Novinár a spisovateľ Michael Kimmelman je dlhoročný prispievateľ New York Times so zameraním na umenie a architektúru, pričom práve jeho príspevky o architektúre (napr. o spôsobe vytváranie miest v utečeneckých táboroch, kultúrnej identite, obnovení sídel po hurikáne a ďalšie) sú považované za významný príspevok k urbanistike. Venuje sa tiež hre na klavír a jeho aktivity sú pomerne všestranné. Mistrovské dílo náhody vytvoril v snahe poukázať na úplne nezvyčajné osudy tvorcov a ich diela, zberateľov a aj objektov tvorby. Či už sa odohrávajú jeho príbehy v bohémskom New Yorku, nacistickom Francúzsku alebo dokonca v krutých mrazoch Antarktídy, vždy prezentuje zásadné umelecké dielo a snahu poukázať na jeho výskyt v bežných aj úplne nezvyčajných okolnostiach.

Sám Kimmelman sa v knihe vyznáva z lásky k umeniu ako k niečomu, čo presahuje ľudský život. Jednotlivé kapitoly nesledujú súvislý príbeh, skôr mozaikovito skladajú podobu umenia ako fascinujúceho javu tiahnuceho sa na pozadí veľkých dejín. Sympatické na texte je, že je napísaný úplne jednoducho a zrozumiteľne, hoci sa zaoberá pomerne sofistikovanými témami. Neustále v ňom vidíme snahu prezentovať umenie ako pozorné skúmanie predmetov každodenného sveta s tvorivým prístupom a zvláštnym nápadom v mysli umelca. Napríklad z náhodného, takmer zabudnutého snímku sa dokáže stať rešpektované umelecké dielo, ak sa dostane do vhodného kontextu, hoci náhodou.

Umenie pritom vzbudzuje údiv nielen kvôli tvorcom, ale aj zberateľom. Ich vášeň hromadiť artefakty sa tiež v určitom okamihu premieňa na umenie, ukazuje svetu určitú formu usporiadania; zberateľ v chaose sveta pevne definuje svojou zbierkou vlastné miesto v ňom. Predmety majú okrem toho aj symbolickú rovinu, často ju získajú, ak stratia svoju úžitkovú hodnotu. Mistrovské dílo náhody je o tom, ako môže "chápavé vnímaní umění proměnit každodenní život v mistrovské dílo". Dôležitá je pritom schopnosť objavovať, vymýšľať a vidieť obyčajné veci novým zrakom. Vidieť novým pohľadom sa dá naučiť, veď málokto v rámci svojich záľub dokáže získať profesionálny tréning výtvarného kritika. Nadšenci pre umenie sú ale typickí autentickým vzťahom k svojej záľube, je to ich povahová vlastnosť.

"Ten nejlepší amatér má schopnosti profesionála a skutečný profesionál si zase uchováva srdce amatéra: nedává průchod cynismu a ironii, jež jsou v určitých kruzích pokládány za sofistikované."

Kimmelman neváha ani napísať, že existuje umenie, ktorému vôbec nemusíme porozumieť alebo ide úplne pomimo nás. Ako príklad uvádza happeningy Yoko Ono alebo koláže Raya Johnsona. Oproti tomu existujú zážitky súvisiace s umením a pohybom, napríklad estetické potešenie z výstupu do hôr. Kimmelman uvažuje o povahe krásy - je len vnútornou záležitosťou ako pre klasických autorov (v literatúre Petrarca, v maľbe Cézanne) alebo je prirodzenou vlastnosťou vecí, napríklad aj výhľadu z vysokého štítu? Potešenie z podobného zážitku však sprevádza aj strach, ako vie určite každý, kto sa ocitol vo veľkej výške nechránený pred pádom. Umenia sa, našťastie, netreba báť a kniha Mistrovské dílo náhody ponúka osviežujúci pohľad na diela a ich autorov z niekedy celkom neobyčajnej perspektívy.

Michael Kimmelman: Mistrovské dílo náhody. Ars vitae & vice versa
Preklad: Kateřina Pietrasová
Kniha Zlín 2017
295 strán

Zobraziť diskusiu (0)