Cestovanie vlakom so sebou prináša situácie, aké v inom dopravnom prostriedku asi človek nezažije. Osudy cestujúcich sa preplietajú, na pár chvíľ sa spoja a znovu rozdelia, niektorí sa o ne podelia, iní mlčia a nesú tajomstvo so sebou ďalej. Rozprávač knihy Mŕtve jazero stretne vo vlaku chlapca vo veku 10-12 rokov hrajúceho Brahmsa. V skutočnosti je v tele dieťaťa Jeržana uväznený 27 ročný muž a jeho osobná história je tak temná ako len môže byť detstvo strávené v tieni jadrových pokusov.

„Kto nežil v stepi, sotva pochopí, ako ľudia vydržia obklopení zo všetkých strán takou prázdnotou. No tí, čo tu žijú odjakživa, vedia, aká je step premenlivá a bohatá, aké pestrofarebné nebo nad ňou plynie, aký nestály a pohyblivý je vzduch navôkol, aké mnohoraké a nespočetné rastlinstvo klíči z jej zeme, koľko rozmanitej hydiny a divej zvery žije na a v tejto zemi.“

Jeržan žil so svojou rodinou v stepi, do školy dochádzal sedem kilometrov tam a naspäť do najbližšej dediny. Od detstva miloval hudbu, učil sa hrať na husliach a obľuboval spoločnosť svojej kamarátky Ajsulu. V blízkosti stepi sa nachádzalo aj zvláštne územie nazývané Zóna. Z pohľadu dieťaťa miesto opradené tajomstvom, ale aj intuitívne hrozivé: „No radosť zo stepi, hudby a detstva sa v Jeržanovi stále spájala sa očakávaním čohosi neodvratného, strašného a desivého, čo s dunením a svišťaním uragánu prichádzalo zo Zóny“. Na školskom výlete Jeržan vstúpi do rádioaktívne zamoreného jazera, aby sa predviedol pred triedou a odvtedy prestane rásť, hoci duševne dozrieva. Jeho nasledujúci život pripomína rozprávkové zakliatie, ale zrušenie kliatby nikdy nenastane.

Jeržanov príbeh s prvkami fantastického realizmu ponúka viacero rovín čítania. Je skôr metaforou vývoja celej sovietskej spoločnosti alebo národov v područí neľudskej vlády experimentujúcej s ľuďmi a prírodou alebo len nešťastným osudom jedného človeka? Existujú krajiny doslovne zakonzervované v minulosti, staticky umiestnené v neurčitom čase, postihnuté environmentálnymi katastrofami s trvalými následkami, respektíve následkami, ktorých odstránenie presahuje životy viacerých generácií. Neschopnosť rásť, rozvíjať sa, naplniť život, založiť si rodinu, udržiavať plnohodnotné vzťahy s ďalšími ľuďmi postihla viaceré postavy z Mŕtveho jazera. Cez podobenstvo o Jeržanovom živote Hamid Ismailov ukazuje procesy ničenia, ktoré si nachádzajú cestu z minulosti do súčasnosti. On sám pochádza z Uzbekistanu, kde je jeho tvorba zakázaná, emigroval do Veľkej Británie a ako hosť sa zúčastní Stredoeurópskeho fóra 2017.

Hamid Ismailov: Mŕtve jazero
Preklad: Julia Sherwood
Inaque 2017
135 strán

Zobraziť diskusiu (0)