Publikáciu Na konci světa rozdelil autor do piatich celkov, v ktorých sa postupne zamýšľa nad rozsiahlejšími súvislosťami západnej civilizácie, vzťahov Východu a Západu, globalizačnými procesmi a postupne prechádza ku komentovaniu diania v Čechách. Názory formuluje jednoznačne a zrozumiteľne, bez zbytočného relativizovania. V úvahách o globalizácii, nacionalizme a liberálnej demokracii považuje Jiří Pehe za potrebné, aby sa práve demokracia globalizovala, teda aby dokázala rozširovať pôsobenie svojich inštitúcií, pretože len tak dokáže ovplyvňovať globálne trhy a účinne ich kontrolovať. Pehe pritom neustále upozorňuje na populizmus politikov, zľahčovanie pomerne zložitých spoločenských procesov na frázy. V súvislosti s „nezvládnutou prisťahovaleckou politikou“ dokonca otvorene píše o fašizme.

Z viacerých zaujímavých postrehov, s ktorými sa môžu čitatelia stretnúť a o ktorých by mali uvažovať je aj „panika z bezvýznamnosti“ ako častý pocit človeka na Západe: v sekularizovanej spoločnosti bez Boha sa stráca zmysel života. V minulosti na nezmyselnosť života v moderných spoločnostiach, respektíve v jej inštitúciách poukazoval Franz Kafka alebo existencialisti. Odpoveďou na hľadanie zmyslu a jeho nenachádzanie je narcizmus prejavujúci sa vyprázdnenou, aj keď frekventovanou komunikáciou v sociálnych médiách a autoportrétovaním (selfie).

Vo viacerých článkoch poukazuje na pokrytectvo niektorých intelektuálov, ale aj celých štátov vo vzťahu k USA, prípadne Západu. Dodatočne vie byť kritický každý, ak sa však objaví reálne nebezpečenstvo, v súčasnosti ním je nepochybne Islamský štát, tak kritici ostávajú ticho a nepodporia iniciatívu na zastavenie tohto militantného útvaru. Pehe odmieta pomerne rozšírenú predstavu, že „za všetko môže Západ“. Neváha pritom poukazovať na rozpory a logické nedostatky v argumentácii kritikov.

Vo IV. časti knihy vyslovuje Pehe v nadväznosti na chorvátskeho filozofa Borisa Budena zásadnú myšlienku o povahe súčasnej českej spoločnosti:

„Po nástupu neoliberálních reforem byla společnost rozbitá, existuje už jen nesourodá masa individuí, které nespojuje žádný sjednocující příběh. Postkomunismus sice podle mnohých formálně skončil, ale není jasné, co jej vlastně nahradilo.“

Zjednocujúci príbeh môže ukázať, akým smerom sa spoločnosť hýbe, čo je cieľom jej pohybu. Západné spoločnosti nachádzali význam príbehu v demokratických inštitúciách, tie sa však v našom priestore (pretože to isté platí aj o Slovensku) ešte buď nestihli vytvoriť, alebo sa zmenili na byrokratický a skorumpovaný priestor bez úcty občanov. Politici žiadny reálny príbeh vytvoriť nedokážu a, podľa Peheho, jediná fungujúca ideológia v Čechách je „ konzumerizmus“.

Pozornosť sa oplatí venovať aj autorom, na ktorých sa Jiří Pehe odvoláva. Netvoria iba oporné body pre jeho argumentáciu, poukazuje prostredníctvom nich aj na schopnosť literárnych a filmových diel hlbšie chápať sociálne procesy a javy. Literatúru a filmy považuje za plnohodnotný zdroj vypovedajúci o stave spoločnosti. Sú pre neho ukazovateľom „ducha doby“. Medzi často spomínaných patria najmä Milan Kundera a Lars von Trier, zo spoločenských vied sa často odvoláva na Francisa Fukuyamu, Slavoja Žižeka, Hannah Arendtovú alebo Václava Bělohradského. Jiří Pehe nám v knihe Na konci světa ukazuje, v akých pozoruhodných časoch žijeme a že sa oplatí o nich premýšľať, hoci príležitostne aj kontroverzne.

Jiří Pehe: Na konci světa. Úvahy a glosy o povaze naší současnosti.
Prostor 2015
280 strán

Zobraziť diskusiu (0)