Príbeh dvoch strážcov národného parku je spočiatku o práci a offroad jazdách počas nej, neskôr sa dejová línia mierne rozvrstvuje. Zápletkou sa stáva nájdený Volkswagen T2. Rozprúdi nielen dej, zároveň spoznávame nové postavy – automechaničku Matildu, priebojné rómske dievča, sústružníčku Kristínu a jej syna Mikiho. Všetky postavy prichádzajú do vzájomného kontaktu až do konca, rozumejú si, no nijako výrazne sa neovplyvňujú. Kto je však hlavná postava a kto by ňou mal byť?

Autorka Zuzana Líšková v úvode čitateľom a čitateľkám predstavuje dvojicu strážcov Gerharda a Frenkyho. O ich súkromnom živote veľa nevieme. Prostredníctvom opisov sa dozvedáme, že majú záľubu v offroad jazdách a fotení a... to je všetko. Očakávame, že sa to v ďalších kapitolách rozvinie, no na konci knihy zistíme, že postavy môžeme chápať iba prostredníctvom ich práce a hobby.

V tretine knihy sa však náhle objavia nové postavy, ktoré ponúkajú sľubné viacvrstvové rozvíjanie deja. Koho by nezaujal príbeh rómskej automechaničky, stretávajúcej sa s nepochopením, pochybnosťami a zároveň s úspechom vďaka vytrvalej a poctivej práci? Autorka nám, opäť len cez opis, nadhodí zopár informácií a Matildu skryje. Aká škoda. Pozornosť upriamuje na Kristínu a Mikiho. Keď si už-už myslíme, že Kristínin a Mikiho príbeh na pozadí prerastie do hlavnej dejovej línie, autorka nám cez Matildu povie, že „je to kamoška, sústružníčka. Prišla o dom aj o prácu, tak mi trochu pomáha“, čím uzatvorí sľubnú a omnoho hlbšiu líniu deja. Narážame tu na dva problémy. Prvý spočíva v nedôslednosti. Ľudí zväčša cudzím nepredstavujeme takýmto spôsobom. Ak nám záleží na iných a sme empatickí, takéto slová pri predstavovaní nezvolíme. Môže to človeka stavať do nepríjemnej, nekomfortnej situácie. Druhý problém sa týka postáv ako komplexnej zložky tohto diela. Líšková nám ukázala päť postáv, ktoré len opísala, nenechala ich výraznejšie konať, aby sme ich osobnosť pochopili sami, cez správanie a myslenie.

O dvoch (mužských) postavách nevieme takmer nič, ďalšie postavy majú náročné sociálne pozadie, o ktorom, žiaľ, tiež nič viac nevieme a ktoré pôsobí ako účelovo včlenené. (Hoci rozvinúť práve ich by mohla byť cesta k úspechu.) Silná, no taktiež nevyužitá vetva je príbeh chlapca Mikiho. Našiel sa v opravovaní áut. „Miki dodržiaval dohodu s mamou: doobeda chodil do škôlky, poriadne sa najedol a čakal, kedy poňho príde. (...) Bez odvrávania si nechal na seba natiahnuť detské montérky. (...) Čistil skrutky a matice, triedil a odkladal náradie na miesto, podával tmel, laky a spreje. Len ťažko sa dal vylákať z dielne aspoň na večeru.“ (s. 33) Ani napriek prečítaniu sa však nedozvieme, kto je skutočným nositeľom deja, i keď tušíme, kto by ním mal byť.

Autorka nám neponúka výraznejšiu psychologizáciu postáv. Tie zápasia so svojimi emóciami len veľmi málo (čo sa výrazne vzďaľuje realite a tomu, s čím sa deti dokážu stotožniť). Líšková ich prezentuje ako pokojné, láskavé a vyrovnané. V knihe nájdeme len dva náznaky hnevu/smútku. „,Do kelu!‘ zanadával Frenky. (...) ,To máš zlomenú polos. Hodím ťa na navijak, ale bez pomoci si viac nezajazdíš,‘ povedal pokojný hlasom. Spustil navijak a začal vyťahovať Fortíka z hlbokej kaluže. Keď už bolo auto v bezpečí, Frenky vystúpil a rozzúrene kopol do pneumatiky.“ (s. 12) Druhá situácia sa odohrala krátko po tom, ako zhodnotili, že autá strážcov pomaly dosluhujú. Kristínin syn Miki si ich veľmi obľúbil, a preto začal nariekať. „Kristína sa ho pokúsila upokojiť, ale potom ho nechala, nech narieka. Miki len vyjadril, čo všetci naozajstne cítili. Ale pretože boli dospelí, nemohli sa hodiť o zem a kričať z plnej sily.“ (s. 48) V ostatných chvíľach sú postavy racionálne, hádam i preto, že v knihe nedochádza k výrazným dejovým zvratom, ktoré by priniesli emotívnejšie správanie.

Vďaka nájdenej zhrdzavenej dodávke T2 sa dej začína pomaly dynamizovať, po čase zostane v jednej rovine, až dynamika úplne klesá. Spôsobujú to vnútorné nedostatky textu – časté opisy, málo zvratov a nečakaných, prekvapivých momentov, chýba tajomnosť a odhaľovanie. Problematické je zároveň odbočovanie od hlavnej dejovej línie, ktoré neprináša čitateľovi podstatné informácie, či logicky nezvládnuté aspekty. Postavy si pri obhliadke nájdenej T2 uvedomia, že nevedia, ako sa niekto dokázal s týmto typom auta dostať na toto miesto. Preto sa rozhodnú auto opraviť práve tam. Nikde však nenachádzame vysvetlenie, ako je možné, že s jeho presunutím z parku už problém nemali. Prípadne, postavy si vôbec nekladú otázku, komu patrilo? Nemá T2 ŠPZ? Nenašli tam nijaké doklady? Osobné veci, ktoré by pomohli pri hľadaní pôvodného majiteľa? Jednoducho si auto privlastnili.

Diskutabilný je i záver knihy OFFroad. Čaká nás sladký happyend.

Je však potrebné vyzdvihnúť ilustrácie Viliama Slaminku. Dodávajú knihe moderný charakter a vizuálny zážitok.

Zuzana Líšková: OFFroad

Ilustrácie: Viliam Slaminka

Brak, 2024, edícia ALMA

Zobraziť diskusiu (0)