Sexuálna túžba sa sústredí predovšetkým na mladé telá a postupné obsadzovanie poľa zvodnosti dievčatami nebolo ničím iným ako návratom k normálnosti, návratom k pravdivosti túžby, ktorý sa podobá na návrat cien akcií na reálnu úroveň po tom, čo sa burzové trhy prehriali. Napriek tomu, ženy, ktoré mali v „rokoch okolo 1968“ dvadsať, sa po dosiahnutí štyridsiatky ocitli v nepríjemnej situácii. Keďže boli väčšinou rozvedené, nemohli počítať s manželským spolužitím – vrelým alebo odporným –, keďže jeho zánik zo všetkých síl urýchľovali. Ako príslušníčky generácie, ktorá viac ako ktorákoľvek pred ňou hlásala nadradenosť mladosti nad zrelým vekom, sa teraz nemohli diviť, že nastupujúca generácia nimi pohŕda. A kult tela, ku ktorého ustanoveniu tak výrazne prispeli, ich viedol, ako postupne telesne upadali, k stále väčšiemu znechuteniu zo seba samých; znechuteniu, ktoré videli v pohľadoch iných.

Muži v ich veku sa ocitli grosso modo v rovnakej situácii; ale tento spoločný osud v nich nevyvolával ani najmenšiu solidaritu: štyridsiatnici naďalej pokračovali vo vyhľadávaní mladých žien – a občas sa im to aj darilo, aspoň tým, ktorí sa šikovne zapojili do spoločenskej hry a dosiahli určité intelektuálne, finančné či spoločenské postavenie; ženám roky zrelosti takmer vo všetkých prípadoch prinášali prehru, autoerotiku, hanbu.

Miesto premeny sa ako privilegované územie sexuálnej slobody a vyjadrenia túžob prirodzene muselo zmeniť na územie depresie a zatrpknutosti. Zbohom objímajúce sa telá v mesačnom svite počas splnu! Zbohom takmer dionýzovské oslavy tiel natretých olejom pod poludňajším slnkom! Aspoň toto si bľabotali štyridsiatnici, keď si obzerali ovisnuté vtáky a tukové pneumatiky.

V roku 1987 sa na Mieste objavili prvé kvázi náboženské dielne. Samozrejme, kresťanstvo bolo vylúčené; hoci v skutočnosti – pre jedincov slabších na duchu – sa exotická, dostatočne viacznačná mystika mohla snúbiť s kultom tela, ktorý naďalej nelogicky vyznávali. Samozrejme, pokračovali aj dielne zmyslových masáží a uvoľňovania orgónu; ale prebúdzal sa čoraz živší záujem o astrológiu, egyptský tarot, čakrovú meditáciu, jemné energie. Usporadúvali sa „stretnutia s Anjelom“; ľudia sa učili vnímať vibráciu kryštálov. V roku 1991 okázalo vstúpil na scénu sibírsky šamanizmus; predĺžený iniciačný pobyt vnútri sweat lodge s posvätnými uhlíkmi spôsobil jednému zo zúčastnených zástavu srdca. Tantrický zen, spájajúci sexuálny kontakt, rozptýlenú spiritualitu a hlboký egoizmus, mal závratný úspech. V tých rokoch sa Miesto – ako mnohé iné miesta vo Francúzsku a západnej Európe – stalo vyhľadávaným centrom New Age a pritom si zachovávalo hedonistickú a voľnomyšlienkársku atmosféru „sedemdesiatych rokov“, ktorá mu na trhu zaručovala výnimočnosť.

