VSTANE od práce v záhrade a zahľadí sa do diaľky. Z opätovného závanu vetra, z praskania vzduchu, z pohojdávania cyprusov vycítila zmenu počasia. Obráti sa a pohne sa hore kopcom k domu, prelezie úzky múrik a už cíti prvé kvapky dažďa na holých rukách. Prebehne cez terasu a rýchlo vstúpi do domu.

Nezastaví sa v kuchyni, iba tadiaľ prejde, v tme vystúpi po schodoch a pokračuje po dlhej chodbe až na jej koniec k trojuholníku svetla prenikajúcemu z otvorených dverí.

Zabočí do izby, ktorá predstavuje ďalšiu záhradu – túto tvoria stromy a záhradné besiedky namaľované na stenách a strope. V posteli leží chlap s telom vystaveným vánku, a len čo sem vojde, pomaly k nej obráti hlavu.

Každý štvrtý deň mu omýva čierne telo, pričom začína od zničených chodidiel. Namočí handričku, drží mu ju nad členkami a žmýka, vzhliadne, keď začuje mrmlanie, a vidí, že sa na ňu usmieva. Na predkoleniach sú popáleniny najhoršie. Až do purpurova. Až na kosť.

Ošetruje ho už mesiace a dobre pozná to telo, penis uložený ako morský koník, chudé úzke bedrá. Kristove bedrá, pomyslí si. Je to jej zúfalý svätý. Leží na rovnom, na chrbte, bez vankúša a hľadí na lístie namaľované na strope, na baldachýn z konárov a na belasé nebo nad ním.

Na hrudi, tam, kde je popálený menej a kde sa ho môže dotknúť, ho natiera uhličitanom zinočnatým. Zbožňuje priehlbinu pod spodným rebrom s pokožkou tvoriacou útes. Keď príde k pleciam, oveje ho, závan ho ochladí na krku a on zamrmle.

Čože? spýta sa vytrhnutá zo sústredenia.

Obráti k nej tmavú tvár so sivými očami. Ona siahne rukou do vrecka. Zubami zvlečie šupku zo slivky, odkôstkuje ju a vloží mu ovocnú dužinu do úst.

Opäť čosi šepne a vťahuje tým pozorné srdce mladej ošetrovateľky so sebou tam, kde sa zdržiava jeho myseľ, do studne pamäti, v ktorej ostáva celkom ponorený celé mesiace pred smrťou.

Chlap v izbe pokojne odrieka príbehy, ktoré hladko ako jastrab kĺžu z jednej roviny do druhej. Ocitol sa v maľovanej besiedke obrastenej prevísajúcimi kvetinami a mocnými konármi obrovských stromov. Spomína na pikniky, na ženu, ktorá mu bozkávala všetky časti tela, teraz zoškvareného na odtieň baklažánu.

Počas týždňov strávených na púšti som zabudol hľadieť na mesiac, tak ako ženatý muž možno celé dni ani raz nepozrie do tváre vlastnej manželky. Nie sú to hriechy zo zanedbania, skôr znak roztržitosti.

Očami visí na tvári mladej ženy. Ak pohne hlavou ona, aj jeho upretý pohľad sa prenesie na stenu vedľa. Žena sa nakloní dopredu. Z čoho sú tie popáleniny?

Je neskoré popoludnie. Chlapove ruky sa pohrávajú s okrajom prikrývky, hladká ju opačnou stranou prstov.

Zrútil som sa v plameňoch do púšte.

Našli ma, spravili akýsi čln z vetvičiek a ťahali ma po púšti. Bolo to v Piesočnom mori. Z času na čas sme prechádzali korytami vyschnutých riek. Nomádi, viete? Beduíni. Keď lietadlo dopadlo na zem, piesok sám zahasil oheň. Videli ma, ako som z neho vystúpil nahý. Len z koženej kukly na hlave mi šľahali plamene. Popruhmi ma priviazali na konštrukciu– akýsi pohrebný čln, z ktorého mi viseli nohy a udierali o zem, kým so mnou bežali. Narušil som pohostinnosť púšte.

Beduíni vedeli o bojoch. Vedeli, že od roku tisícdeväťstotridsaťdeväť padajú z oblohy lietadlá. Časť z ich náradia a nástrojov bola vyrobená z kovu havarovaných lietadiel a tankov. Bolo to obdobie, keď sa vojna viedla vo vzduchu. Rozoznali zvuk zasiahnutého lietadla a vedeli, ako sa dostať k jeho troskám. Malá skrutka z kokpitu sa stala pre nich šperkom. Ja som bol asi prvý, kto vyšiel z horiaceho stroja Živý človek s horiacou

hlavou. Nevedeli, ako sa volám. A ja som nevedel, z akého sú kmeňa.

Kto vlastne ste?

Neviem. Môžete sa ma pýtať, koľko len chc6ete.

Vraveli ste, Že ste Angličan.

V noci nie je nikdy dosť unavený, aby spal. Čítava mu vždy z nejakej knihy, ktorú nájde v knižnici na prízemí. Plameň horiacej sviece blikotavo osvetľuje stránku aj hovoriacu tvár mladej ošetrovateľky, v tejto hodine však iba v náznaku dáva tušiť stromy a priehľady, ktorými sú vyzdobené steny. Chlap načúva a hltá jej slová ako vodu.

Ak je chladno, opatrne sa vsunie k nemu do postele a leží vedľa neho. Uloží sa tak, aby mu nepriťaťila a nespôsobila bolesť ani len dotykom svojho jemného zápästia.

