Táto posledná próza nás núti porovnávať ju s jeho rozsiahlejšími a filozoficky bohatšími románmi. Nie je to celkom možné. Oslava bezvýznamnosti je totiž extraktom a akousi filozofickou sumarizáciou opakujúcich sa Kunderových tém. Pre niekoho, kto Kunderu nečítal, môže táto novela poslúžiť ako predjedlo, akási jednohubka pred zahryznutím sa do jeho minulej tvorby. No pre tých ostatných bude Kunderova Oslava bezvýznamnosti mierne fádnym dezertom za autorovou celoživotnou tvorbou.

Bez humoru a espritu

Hovorí sa, že koľko jazykov ovládaš, toľko ráz si človekom. Platí to i o Milanovi Kunderovi.
Keď vydal svoj prvý po francúzsky napísaný román Nesmrteľnosť, ako Čech zaiste získal obdiv západného sveta, no zároveň, neuvedomujúc si to, stratil to najcennejšie, čo ako spisovateľ mal. Český Kundera, pre ktorého bol svet komédiou, odišiel, a prišiel nový, štylizovaný pofrancúzštený, ktorému chýbal príslovečný esprit a humor. Privysoká cena za svetskú slávu.

Oslava bezvýznamnosti – novela neveľká dejom i počtom postáv, sa začína v Paríži, kde sa predstavia piati protagonisti, ktorí majú už dávno zenit svojej mužnosti za sebou. Jeden z nich, D´Ardelo, prechádza Luxemburskými záhradami po návšteve lekára, ktorý mu oznámil, že má všetky preventívne testy v poriadku a že je zdravý. Keď D´Ardelo stretne Ramona, zdôverí sa mu, že zomiera na rakovinu, hoci sám nechápe, prečo klame.

Rozhodne sa usporiadať oslavu zvyšku života, ktorý mu ešte ostáva. Zorganizuje večierok, na ktorý sa vlastne nikomu nechce. Postupne sa nám predstaví ešte Ramonov priateľ Charles a jeho známy Caliban, herec bez práce, a piaty Alain, neustále pohrúžený sám do seba a fascinovaný ženským pupkom. Ako sa nám títo piati seladóni predstavia? Monológmi vykonštruovanými do takých polôh, v akých ich chce mať majster bábkar – autor. Čo je na programe tentoraz? Bezvýznamnosť.

Kundera sa nikdy nebál abstraktných názvov. V novele Oslava bezvýznamnosti sa vysmieva našim falošným predstavám o ľudských právach. Tie základné, ako hovorí jeden z protagonistov, kedy, kde a či sa vôbec narodiť a zomrieť, človek nemá. Máme jedine právo rozhodovať sa o banalitách každodenného života, ktoré sú nakoniec i tak bezvýznamné. Ako Filoktétés žijeme v samote svojho ostrova a bojíme sa v zatrpknutej tvrdošijnosti spoločnosti druhých, skrývame sa v sebe samých, krúžime medzi intimitou a odvrátením sa, ponárame sa do seba, vzlykáme s úsmevom na tvári.

Za maskou smrti

Naša bezvýznamnosť, naša vlažnosť a priemernosť ukrýva život za maskou smrti. Niekedy ju strhneme, vykríkneme a zahodíme, aby bleskovo zapadla v prachu a porážke. Neostáva nám nič, len sa nad našou tragikomickou existenciou usmievať a nebrať ju vážne.

Novela či román Oslava bezvýznamnosti je múdrym filozofickým rozprávaním bez jediného vážneho slova. Ale čosi tu škrípe. Sú to filozofické digresie, bradaté vtipy o Stalinovi a báťuškovi Chruščovovi a úvahy o erotických zónach ženského tela. Postavám chýba osobnosť, sú beztvaré, nudné, akoby miestami senilné a z ich rozprávania nevyznieva vtipný nadhľad. Naopak, rozdávajú smútok podfarbený umelým, neprirodzeným entuziazmom gerontov, analyzujúcich generačný rozdiel tohto storočia, ktoré očividne podľa nich i autora stratilo akýkoľvek zmysel pre humor. „Na život, páni, musíte hľadieť z diaľky, a uvidíte komédiu. Iba pohľad zblízka ponúka tragický obraz,“ poradil by im asi starý dobrý Charlie Chaplin.

Recenziu sme s dovolením prebrali z Denníka N

Zobraziť diskusiu (0)