Po raňajkách sa Bruno vrátil do stanu a váhal, či si zamasturbovať alebo nie (spomienka na tínedžerky bola ešte čerstvá); nakoniec to nechal tak. Tie vzrušujúce dievčatká museli byť dcérami šesťdesiat osmičkárok, ktoré sa v zovretých šíkoch prechádzali po obvode kempingu. Takže niektorým z tých starých kuriev sa, napriek všetkému, podarilo rozmnožiť. Vďaka tomuto zisteniu sa Bruno ponoril do nejasných, nepríjemných úvah. Prudko rozopol zips na svojom stane; obloha bola modrá. Pomedzi borovice plávali mráčiky ako fliačiky semena; malo byť krásne. Pozrel sa do týždňového programu; vybral si možnosť číslo 1: Tvorivosť a relaxácia. Dopoludnia mal na výber z troch dielní: pantomíma a psychodráma, akvarel, písanie. Psychodráma nie, ďakujem, neprosím. Už to jeden víkend zažil na zámku neďaleko Chantilly: päťdesiatročné asistentky, sociálne pracovníčky sa váľali po zemi v telocvični a prosíkali svojich oteckov, aby im priniesli plyšové medvedíky; tomu sa radšej vyhnúť. Akvarel znel lákavo, no dielňa bola pod holým nebom: oplatí sa kľačať medzi ihličím, hmyzom a kadečím iným pre nejaké machule?

Vedúca dielne písania mala dlhé čierne vlasy a veľké karmínovou ceruzkou orámované pery (ktoré sa bežne označujú ako „pery na blowjob“); mala na sebe tuniku a čierne priliehavé nohavice. Na prvý pohľad krásna ženská. No každopádne stará kurva, pomyslel si Bruno, keď si sadal do kruhu, ktorý ledabolo vytvorili účastníci. Napravo si k nemu prisadla funiaca tučná ženská so sivými vlasmi, hrubými okuliarmi a hrozne sinavou tvárou. Smrdela od vína; a to bolo ešte len pol jedenástej.

„Aby sme oslávili našu spoločnú prítomnosť,“ začala animátorka, „aby sme pozdravili Zem a štyri svetové smery, začneme dielňu cvikom z hatha jogy, ktorý sa nazýva pozdrav slnku.“ Nasledoval opis nepochopiteľnej polohy; pijanka vedľa si prvýkrát odgrgla. „Si unavená, Jacqueline…“ povedala animátorka, „necvič, ak sa na to necítiš. Ľahni si, skupina sa k tebe pridá o chvíľu.“

No áno, bolo si treba ľahnúť, zatiaľ čo karmická inštruktorka odriekala dlhú a prázdnu reč na štýl Contrexéville: „Ponárate sa do čistých a krásnych vôd. Voda vám obmýva nohy, brucho. Vzdajte vďaku našej matke Zemi. S dôverou sa k nej priviňte. Preciťujte svoju túžbu. Poďakujte sa za ňu sami sebe…“ atď. Brunovi vystretom na špinavom tatami od rozčúlenia škrípali zuby; pijanka si každú chvíľu odgrgávala. Keď negrgala, nahlas vzdychala „Aaaaach“, aby dala najavo, nakoľko sa uvoľnila. Karmická sprostaňa pokračovala vo svojom čísle a spomínala zemské sily vyžarujúce z brucha, z pohlavia. A potom, čo pospomínala všetky štyri živly, spokojne svoje vystúpenie uzavrela vetou: „Teraz ste prekročili bariéru racionálnej mysle; dostali ste sa do kontaktu s vašimi najhlbšími rovinami. Žiadam vás, aby ste sa otvorili nekonečnému priestoru tvorby.“ A honby! pomyslel si zúrivo Bruno, keď s ťažkosťami vstával. Potom prišla sekvencia písania, po ktorej nasledovala všeobecná prezentácia a čítanie textov. V dielni bola iba jedna obstojná ženská: ryšavá, v tričku a džínsach, celkom dobre stavaná, volala sa Emma a bola autorkou totálne hlúpej básne o mesačných baránkoch. Všeobecne všetci kypeli vďakou a radosťou za obnovený kontakt s našou matkou Zemou a naším otcom Slnkom. Prišiel rad na Bruna. Pochmúrnym hlasom prečítal svoj krátky text:

Taxikári,

drzé chlípne buzny,

nezastavia,

ani keď si mužný.

