Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

​Na Slovensku každý každého pozná, ale dá sa s tým žiť. Rozhovor s Alexandrom Baloghom

Zdá sa mi, že to prestáva byť ojedinelé. V poslednom čase som pričasto natrafil na ľudí, ktorí pôvodne s literatúrou nemali žiadne plány, a napokon ich začala definovať. Dovtedy tvorila iba peknú súčasť voľného času a sekundovala napríklad akademickej kariére v diametrálne odlišnom segmente. Iste, každá prax má svoje knihy. Akurát v mnohých z nich nachádzame skôr praktické návody, ako v profesii postupovať alebo ako ju obohatiť inšpiratívnou múdrosťou. Ostatná literatúra ide spolu s tým – „jedným ťahom“. Denne v kníhkupectve stretávam ľudí, čo nad knihami stoja s nenapodobiteľnou spokojnosťou, pritom viem, že to je lekár, tamto fyzik, za ním reštaurátor, tu pán kuriér. Prostredie okolo kníh nás spája zvláštnou chémiou a my o ňu nechceme prísť. Práve chémia bola štartovacou pozíciou Alexandra Balogha, dlhoročného redaktora denníka Sme, neskôr kultúrneho redaktora v Denníku N. Keď sa pozriete do jeho archívu, zistíte, že publikované príspevky Alexandra Balogha sú čiastočne aj svedectvami. Iba s ťažkosťami natrafíte na niekoho, s kým by ho nekrížila osobná skúsenosť.

Keby ste spísali životopis, mladý vek postavy Alexandra Balogha by sa spájal s chémiou. Náročná, ale podnetná veda. Aká bola za týmto štúdiom motivácia?

Nečakaná. Chcel som byť v živote všeličím, dokonca aj novinárom, ale na štúdium na filozofickej fakulte mi popri nie celkom ideálnych stredoškolských vysvedčeniach chýbal predovšetkým robotnícky pôvod. Dostať sa na „techniku“ bolo reálnejšie, hoci tiež nie bezproblémové. Rysovanie som neznášal, elektriny som sa bál a strojom dodnes nerozumiem, tak mi zostala chémia. Napriek tomu, že ma počas štúdia občas privádzala do zúfalstva, mal som s ňou korektný vzťah, ktorý vyústil do získania inžinierskeho titulu. Na tých nasledujúcich šesť rokov výskumnej i pedagogickej práce na katedre lekárskej biochémie však spomínam veľmi rád.

Rozumieme na Slovensku literatúre? Je to všeobecná otázka, ale skúsme z nej vymedziť iba tento fragment – rozumejú knihám tí, ktorí sa o nich verejne, eventuálne mediálne vyjadrujú?

Keďže čiastočne patrím medzi nich, tak sa všeobecného komentára zdržím. Iste, občas ma nejaký text nepríjemne prekvapí, ale je to skôr výnimočné. A, samozrejme, možno má niekto rozpačitý dojem z môjho textu.

Ako vnímate rozdiel medzi literárnym kritikom a literárnym recenzentom vy?

Hoci slovníkové definície oba pojmy príliš nerozlišujú, ja si myslím, že recenzent je širší pojem, pod ktorý sa vojde aj ten literárny kritik. Mne sa však pojem literárny kritik spája s literárnym vedcom či literárnym historikom.

Recenzent by mal byť bližšie k ľuďom, hovoriť ich jazykom. Pre koho potom píše literárny kritik?

Je pravda, že jazyk literárneho vedca niekedy obsahuje pasáže zrozumiteľné predovšetkým jeho kolegom, čo je úplne samozrejmé, pokiaľ ide o text pre odborné literárne periodikum, resp. literárnovednú publikáciu. Trochu iné je písanie pre kultúrne rubriky denníkov alebo časopisov, čo však neznamená zníženie nárokov na kultivovaný jazyk. Z vlastnej skúsenosti si spomínam, že kedysi som uverejnil v denníku text renomovaného literárneho vedca (samozrejme, text veľmi kvalitný), v ktorom sa opakovane vyskytlo slovo synekdocha. Reakcie viacerých čitateľov i kolegov z redakcie som potom odvracal len s veľkou námahou.