Niekedy však nespí ešte ani o druhej nad ránom, otvorenými očami hľadí do tmy.

Oázu sa mu podarilo zavoňať skôr, než ju uvidel. Vlhkosť vo vzduchu. Šelestenie. Zvuk paliem a úzd. Dunenie plechových kanistier, ktorých hlboký zvuk prezrádzal, že sú plné vody.

Olejom napustili veľké kusy mäkkej látky a pokládli ju naňho.

Tak ho natreli.

Celý čas pri ňom ostával jediný mlčiaci chlap, cítil vôňu jeho dychu, keď sa nad ním skláňal a každých dvadsaťštyri hodín v noci ho odbalil a prezrel mu pokožku.

Bez šiat bol znovu len nahý muž z blčiaceho lietadla. Prehodili naňho vrstvy zrebného plátna. Aký len veľkolepý národ ho našiel, uvažoval. Aká to krajina, v ktorej prišli na vynález zmäkčiť datle tak, že ich rozžuje ten chlap pri ňom, a potom mu ich vsunie do úst. Za celý čas, čo bol s týmito ľuďmi, si nespomenul, odkiaľ pochádza. Podľa všetkého mohol byť aj nepriateľ zostrelený vo vzduchu.

Neskôr v nemocnici v Pise sa mu zdalo, že vidí pri sebe tvár, ktorá prichádza každú noc, aby rozžula datle a vsunula mu ich do úst.

Tie noci nemali nijakú farbu. Neozvala sa reč ani pieseň. Beduíni stíchli, keď videli, že sa prebral. Nachádzal sa na oltári vo visutom lôžku a vo svojej márnivosti si predstavoval, že sú ich okolo neho stovky, hoci tam mohli byť len tí dvaja, ktorí ho našli a strhli mu z hlavy horiacu koženú kuklu. Tí dvaja, ktorých poznal len po chuti ich slín prehĺtaných spolu s datľami, či po zvuku ich bežiacich nôh.

Sedela a čítala knihu osvetľovanú len mihotavými zábleskmi. Občas pohľadom zablúdila do chodby vo vile, ktorá bývala vojenskou nemocnicou a kde pôvodne žila spolu s ostatnými ošetrovateľkami, pokiaľ sa všetky postupne neodsťahovali, lebo vojna sa posúvala na sever, vojna, ktorá sa už schyľovala ku koncu.

V jej živote nastalo obdobie, keď sa vrhla na knihy, akoby to boli jediné dvere z jej cely. Stali sa pre ňu polovicou jej sveta. Sedela nahrbená pri nočnom stole a čítala o chlapcovi v Indii, učiacom sa vymenovať naspamäť rozličné šperky a predmety na tácni, postrkovanom medzi učiteľmi – z ktorých jedni ho učili dialekt, druhí cvičili jeho pamäťové schopnosti a ďalší ho učili, ako vzdorovať hypnóze.

Knihu mala položenú v lone. Uvedomila si, že už viac než päť minút hľadí na štruktúru papiera, na prehnutý roh na strane sedemnásť, ktorým si niekto urobil značku. Prešla po papieri rukou. Začula jemný šelest podobný cupkaniu myši na povale, či trepotu nočného motýľa na okennom skle. Prebehla pohľadom po chodbe, lebo teraz tu, vo vile San Girolamo, nebýval nikto okrem jej anglického pacienta a nej. V zbombardovanom

ovocnom sade dopestovala dosť zeleniny pre nich dvoch a z mesta zavše prichádzal chlap, s ktorým mohla vymieňať mydlo, prikrývky a hocičo, čo tu ostalo z čias vojenskej nemocnice, za ďalšie základné potreby. Za fazuľu, za mäso.

Chlap jej nechal dve fľaše vína a ona každý večer, potom, ako si poležala pri Angličanovi, kým zaspal, si obradne naliala malý pohárik, priniesla si ho na nočný stôl hneď za dverami pootvorenými do troch štvrtín, po malých dúškoch popíjala a ďalej sa venovala práve rozčítanej knihe.

Takže Angličan, či už ju počúval sústredene alebo nie, keď mu predčítala, musel mať medzery v zápletkách, podobné častiam cesty odplaveným povodňou, a niektoré epizódy mu chýbali úplne, ako keď mole vyžerú časť gobelínu alebo omietka uvoľnená pri bombardovaní odrazu v noci opadne zo steny.

Presne tak ako vo vile, ktorú teraz s Angličanom obývala. Do niektorých miestností sa ani nedalo vojsť, toľko ruín tam bolo. Jeden kráter po bombe spôsobil, že do knižnice na prízemí mal voľný prístup mesačný svit aj dážď – a tak tu v jednom kúte stálo ustavične vlhké kreslo.

Neznepokojovalo ju, že Angličan má istotne v zápletkách medzery. Nerozprávala mu obsah vynechaných kapitol. Jednoducho len vzala knihu a povedala „strana deväťdesiatšesť“ alebo „strana stojedenásť“. To bolo jediné vodidlo. Teraz dvihla obe ruky k tvári a ovoňala si ich – ešte vždy páchli chorobami.

Máte ruky čoraz drsnejšie, povedal jej.

To od buriny a bodliakov a od kopania.

Buďte opatrná. Upozornil som vás na nebezpečenstvo.

Viem.

Potom začala čítať.

Michael Ondaatje

Anglický pacient

Slovart 2016

preklad: Veronika Redererová

Zobraziť diskusiu (0)