Do minulosti sa dá vrátiť mnohorako. Dá sa do nej s láskou ponoriť a pocítiť archetypálnu úľavu. Práve preto je „návrat domov“ taký príťažlivý. Ide vlastne o povestné nájdenie strateného raja. Do tejto kategórie patrí poviedka Lžičky, v ktorej sa hrdinke pri pohľade na náhodne nájdené lyžičky vynorí scéna z detstva, ktorá ju dovedie ku kľúčovému životnému rozhodnutiu.

Sugestívne obrazy

Túžba po znovunájdení dávneho domova mnohé návraty často motivuje. Tak je to aj v poviedke Čakanie na Jaggera, v ktorej sa členovia kapely vracajú do rodného mesta, aby si po rokoch spolu zahrali. Teda, aby bolo všetko aspoň na chvíľu tak ako kedysi. Konfrontácia s minulosťou však nemusí vždy dopadnúť priaznivo. Zvyčajne sa ukáže, že minulosť podlieha spomienkovému optimizmu, takže nikdy nebola taká magická, ako sa nám dnes zdá, prípadne sa časy zmenili a domov nie je viac miestom, akým býval. Tak je to, napríklad, v titulnej poviedke Padaná letní jablka, v ktorej sa stará žena po desaťročiach vracia k partnerovi.

Existujú aj iné spôsoby vracania sa do minulosti. Trpko, s pocitom trápnosti, s prianím zabudnúť. V každom prípade je však minulosť, teda naša osobná história, takmer vždy tým, čo nás formuje. Buď sa ju snažíme zopakovať, či sa jej aspoň čo najviac priblížiť, alebo sa jej, naopak, čo najviac snažíme vyhnúť a zabudnúť na ňu.

Táto nostalgia autorke svedčí. Tému návratov a konfrontácie s minulosťou si volí správne. Dokáže využiť clivú atmosféru, ktorú takéto situácie prinášajú. V súvislosti s tým sa priam natíska zmienka o autorkinej inšpirácii ruskou literatúrou. Vykreslenie ťaživej situácie, obrazu v hmlistom opare je jej silnou stránkou. Poviedky pôsobia domácky. Čitateľ si dokáže živo predstaviť ošarpaný „kulturák“, v ktorom sa stretávajú členovia kapely, či kuticu, v ktorej čudák Zdeněk sprevádza svojho umierajúceho psa v poviedke Dlouhé nadechnutí. Poviedky, ktoré pôsobia ako skice, etudy, sú sugestívnymi obrazmi, vyzývajúcimi k zamysleniu nad istou životnou situáciou.

Za problematické považujem pointy niektorých textov. To, čo má pôsobiť prekvapivo, je často práve preto predvídateľné, miestami až kŕčovité a pritiahnuté za vlasy. Niektoré riešenia tak namiesto očakávaného údivu a momentu prekvapenia vyvolajú skôr rozpaky.

Priveľa happyendov

Napríklad v poviedke Kindzmarauli sa chlapec odmietnutý vrstovníčkou rozhodne stráviť noc s jej matkou, či v poviedke Poslední Rus vyhlási žena mŕtvolu jedného muža za iného. I telefonát stareny v poviedke Padaná letní jablka svojmu dávnemu milencovi, že sa predsa len po desaťročiach rozhodla k nemu vrátiť, pôsobí ako riešenie z červenej knižnice v trošku honosnejších kulisách. Naopak poviedku Hliněnky, ktorá opisuje návštevu starého otca u dcéry v zahraničí, považujem v zbierke za najvydarenejšiu práve preto, že ostáva pri „obyčajnom“ opise situácie a nesnaží sa o prekvapenie. Niektorým textom by pomohlo, keby zdanlivo prekvapivý záver chýbal a príbeh ostal skôr otvorený.

Hoci sú texty nostalgické, nie sú smutné. Práve spomínané pointy zvyčajne prinesú nádej, neočakávane priaznivé rozuzlenie. Keď sa už-už zdá, že vzťah definitívne zanikol, objaví sa nový začiatok, druhá príležitosť. Takáto druhá šanca je opakujúcim sa motívom niekoľkých textov.

Myslím, že závisí od osobného postoja čitateľa, či takéto priaznivé vyústenia uvíta ako úľavu, alebo ich prijíma s ľahkým pocitom trápnosti. Netvrdím, že literatúra musí za každých okolností kopírovať skutočnosť, ale v Čechovej svete je na môj vkus miestami priveľa happyendov.

Svetlana Žuchová

text vyšiel v Denníku N

Dora Čechova

Padaná letní jablka

Labyrint 2015

Zobraziť diskusiu (0)