V zovretí mrazu a strachu
Príbeh sa odohráva počas niekoľkých dní treskúcej zimy v roku, ktorého presný letopočet môžeme len približne odhadnúť. Do bližšie nešpecifikovaného (maďarského) mesta práve zavítal čudný sprievod. Akýsi záhadný cirkus, ktorý ponúka možnosť vidieť čosi celkom nezvyčajné. Vypchávku ozrutnej veľryby, ktorej desivá prítomnosť priťahuje pozornosť širokého okolia sformovaného do temnej ľudovej masy neveštiacej nič dobré. Šíria sa fámy, že veľryba je sám diabolský Leviatan, predznamenávajúci blízky pád sveta. Prepuká všeobecná paranoja, zaraz prerastajúca do prudkých pouličných lynčov a nepokojov. Starý poriadok sa pod ťarchou zločinných výbojov razom rúca a z jeho trosiek vzíde nové spoločenské usporiadanie s čerstvou politickou štruktúrou.

Vedieť v tom plávať
Povedzme, že i takto môžeme významovo uchopiť Krasznahorkaiho „neuchopiteľný“ text. Text plný ohromných viet, ktorých dĺžka akoby skutočne chcela pripomínať obludné telo prehistorického monštra obývajúceho zradné morské hlbočiny. Menej skúsená čitateľská „obeť“ môže ľahko podľahnúť mohutným vírom a nebezpečným krútňavám, ktoré takýto netvor prirodzene spôsobuje, čo môže mať i fatálne následky v podobe odradenia či dokonca znechutenia. Zvýšená pozornosť a ostražité manévrovanie medzi textovým vlnobitím však napokon prinesie vskutku nevšedný umelecký zážitok synergicky prepájajúci zaujímavé idey s formálnou ekvilibristikou nie až tak často vídaných rozmerov.

Pokiaľ to mierne preženieme, mohli by sme dokonca tvrdiť, že obsahom je už len forma samotná. Až takto magicky totiž autorov rukopis pôsobí, takže si v podstate vystačí sám osebe. Rozprávanie je pri všetkej takmer až neobsiahnuteľnej členitosti na milimeter vybrúsené, takže je všetko presne na svojom mieste. Nič nechýba, nič neprevyšuje, nič nenarúša harmonickú plynulosť textu. Napriek značnej košatosti a štedrým opisným plochám, ktoré ani na moment ploché nie sú, v tých husto popísaných stránkach vybadáme i silné napätie a výraznú dynamiku. Autor s danými prvkami pracuje skutočne filigránsky, keďže ani na chvíľu nenudia. Jednému i druhému popúšťa alebo priškrcuje opraty a navyše ich zomkýna zvláštne ponurou, tuhou, akoby až hermeticky uzatvorenou atmosférou, v ktorej dominujú ľadové odtiene sivej a čiernej. Prekvapivým zistením však bolo, že organické snúbenie týchto už na pohľad ťaživých elementov vytvára nálady, ktoré pri všetkej svojráznosti môžeme označiť za provokatívne chytľavé – onen textový veľtok sa totiž pri správnom naladení na nervové zakončenia priam lepí. Možno to znie bizarne, ale vlastne prečo nie? Veď ani László Krasznahorkai nie je žiaden „štandardný“ spisovateľ, takže potom ani príliš neprekvapí pocit, že napriek (alebo práve preto?) zložitému literárnemu jazyku sú jeho výsledné obrazy vo svojej výrazovej čistote až filmovo výpravné. (Znalcom viac povedať netreba, ostatným doprajme zábavné potešenie z lúštenia tejto jemnej indície.)

Pokiaľ by sme mali vybrať jednu zásadnú, vypuklo dominujúcu emóciu tvoriacu možno i hlavnú myšlienkovú os knihy, bude to strach. Strach z nepoznaného, strach z neznámeho. Neovládateľná iracionálna praveká hrôza paralyzujúca to rozumnejšie v človeku. Zároveň tak silne vítaná matéria pre bujnejúce zlo. Zločinecká klika dokáže z takýchto podmienok ťažiť mimoriadne úspešne v prospech svojich mocenských a politických záujmov. Okrem iných aj takéto motívy v texte Lásló Krasznahorkai dôkladne analyzuje a skúma. I preto môžeme povedať, že Melanchólia vzdoru je nejakým spôsobom vizionárska spisba: jednak vzhľadom na rok vydania originálu a, žiaľ, i v súvislosti s dianím v najaktuálnejšej súčasnosti. V prvom rade však ide o vítanú a nanajvýš reprezentatívnu vzorku zo vskutku rozsiahlej i mimoriadne pestrej tvorby nevšedného maďarského literárneho virtuóza.

Hľadačom vysokého umenia s nezvyčajným výrazom ponúkajúcim však jasný zmysel môžeme len odporučiť. Takéto sa nečíta každý deň.

László Krasznahorkai: Melanchólia vzdoru

BRAK, 2020

Preklad: Gabriela Magová

424 strán

Zobraziť diskusiu (0)