„Tak to cítiš,“ povedala jogínka, „pretože si sa neoslobodil od svojich zlých energií. Cítim, že hlboko vnútri ťa niečo ťaží. Môžeme ti pomôcť, tu a teraz. Vstaneme a znova sa budeme sústrediť na energie v skupine.“

Postavili sa a držiac sa za ruky vytvorili kruh. Bruno ne­ochotne podal ruku pijanke vpravo a starému hnusnému bradáčovi, čo sa podobal na Cavannu, naľavo. Sústredená, ale pokojná inštruktorka jogy vydala zo seba predĺžené „Óm!“. A všetci začali spievať „Óm!“, akoby ani nikdy nič iné v živote nerobili. Bruno sa odhodlane snažil zapojiť do zvučnej harmónie, keď náhle po svojej pravici začal strácať rovnováhu. Zhypnotizovaná pijanka sa zrútila na zem ako vrece zemiakov. Pustil jej ruku, no nedokázal zabrániť svojmu pádu a skončil na kolenách zoči-voči starej, ktorá sa ocitla na chrbte a zvíjala sa na tatami. Jogínka na chvíľu prestala a pokojne poznamenala: „Áno, Jacqueline, dobre, že si si ľahla, ak to tak cítiš.“ Tie dve vyzerali, že sú staré známe.

Druhé písomné cvičenie dopadlo trochu lepšie; inšpirovaný prchavou rannou vidinou sa Bruno pokúsil vyprodukovať nasledujúcu báseň:

Opaľujem si tu vtáka

(pravda chlpov je už taká!)

zoči-voči morským vlnám

(vidina je chlpov plná!).

Vrátil som sa naspäť kBohu,

v solárku si slnil nohu.

Pekné oči, pekne mrkal,

a bol trochu na jablká.

Odkiaľ ten Boh vlastne prišiel?

(chlpom z vtáka ti to píšem)

V nebi býva silou zvyku.

(ach, tie chlpy na pipíku!).

„Je v tom veľa humoru…“ okomentovala to jemne vyčítavo jogínka. „Mystika…“ osmelila sa pijanka. „Skôr mystika a prázdnota…“ Čo s ním bude? Ako dlho to ešte všetko vydrží? Stojí to za to? Bruno sa sám seba úprimne pýtal. Keď sa dielňa skončila, vytrielil rovno k svojmu stanu, dokonca bez toho, aby sa prihovoril ryšavej; pred obedom potreboval whisky. Neďaleko svojho stanu stretol jednu tínedžerku, ktorú očumoval v sprchách; pôvabným pohybom, pri ktorom sa jej dvíhali prsia, zbierala čipkované nohavičky, ktoré zavesila na šnúru deň predtým. Bruno mal pocit, že každú chvíľu vybuchne a kemping zaplavia jeho tukové vlákna. Čo sa vlastne zmenilo od doby jeho dospievania? Mal rovnaké túžby a bol si vedomý, že ich pravdepodobne nebude môcť uspokojiť. Vo svete, ktorý si ctí len mladosť, sú bytosti postupne požierané. Na obed si vybral katolíčku. Nebolo to ťažké odhadnúť, na krku jej visel veľký železný kríž; okrem toho mala také tie kruhy pod očami, ktoré dodávajú pohľadu hĺbku typickú pre katolíčky či mystičky (občas aj alkoholičky, to áno). Dlhé čierne vlasy, veľmi bledá pleť, trochu chudá, ale nevyzerala zle. Oproti nej sedelo dievča švajčiarsko-kalifornského typu s červenkastými vlasmi; malo prinajmenšom meter osemdesiat, dokonalé telo a vyzeralo, že má naozaj železné zdravie. Bolo zodpovednou za dielňu tantry. V skutočnosti sa narodilo v Créteil a volalo sa Brigitte Martinová. V Kalifornii si dalo spraviť prsia a zasvätiť sa do východnej mystiky; a tiež si zmenilo meno. Po návrate do Créteil rok viedlo tantrickú dielňu vo Flanades pod menom Shanti Martin; katolíčka vyzerala, že Shanti veľmi obdivuje. Zo začiatku sa Bruno mohol zapojiť do rozhovoru, ktorý sa týkal makrobiotiky; mal naštudované niečo o obilných klíčkoch. No čoskoro prešli k náboženským témam a tam už Bruno nestíhal. Dá sa Ježiš porovnať s Krišnom? A ak nie, tak s kým? Je lepší Rintintin alebo Rusty? Katolíčka je síce katolíčka, ale nemá rada pápeža; so svojou stredovekou mentalitou brzdí Ján Pavol II. duchovný vývoj Západu; takú mala teóriu. „To je pravda,“ prikyvoval Bruno, „je to trpák.“ Prekvapivý výraz, ktorý použil, vzbudil v tých dvoch záujem. „A dalajláma vie hýbať ušami,“ uzavrel smutne, keď dojedal sójový rezeň.

