratislave počas obdobia Slovenskej republiky (1939 – 1945), diplomová práca, Bratislava 2016, s. 32.
[6]Život. Výstava dráždianskeho múzea hygieny, s. 3.
