V pozadí stále počuť starý jazz

Už tesne pred záverom príbehu hlavný hrdina (a súčasne bezmenný rozprávač) – riaditeľ knižnice v malom horskom mestečku – hovorí s majiteľkou kaviarne, do ktorej chodí na čučoriedkové muffiny. Žije osamelým životom podobne ako ona. Cítia vzájomné sympatie a veľmi krehkým spôsobom sa zbližujú. V jednej chvíli sa ona vyznáva z lásky k Márquezovi a jeho slávnemu románu Sto rokov samoty, pretože v jeho príbehoch sa mieša reálne s nereálnym a živí s mŕtvymi.

„Co je realita a co realita není? Anebo jinak: existuje vlastně v našem světě vůbec něco jako zeď, která by oddělovala reálné od nereálného?“

Murakami je aj tu znovu prítomný v špeciálnej japonskej verzii magického realizmu. Rozpráva o snoch, fiktívnych mestách (alebo nie sú fiktívne?), o múroch a prechodoch, o tieňoch a mŕtvych, ktorí ešte dostali ako bonus istý čas, kým sa naveky rozplynú.

Spisovateľ nezabúda na svoje poznávacie znamenia. Každú chvíľu niekde hrajú dobrý jazz. Jeho postavy sú nenápadné a osamelé. Žijú kdesi na konci sveta, tam často prší a nezriedka je vonkajší svet zapadnutý snehom. Majú svoju „rodinnú anamnézu“, ale tá sa prepadla v dávnej minulosti a teraz sa nanovo stávajú sebou. A hoci navonok pôsobia fádne, nachádzajú sa vo výnimočných vnútorných svetoch.

Ako prejsť hradbami

Celý príbeh je poznačený hľadaním. Rozprávač sa zoznámil s jemnou dievčinou pri vyhlasovaní výsledkov literárnej súťaže ako sedemnásťročný. Stratila sa mu do tajomného sveta za hradbami. Ak ju chce nájsť, musí sa oddeliť od svojho tieňa. V meste, ktoré existuje aj neexistuje, pracuje ako čitateľ starých snov.

V reálnom svete sa už zrelý muž na prahu päťdesiatky rozhodne odísť z pozície obchodníka v tokijskom knižnom vydavateľstve. Knihy sú mu blízke, a tak hľadá pracovné miesto s nimi spojené. Absolvuje prazvláštny pohovor v malej knižnici v zabudnutom mestečku a stáva sa jej riaditeľom.

Novými spôsobmi sa dotýka neznámych svetov. Komunikuje so zakladateľom knižnice, ktorý už zomrel. Stále sníva svoj sen o meste za hradbami. V tejto časti rozprávania je Murakami prívetivý, ľudský a empatický. V živote osamelého riaditeľa knižnice čitatelia nájdu svoje vlastné dezilúzie, obavy aj očakávania toho, čo je vzácne, jedinečné a trvalé. Bez schopnosti imaginácie a vysokej miery slobody sa Murakami čítať nedá. Samotný autor v doslove cituje Borgesa. Počet príbehov, ktoré spisovateľ môže za svoj život poctivo vyrozprávať, je už z podstaty obmedzený. Murakami si sám pripravil najpresnejšiu recenziu.

„Vlastně jen dál a dál přepisujeme ten omezený počet motivů dalšími a dalšími prostředky, formami a způsoby.“

Milovníci japonského prozaika nebudú sklamaní. Tí, ktorí by snáď práve týmto románom začali svoju murakamiovskú epizódu, budú chvíľu vyplašení. Potom ich však dostane jeho vľúdnosť, jemnosť a príťažlivá tajomnosť. Toto predsa nie je reportáž, ale pozvanie do svetov, ktoré sú aj nie sú. Múry sú naozaj neisté. Tiene – rovnako ako smrť – sú aj nie sú. „Snesla se tma. Hlubokánská a skrznaskrz jemná.“

Haruki Murakami: Město a jeho nejisté zdi

Preložil Tomáš Jurkovič

Odeon, 2026

Zobraziť diskusiu (0)