Neunaviteľná katolíčka sa postavila od stola ešte pred kávou. Nechcela prísť neskoro na dielňu osobného rozvoja. Pravidlá áno-áno. „Ach, Áno, áno je úžasné!“ povedala švajčiarska Kalifornčanka nadšene, keď vstávala zároveň s ňou. „Vďaka za rozhovor…“ povedala katolíčka a milo sa naňho usmiala. No takže to nedopadlo tak zle. Keď sa Bruno vracal k stanu, premýšľal: „Baviť sa s takýmito kravami je ako šťať do pisoára plného ohorkov alebo srať do misy plnej vložiek; nič sa nedá spláchnuť a začne tam smrdieť.“ Pokožky oddeľuje priestor. Priestorom medzi pokožkami pružne prechádzajú slová. Nevypočuté, nezodpovedané slová visia vo vzduchu a začnú hniť a smrdieť, tak to je. V takomto význame môžu slová aj rozdeľovať.

Pri bazéne si našiel ležadlo. Tínedžerky sa neustále natriasali ako sprosté, len aby ich nejaký chalan postrčil do vody. Slnko pálilo priamo; nahé a lesklé telá sa kĺzali po modrej hladine. Bruno sa bezmyšlienkovito zahĺbil do čítania Šiestich kamarátov a muža s rukavicou, pravdepodobne najlepšieho diela Paula-Jacquesa Bonzona, ktoré vyšlo nanovo v edícii Zelená knižnica. Pod tým takmer neznesiteľným slnkom bolo príjemné vrátiť sa do lyonských hmiel a k upokojujúcej prítomnosti psa Kapiho.

V popoludňajšom programe mal na výber medzi sensitive gestaltmassage, oslobodením hlasu a rebirth v teplej vode. Na prvý pohľad pôsobila najlákavejšie masáž. O uvoľnení hlasu si už urobil predstavu cestou na masážnu dielňu; bolo ich desať, boli veľmi vzrušení, poskakovali podľa inštrukcií jogínky a škriekali ako vydesené morky.

Na kopci stáli do kruhu usporiadané improvizované stoly z dosák prikryté uterákmi. Účastníci boli nahí. Uprostred kruhu stál inštruktor, malý, tmavovlasý a trochu škuľavý muž. Pustil sa do prednášky o histórii sensitive gestaltmassage: zrodená z práce Fritza Perlsa o gestaltmassage či „kalifornskej masáži“, postupne prijala niektoré aspekty zmyslovej masáže, až kým sa nestala – aspoň podľa jeho slov – najkomplexnejšou masážnou metódou vôbec. Vie, že niektorí v Mieste s týmto názorom nesúhlasia, no nechce sa púšťať do polemík. Nech je, ako chce – a takto to uzavrel –, nie je masáž ako masáž; dokonca by sa dalo povedať, že neexistujú dve rovnaké masáže. Keď skončil s úvodom, vyzval jednu z účastníčok, aby si ľahla, a začal s ukážkou. „Precítiť napätie partnera…“ povedal, keď jej hladkal plecia; vták sa mu hompáľal pár centimetrov od dlhých blond vlasov dievčaťa. „Zjednocovať, neustále zjednocovať…“ pokračoval a polial jej prsia olejom. „Rešpektujte celistvosť tela…“ Ruky mu schádzali k podbrušku; dievča zavrelo oči a s viditeľným pôžitkom roztiahlo nohy.

