Minulosť je ako svorka psov
Najznámejší súčasný írsky prozaik štartuje prvou knihou sériu próz inšpirovaných živlami. Vo Vode nejde o poetickú oslavu zdroja života. Opäť si všíma ľudský osud v jeho nepredvídateľnosti. Ako sa vyliečiť z viny a bolesti? Je možné pomôcť zmiereniu zmenou životných okolností alebo si človek nesie so sebou navždy a všade batoh trýznivých spomienok?
V hlbinách utopená bolesť
Osamelá cudzinka, ktorá sa presťahovala z Dublinu do malého domčeka na ostrove, budí pozornosť. Predvídavo si zmenila účes a meno. Teraz je z Vanessy Willow Haleová. Aj napriek izolovanosti obyvateľov ostrova je totiž možné, že budú niečo vedieť o veľkom škandále spojenom s jej bývalým manželom, šéfom národnej plaveckej federácie.
V domčeku bez internetu hľadá pokoj po šialene náročných udalostiach. Manžel, pokrytecky pobúrený z jej predmanželských sexuálnych skúseností, bol odsúdený na dlhoročné väzenie za sexuálne násilie voči ôsmim dievčatám z plaveckého tímu. Vanessa pochopila, že aj dcéra Emma bola jednou z jeho obetí. Zneuctená, sklamaná a osamelá odplávala do diaľky, z ktorej sa už nevrátila. Voda je tu živlom, v ktorom sa doslova utopil smútok. Nepomáha znovuzrodeniu a zmytiu viny.
Človek plávajúc ukazuje sebavedomie. Kontroluje hladinu a je „nad vecou“. Ale v jednej zlomovej chvíli sa v morskej hlbočine navždy stratí ľudský osud, kým pozostalí musia zabojovať o vykúpenie.
Živly prepojené s ľudským bytím
Iná voda oddeľuje ostrov od pevniny. Pomáha izolovať svety. Napriek tejto bariére Vanessa v životoch ostrovanov objavuje to, čo všade: úsilie o samostatnosť, konfrontáciu s neperspektívnymi tradíciami a kultúrnymi vzorcami, boj mladých o uznanie a možnosť postaviť si vlastnú životnú existenciu.
Kedysi v domčeku, ktorý teraz obýva, žil homosexuálny pár. Obaja talentovaní a sympatickí mladí muži. Napriek tomu boli z ostrova vyhnaní. Slovami Vanessinej novej susedky:
„Bývali tu len mesiac. Mladé bukvičky. Hnali sme ich kadeľahšie. Vraj partneri. Niečo také sme nemohli strpieť. Rozhodne nie tu. Rozhodne nie na našom ostrove.“
Boyne zostáva verný svojmu štýlu. Napriek smútku sa nebojí byť chvíľami vtipný. A predovšetkým nesmierne láskavý k ľuďom, ktorí sú (ako Vanessa) naivní, ubolení aj odvážni v snahe zamávať minulosti.
Minulosť sa podobá svorke psov. Nedá sa pred ňou úplne utiecť. V ľudskom vnútri sa vie postarať o bohatú zásobu zranení, ale z nej postupne rastie aj zásoba odhodlania a nádejí.
Voda je prvou zo série Živly. Štyri novely vyjdú postupne po polroku. Čitatelia sú Vodou nabudení k zvedavosti, ako sa Boyne vyrovná s ohňom, zemou a vzduchom. Málokto pochybuje o tom, že zakomponuje ďalšie živly do rozprávania o ľudskom osude opäť novým a invenčným spôsobom.
John Boyne: Voda
Preklad: Otto Havrila
Slovart, 2025