Vnímam, že slovenská literatúra je, hádam za poslednú dekádu, o niečo introvertnejšia. Čo je však pozitívne, v rámci toho prišlo mnoho kvalitných osobných výpovedí. Nikdy nechýbali, ale referovali sa na komplikované spoločenské dianie. Môže sa stať, že raz sa dostane literatúra do bodu, keď už bude, obrazne povedané, všetko napísané?

To by bol veľmi smutný bod, ku ktorému však nikdy nepríde.

Vašimi rukami prešlo množstvo autorských debutov. V čom je špecifická snaha slovenských debutantov zapísať sa do literárneho povedomia? Čo chcú ponúknuť nášmu čitateľovi? Nechcem generalizovať, veď to sa ani nedá, ale určite jestvuje niečo ako „osobný trhový prieskum“. Ten najradikálnejší je vo väzbe predajné – nepredajné.

Tých debutov mi rukami až tak veľa neprešlo, aby som mohol zodpovedne generalizovať. Iste, asi každý si želá, aby sa jeho kniha páčila, ale mať pri písaní pred očami čitateľa a jemu podriadiť tvorbu diela, to je cesta do pekla. Aj keď tým „peklom“ môže byť komerčný úspech, ktorý však nič nevypovedá o kvalite diela.

Máme aj literárne ceny, aký signál by mali vysielať verejnosti?

Nepoviem nič nové – renomé každej ceny vytvárajú jej nositelia, s čím priamo súvisí kvalita nezávislých porôt a rešpektovanie ich rozhodnutí zo strany sponzorov. Udelenie ocenenia upriami pozornosť na kvalitnú literatúru, no význam cien, pri všetkej úcte, netreba nadhodnocovať. Kopa skvelých kníh sa totiž cien nedočká, čo však nijako neznižuje ich kvalitu a význam.

Ktoré konkrétne, za vás, by si zasluhovali viac pozornosti?

Tých kníh je naozaj veľa, tak len námatkovo, od Patagónie Dušana Mitanu cez Rivers of Babylon Petra Pišťanka po Telesnú výchovu Martina M. Šimečku alebo Veľkú potrebu lampášov Dušana Dušeka, to sú jednoznačne tituly hodné cien. A kvantum ďalších, ktorým sa pre nedostatok miesta ospravedlňujem.

Súčasťou etablovania sú aj rozhovory s autormi. Keďže bývam ich súčasťou, vnímam aj účasť, ktorú bez ostychu nazvem slabou. Knihu si kúpime, ale autor nás nezaujíma?

Ešte horší je prípad, keď nás autor zaujíma, ale po rozhovore s ním si knihu nekúpime.

Z otázok často zaznieva slovenské, slovenský, cielene. Každá literatúra má svoje špecifiká, interné témy, vlastný sociálny presah. Počúvajú ich naši autori?

Myslím, že áno, aj keď ich „počúvanie“ môže byť len podvedomé. Určitá miera slovenskosti je prítomná asi u každého autora, podstatný je však spôsob, akým sa prejaví. Ten spôsob môže byť zmysluplný alebo kontraproduktívny, ak hovorím o krajných polohách. V každom prípade aj to prispieva k špecifickosti slovenskej literatúry. Iná vec je, ako sa to javí zvonku, zo zahraničia.

Ktorá krajina má konštantne dobrú literárnu tradíciu? Za mňa sú to nemecká, poľská, maďarská, britská aj francúzska. V menovanom poradí.

Ja by som tam zaradil určite aj českú, bez ohľadu na poradie.

Áno, my ešte české knihy zvládame v ich originálnom znení. Český čitateľ stráca pri čítaní slovenských textov inštinkt, ktorý nám zostal. Prekladajú sa aj naši debutanti či finalisti súťaží. Čím to je?

My sme boli vždy viac zvyknutí na češtinu ako Česi na slovenčinu. Nájsť dnes v Česku v kníhkupectve slovenskú knihu (česť výnimkám) je takmer nemožné. To, že sa prekladajú slovenskí autori do češtiny, je od tých pár vydavateľských nadšencov chvályhodné. Nie vždy to však ide, prekladať napríklad Tatarku do češtiny má asi taký efekt ako prekladať Hrabala či Vaculíka do slovenčiny.