„Dobre,“ uzavrel to, „teraz budete pracovať vo dvojiciach. Prejdite sa, zoznámte sa; spoznajte sa.“ Bruno stále zhypnotizovaný predchádzajúcim výjavom zareagoval neskoro, hoci šlo o kľúčový moment. Stačilo pokojne pristúpiť k vyhliadnutej partnerke, s úsmevom sa pred ňou zastaviť a uvoľnene sa opýtať: „Chceš so mnou pracovať?“ Ostatní vyzerali, že vedia, ako to chodí, a za tridsať sekúnd sa popárovali. Bruno sa so zdeseným výrazom poobzeral a zrazu sa ocitol pred nie príliš vysokým, tmavším, silným, chlpatým mužom s hrubým penisom. Neuvedomil si to, ale na sedem mužov tam bolo len päť žien.

Chvalabohu, že ten druhý nevyzeral ako buzík. Zjavne naštvaný si bez slova ľahol na brucho, hlavu si položil na prekrížené ruky a čakal. „Cítiť napätie… rešpektovať celistvosť tela…“ Bruno naňho nalieval olej, ale nedokázal sa dostať nad kolená; chlapík strnulo ležal ako kus dreva. Ešte aj zadok mal chlpatý. Olej začal stekať na uterák, lýtka ním už musel mať úplne presiaknuté. Bruno zdvihol hlavu. V bezprostrednej blízkosti ležali na chrbte dvaja muži. Tomu naľavo masírovali prsné svaly, prsia dievčaťa sa nad ním jemne hompáľali, nos mal na úrovni jej pičky. Z inštruktorovho magnetofónu sa šírila syntetizátorová hudba; obloha bola úplne modrá. Okolo neho sa za svetlom dvíhali vtáky lesknúce sa od masážneho oleja. Všetko bolo intenzívne skutočné. Už to nezvládal. Na opačnej strane kruhu dával inštruktor rady jednému páru. Bruno si rýchlo zobral ruksačik a zbehol k bazénu. Tam bola práve špička. Na tráve sa nahé ženy zhovárali, čítali si alebo sa len opaľovali. Kam sa strčiť? S uterákom v ruke sa ponevieral po trávniku; istým spôsobom kľučkoval medzi vagínami. Už si začínal hovoriť, že by sa mal rozhodnúť, keď spozoroval katolíčku v rozhovore s okrúhlym, živým brunetom s kučeravými vlasmi a žiarivým pohľadom. Bruno jej neisto kývol na pozdrav, nezbadala ho, no aj tak sa vyvalil vedľa. Niekto, prechádzajúc okolo tmavého muža, pozdravil: „Ahoj, Karim!“ Karim mu odkývol a ďalej sa rozprával s katolíčkou, ktorá mlčky ležala na chrbte. Medzi štíhlymi stehnami mala pekný a pekne vypuklý pahorok s nádherne kučeravým a čiernym ochlpením. Karim si počas rozhovoru škrabkal gule. Bruno si položil hlavu na zem a sústredil sa na chĺpky ohanbia katolíčky iba meter od neho; bol to svet plný nehy. Zaspal ako kus dreva.

Michel Houellebecq

Elementárne častice

preklad: Aňa Ostrihoňová

Inaque 2017

Zobraziť diskusiu (0)