Kam cestovky nejazdili

Náš príbeh sa odohráva v severoírskom Belfaste sedemdesiatych až deväťdesiatych rokov. Teda na mieste, ktoré v rámci západoeurópskeho regiónu patrilo k najmenej vľúdnym destináciám. Práve v tomto čase tu kulminuje hádam osemstoročný nacionálno-náboženský ozbrojený konflikt medzi republikánmi, rojalistami a zároveň katolíkmi a protestantmi.

Spoločnosť je extrémne rozdelená do jednotlivých ideologických frakcií. Frontové línie sú jasne dané. K stretom v mestských uliciach, v štáte „za hranicami“ či v krajine „za morom“ prichádza kedykoľvek. Únosy, vraždy, teroristické bombové útoky, policajná šikana, armádne represie. Hocikedy čokoľvek z toho v ľubovoľne zameniteľnom poradí. Šialený kolotoč alebo skôr špirála pouličnej brutality, o ktorej už len málokto tuší, kde a prečo sa začala, a tobôž kedy sa skončí.

Marazmus ako prísľub do budúcnosti

Každodenný život paralyzuje chorý vzduch nasýtený napätím, všeobecnou paranojou a strachom. Už z tohto letmého náznaku musí byť dostatočne jasné, že človek tu jednoducho nechce byť. Vyhliadky do budúcnosti sa nerysujú príliš prívetivo, zvlášť pokiaľ je mladá dospievajúca žena. Špeciálne vtedy, ak má táto popri chabo ukotvenom „asivzťahu“ s „asifrajerom“ v pätách otravných prenasledovateľov, medzi ktorými je aj jeden naozaj nebezpečný – údajný kápo miestnych paramilitantov zvaný Mliekar.

Presne to je prípad hlavnej rozprávačky príbehu, ktorú spoznáme len pod označením stredná sestra. Z jednej strany je oblápaná mazľavými politickými chápadlami. Z druhej priškrtená tuhým korzetom klerikálneho konzervativizmu plného tmárstva, absurdných bludov a dogiem, ktorý velí najneskôr do dvadsiatky sa vydať, porodiť aspoň dvanásť detí a do päťdesiatky schradnúť medzi kuchynskými stenami po boku agresívneho notorika či nejako inak narušenej existencie (pochopiteľne) mužského pohlavia.

Zhruba takéto je bežné rozvrstvenie síl v komunite, ktorá za bieleho dňa bez problémov toleruje pohyb atentátnikov prevážajúcich mestom nálože s trhavinou. Pokiaľ si však totožnými ulicami za rovnakého svetla vykračuje mladá slobodomyseľná žena bez predsudkov, čítajúc popri tom vychýrenú svetovú klasiku, ide o jasný akt rýdzeho kacírstva.

Čo s tým urobiť?

Ako z toho von? Ako žiť? Dá sa s tým bojovať a oslobodiť sa? Anna Burns radí napísať o tom výborný sociálny román a tejto čarovnej formulky sa drží do poslednej bodky. Na základe uvedeného určite nemôžeme povedať, že by autorka spracúvala dva razy ľahkú tému. Nálady, ktoré text vo výsledku vzbudzuje, ak sa v ňom ponoríme do patričnej hĺbky, sú skutočne pochmúrne a ťaživé. Nutno však podotknúť, že Annin rukopis je paradoxne celkom ľahký, nadýchaný, svieži a uvoľnený. Vo zvýšenej miere pracuje s prvkami obsahujúcimi hrubé vtipy, sprosté vulgarizmy, trpkú iróniu, ostrý sarkazmus alebo čosi až škodoradostne fraškoidné.

Avšak i napriek badateľne prítomnému pochmúrnemu povlaku, uľpievajúcom na takmer každej strane, objavíme aj dostatok bizarne pokrivenej situačnej komiky, nad ktorej nepochopiteľnosťou budeme len rezignovane krútiť hlavou. Rozprávanie má vcelku rezké tempo, kde rád vyzdvihnem originálne poňatú kmitavú priamočiarosť. V skratke: autorka uchopí jednu tému, ktorú následne precízne rozoberie, a naraz len preskočí k ďalšej a podobne k ďalšej a ďalšej, až sa napokon opäť vráti k pôvodnému motívu. Tým vznikajú rozložitejšie, ale stále lineárne textové celky, kde je poctivo napísané všetko podstatné.

Knihe to dodáva veľmi efektívnu vybalansovanosť. Na jednej strane sa výborne vstrebáva, avšak za cenu našej neustálej sústredenosti, lebo inak sa v príbehu možno ľahko stratiť. Za odmenu potom dostaneme jedinečnú v podstate love story nielen o dospievaní v prostredí s maximálne vysokým súčiniteľom výbušnosti.

Nevšedné a provokatívne.

Anna Burns: Mliekar

Lindeni, 2020

Preklad: Barbara Sigmundová

344 strán

Zobraziť diskusiu (0)