mo: Situácia je u nás horšia, ako si pamätám spred pätnástich rokov. V tom čase som mala neuveriteľný sen, až strašidelný. Voľby v našom štáte vyhrala nejaká ultra ortodoxná strana ako KDH. V tom sne som videla proces so mnou, ako z päťdesiatych rokov, kde ma odsúdili za vlastizradu, poškodzovanie Slovenskej republiky, ničenie národa a pod., za to, že som feministka. Vtedy som ešte ani nevedela, že som lesba. V týchto procesoch sa mi pospájali veci, ktoré mám načítané o súdnictve z päťdesiatych rokov články, ktoré o mne písali v novinách. Vyústilo to do monštruóznych vecí, odsúdili ma na doživotie za to, že rozvraciam rodiny, že sa snažím meniť legislatívu v prospech žien a podobne. Následne na to si pamätám, že som svoje deti pašovala za hranice do Prahy, k svojej najlepšej kamoške, aby mi ich vychovala. Keď som sa zobudila, mala som zvláštny pocit - neskôr som sa na tom aj smiala - bolo to niekedy okolo roku dvetisíc. Robila som v sociálnej oblasti, pomáhala som ženám v komplikovaných vzťahoch. Situácia vyzerala optimisticky, podarilo sa nám presadiť zákony, ktoré boli veľmi fajn na tú dobu a pomáhali. Tešila som sa, keď prešli v parlamente, môj sen bol z tohto hľadiska absolútne neopodstatnený a verila som, že sa v reálnom svete nemôže nikdy odohrať podobná situácia.

A potom sa prihodila jedna vec, v Rakúsku mali nejaké problémy vo vláde a Ministerstvo pre ženy po týchto konfliktoch zrušili. Rakúske kolegyne vtedy hovorili, že systém vracia úder. Tiež tam najskôr nastali pozitívne zmeny pre menšiny a pre ženy, z pohľadu našich kolegýň, ale ťažko udržateľné. Ich teória je, že odstupom času, povedzme behom piatich rokov, sa spoločnosť snaží veci vrátiť späť do starých koľají. A ja si myslím, že toto sa teraz deje na Slovensku. Tu sa niektorí ľudia nadýchli a tlak, ktorý sa teraz vyvíja je neudržateľný. Neviem, kde sa to zastaví.

Myslíte? Nie je to len o tom, že nejaká skupina dostala do rúk kampaň na kľúč, a teraz sa snažia presadiť svoje záujmy?

mo: Myslím, že to nebude také jednoduché, nemali by takú podporu zdola. Myslím si, že v stovkách rodín došlo k uvedomeniu si, hlavne u mužov, že už nebudú niekým len tak zdarma, a tým mám na mysli, byť hlavou rodiny, ktorej sa prepečie všetko. Za posledných desať rokov, generácia mladých dievčat očakáva od spolužitia s mužom rovný vzťah, nie podriadenosť, ale diskusiu o veciach ohľadom detí, bývania, atď. A tam je ten problém. Kto by nechcel mať viac výhod, viac peňazí, o ktorých môže rozhodovať, viac voľného času a to len tak, lebo je hlavou rodiny? A popri tomto to schytala aj naša komunita, to je ruka v ruke. Lebo sme na očiach. Kedysi som bola feministka. Zvyklo sa hovoriť, feminizmus je teória a byť lesba je prax. Keď som robila rozhovor s novinármi, často sa ma pýtali, vy robíte pre ženy, nie ste náhodou lesba?

A tu sa dostávam k tomu, čo je pre väčšinu spoločnosti veľký strašiak. Všetci, čo teraz rečnia o rodovej identite, tí naši katolíci, čo si nevedia pripustiť, že aj človek, ktorý má svoju identitu a cíti sa v nej dobre, sa môže jedno ráno zobudiť a mať to celkom inak… To sa napríklad stalo aj mne. A keď sa tak stane, môžete sa rozhodnúť, ak máte dostatok odvahy pripustite si pravdu a podľa toho konáte. V tom momente sa môže sa pre vás všetko zmeniť. Toto je presne tým červeným plátnom, pre naše rigidne spoločnosti… Môj príbeh je možno zaujímavý tým, že sa mi v živote udiali rôzne dôležité veci, tri dni som o nich uvažovala, rozhodla som sa a potom som podľa toho žila. Podstatná vec je, že mám teraz vzťah. Sme spolu sedem rokov a je to žena. Pochádza z rovnakého mesta ako ja, ale žila dlho mimo Slovenska, konkrétne v Izraeli, v dominikánskom kláštore. Jej príbeh je v niečom podobný môjmu. Vyrastala v nenáboženskej rodine a rozhodnutie žiť duchovne, bol pre ňu veľmi veľký krok.

A potom vystúpila?

mo: Áno, vystúpila, pretože má rada pravidlá a čistý stôl. Ona o sebe vedela, že je lesba a keď sa zaľúbila do jednej mníšky, aby nerobila problémy, radšej odišla… Žijeme spolu sedem rokov a keď sme spolu začali bývať, do vzťahu som z môjho prvého manželstva priniesla tri deti. To sa skončilo dávno predtým, ako sme sa zoznámili. S manželom sme sa rozišli v roku 1996, mal vtedy nejaké zdravotné problémy, tak ma poprosil, či by sme nemohli počkať s rozvodom, kým na tom bude lepšie. Právne sa to nakoniec vyriešilo v roku 2001. A že som lesba, som zistila v roku 2002. V tom roku som stretla svoju prvú partnerku, s ktorou som žila 5 rokov. Náš vzťah skončil, lebo ona chcela žiť v Anglicku. Ja k Anglicku nemám žiadny vzťah a nechcela som tam ísť. Ale vzťah to bol pekný, spomínam naň dobre.

No a teraz som s touto mojou druhou ženou. Začiatok bol náročný, lebo keď sme sa stretli, deti boli v puberte. A deti v puberte poznačia každý vzťah. Najstaršie dieťa malo šestnásť rokov, druhé pätnásť a tretie trinásť. Ona si to, bohužiaľ, vyžrala, lebo ony boli v štádiu, kedy sa nechceli kamarátiť s nikým… Deti v tom veku sa bežne hádajú s vlastnou mamou a otcom a radi sa pohádajú aj s treťou osobou, ktorá pribudne do rodiny.

Ako deti vnímali toto všetko?

mo: No deti vnímali realitu, aká v tých rokoch v Košiciach bola. Že sme boli atrakcia ako remeň, to bolo jasné. Bola som jediná matka, ktorá chodila na služobky. Matka, ktorá žila sama, bojovala za práva žien a bola feministka. Nechcite vedieť, čo to bolo. Úprimne, bolo to peklo. V škole, všade to schytali a to bol moment, kedy som si povedala dosť! Oni sa nikdy nijako nesťažovali, ale bolo to ťažké…

Monika Mikyšková

Záznam o tichu

2015

Zobraziť diskusiu (0)