Viete sa vyjadriť aj k prekladom? Kedysi bolo bežné, že si zákazníci v kníhkupectve pýtali český preklad, dnes už sa trend dosť zmenil. Môže za to aj preklad zložitejších jazykov? Juhoamerická literatúra, portugalská, islandská…

Určite to zohráva svoju rolu, no tento nový trend viete najlepšie posúdiť vy v kníhkupectvách. Myslím, že náhodnému čitateľovi je to viac-menej jedno, ten zorientovanejší si pozrie mená prekladateľov a podľa toho sa rozhodne buď pre český, alebo slovenský preklad. To však nevylučuje, že sa nemohol pomýliť, nehovoriac o tom, že sa celú pravdu ani nedozvie, keďže len zopár fajnšmekrov číta jedno dielo v oboch prekladoch.

Ak to nie je tajomstvo, už pôsobíte ako literárny redaktor o niečo sporadickejšie. Stále máme možnosť čítať vaše články, ale je ich menej. Vnímate knihy stále ako pracovný materiál? Alebo sa váš vzťah zmenil?

Na to je jednoduchá odpoveď, už rok som mimo redakcie, na dôchodku. Mám v Denníku N raz mesačne svoju rubriku, to je moja povinnosť, a občas niečo napíšem. Teraz ma však plne zamestnáva práca hneď na dvoch vlastných knihách.

Ak to nie je zatiaľ autorské tajomstvo, o čom budú? Už sme čítali výborné knihy o Jánovi Langošovi a tiež titul s názvom Etienne Cornevin. Z Paríža do slovenských ateliérov.

Vo finálnej fáze je práca na knihe o mojich pätnástich obľúbených českých umelcoch. Tieto kváziprofily však nemajú ambíciu podrobného životopisu ani encyklopedického hesla, ale skôr subtílneho príbehu, pričom som vychádzal zo stretnutí s týmito ľuďmi a ich tvorbou počas svojej novinárskej praxe. Od istého českého vydavateľstva mám potom objednávku na knihu rozhovorov s folkerom Jaroslavom Hutkom, to však ešte nejaký čas potrvá. A hotová je malá útla knižka fejtónov a iných kratších odľahčených textov, niektorých starších, už uverejnených, a zopár nových. Ako sa v predbigbítovej ére hovorilo – do tanca aj na počúvanie.

Menilo sa u vás kvôli práci tempo čítania? Alebo má stále vlastnú dynamiku?

Kým som bol v redakcii, čítal som knihy, o ktorých som sa chystal napísať, resp. urobiť rozhovor s autorom. Na iné čítanie mi prakticky nezostal čas ani sily. Teraz tie resty doháňam, a môžem vám povedať, že úplne inak si vychutnávam takéto „slobodné“ čítanie bez povinnosti rozmýšľania nad tým, čo a ako o tej knihe napíšem.

Sú súčasťou slobody aj antikvariátne artikle? Ak áno, ktoré?

Keďže značné čitateľské resty mám aj doma v knižnici, v antikvariáte sa musím krotiť. Momentálne však zháňam debut Petra Belana z roku 1978 Ryby na suchu.

Môže byť literárny redaktor intuitívny čitateľ? Alebo sa vyžaduje istý systém? Jasné je, že reflektuje predovšetkým aktuálne tituly.

Ja som takmer vždy písal len o knihách, ktoré sa mi páčili. Myslím si, že v tej záplave kníh treba upozorniť na tie kvalitné (teda podľa mňa), a aj tak sa na všetky nedostane. Pritom písať o vydarených knihách je len zdanlivo ľahšia cesta, určite je jednoduchšie slabý text roztrhať na kúsky ako niečo chváliť tak, aby to nevyznelo servilne či kamarátsky.

Sme malé kultúrne pole. Každý každého pozná. Ak nie osobne, minimálne vie, akým spôsobom uvažuje, čo preferuje. Z vašich článkov cítiť značnú osobnú angažovanosť, väčšinu respondentov poznáte alebo ste poznali. Funguje u vás istá nostalgia? Viete ju komplexnejšie pomenovať?

Nostalgia? Prečo? S faktom, že na Slovensku každý každého pozná, sa stretávajú ľudia aj v iných druhoch umenia. Ale dá sa s tým žiť.

Mali ste niekedy pocit, že autorovi nepoviete svoj skutočný názor iba vďaka nejakému putu?

Keďže som si vyberal len kvalitných autorov a kvalitné knihy, tento problém ma, chvalabohu, obišiel. Takže som nikdy nebol obávaným recenzentom.

Máme pomerne široké pole pôsobnosti. Sú literárne periodiká, jestvuje mnoho obsahu virtuálne. Je dostatok kvality v tomto smere?

Kvality je dostatok, ale ani sivého priemeru nie je málo.

Aj vy si zvyknete kupovať literárne periodiká. Máte k nim dôveru, alebo skôr sledujete so záujmom ich vývoj?

Nestíham sledovať všetky. Dôvera k niektorým sa mení s tým, ako sa mení ich vydavateľ. Ale nechcem niekomu krivdiť, naozaj ich nečítam podrobne, možno by som bol príjemne prekvapený.

Ktoré považujete za dobré a prečo?

Mám to šťastie (alebo smolu?), že som zažil šesťdesiate roky, Mladú tvorbu, Kultúrny život či v dobrej kondícii Slovenské pohľady, a skvelé české časopisy, za všetky aspoň Host do domu či Literárky. To som ako študent (chémie!) priam hltal a myslím na ne aj dnes. Hodnotiť súčasné periodiká? Ako som povedal, stíham ich čítať len sporadicky, ale v posledných dvoch či troch rokoch ma potešil koncepčný reštart Knižnej revue či vznik mesačníka Rozum. Ale určite mi uniká kopa dobrých vecí aj z iných médií.

Aký odkaz by ste chceli nechať pre ľudí šíriacich knižnú osvetu? Aký pre čitateľov? Ich, aj kníh autorov?

Obávam sa, že všetci vami spomínaní si bohato vystačia aj bez môjho odkazu. Ale páči sa mi slogan Ivana Martina Jirousa: Dôležitá je myšlienka, všetko ostatné sú technické veci.


Autor fotografie: Tomáš Benedikovič, Denník N


Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Společnost za veselejší současnost – humorem a hrou proti totalitě

Správy

Společnost za veselejší současnost – humorem a hrou proti totalitě

Historik Petr Blažek z Ústavu pro studium totalitních režimů připravil publikaci, bohatě doplněnou o fotografický doprovod, věnovanou aktivitám iniciativy Společnost za veselejší současnost. Ta se během roku 1989 postavila k podrývání komunistického režimu způsobem, který je pro jakoukoliv totalitní, vážně se beroucí moc velmi těžko uchopitelný i pochopitelný, totiž humorem a hrou.

Svatava – román o hledání duchovního světla v okultistické Praze

Správy

Svatava – román o hledání duchovního světla v okultistické Praze

Historička umění Jolanta Trojak napsala mnohovrstevnaté dílo, v němž se zabývá tématem autenticity a individuace. Zprvu jazykově bohatý okultistický román střídá v druhé části knihy úsporný text zkoumající otázky základního lidského údělu. „Oba styly psaní dobře odrážejí moji osobnost, ve které se snoubí vědecký zájem s potřebou spirituálního přesahu spolu se smyslem pro humor,“ říká autorka.

Petra Dvořáková o své nové knize Zahrada

Správy

Petra Dvořáková o své nové knize Zahrada

Jak žít, když je slabina přímo součástí našeho já? Odpověď na tuhle těžkou otázku hledá oblíbená spisovatelka Petra Dvořáková v nové knize Zahrada. Že se nebojí zpracovávat silná a často mimořádně náročná témata, dokázala už ve své předchozí tvorbě. „Barunky ve Vránách se čtenář měl tendenci jednoznačně zastat. U hlavního hrdiny Zahrady to možná bude v tomto ohledu složitější,“ připouští. Víc v rozhovoru Radka Štěpánka. Foto: Lucie Saláková